Radko

Kuchársky príbeh. Kontinuitu kulinárskych slastí, ktoré pojedačov uvádzajú do extatických stavov má zabezpečiť malé dievčatko. A verte-neverte, neznamená to pre malé dievča žiadnu spásu, hoci sa to tak miestami javí. Malá slečna má našťastie ochrancu v podobe slepého deda. Nuž a ten ju hockomu len tak nedá! A tak sa môže začať priamočiara likvidačná akcia, kde sú záporáci slizko záporní a rodičia tiež riadne odporní. Možno vďaka faktu, že v poslednej dobe som videl veľa artových experimentov, padol Muž v temnote 2, odohrávajúci sa, rovnako ako jednotka, v meste duchov Detroite, ako riť na šerbeľ. Alebo inak: slasher jak sa patrí.

Vynikajúca právnička, ktorá miluje právo, na škole je najlepšia, ale má problémy prejsť otočnými dverami v budove advokátskej firmy, kde pracuje? Správa sa na prvý pohľad veľmi neštandardne, pretože, ako sa v epizóde viackrát zopakuje - trpí poruchou autistického spektra. Tak toto mohlo napadnúť azda len Kórejcov. Extraordinárne, ale nie od veci. Naopak, úvodná epizóda rozohráva viacero motívov, ktoré dokážu zaujať aj diváka, ktorý inak seriály ako také nemusí, až vôbec nie tie z prostredia obhajcov, ako sa mordujú jednotlivými prípadmi (protistrany si tam navzájom prebíjajú paragrafmi a judikátmi nadupané egá). U - tak sa právnička skrátene volá - nie je iná. Má fotografickú pamäť, čo sa nepochybne žene v jej postavení profesne šikne. Epizóda sa sústredí ani nie tak na to, akým spôsobom U pracuje, ale na odlišnosti jej správania pri dosahovaní cieleného výsledku. Prípad je zaujímavý nielen z právnického, ale i zo sociálno-vzťahového hľadiska. P. S. Pri drvivej väčšine seriálov stačí vidieť úvodnú časť. U však presvedčila prvou epizódou k pokračovaniu pozerania príbehov autistickej advokátky, inak takto veľkej obdivovateľky vorvaňov..

Vidieť ulice a pasáže Prahy nepokryté reklamnými plagátmi, bannermi či bilbordami je dnes ako zjavenie. Mediálne sa to nazvalo normalizačnou šedivosťou. Tá však skôr vyplývala z toho, že v Prahe sa za socializmu nič poriadne nerekonštruovalo, čo sa týka starých budov a obytných domov. Všetko pokrývali nekonečné lešenia. Omietky boli nedbanlivosťou a nepretieraním obnovnými farbami sivo sivé. Ulicami vírili kúdoly prachu, z toho najmä tá šedivosť. Absencia reklamy v uliciach dojem sivej prítomnosti len zdôrazňovala. Za neskalený pohľad na pôvodné socialistické neónové svietidlá a nápisy na baroch a obchodoch, za vtedajšie pasáže si film zaslúži neostať zabudnutý. V pasáži Lucerna vo filme je reklama, akú už dnes neuvidím, hoc by som chcel: "Program filmového umění - Nonstop.". Príbeh nič moc  - mladý umývač okien má dlžobu u miestneho úžerníka. Popri tom zbalí kolegyňu, podieľa sa na vykrádačkách bytov a kšeftuje s čím režim kšeftovať dovolil - napr. s úzkoprofilovým tovarom, akým vtedy boli napríklad bicykle, či televízory, na ktoré boli v obchodoch poradovníky. V tomto smere je príznačná scéna kedy sa na čerstvo umytom výklade obchodu s cajglami zaskvie rukou načarbaná veľká ceduľa  s nápisom: "Kola nejsou!". P. S. Diskotéky nesmeli vtedy púšťať akúkoľvek hudbu - prehrávkové a inšpekčné oddelenia, udeľujúce licencie nielen hudobníkom, ale aj dídžejom, mali inštrukcie o povinnom púšťaní veľkého percenta domácej a socialistickej tvorby. Aj preto vo filme na didžinách znie síce angličtina, ale všetko sú to len hity Miroslava Žbirku, prespievané do angliny.

Horkýže Slíže, slovenská rocková skupina má jeden hit. Spieva sa tam, že každý by len najradšej ležal doma na lehátku. A čo Slíže spievajú, štyria grécki muži dokonale napĺňajú. V starom rodičovskom dome kdesi na vidieku, uprostred prírody, spolu prebýva otec rodiny a jeho traja synovia. Čo na tom, že jeden sa chcel ženiť, druhý zase pracovať a tretí prespal v kuse niekoľko rokov. Dôležité, že sú pospolu doma a môžu sa do sýtosti vyspať. A tak sa ich plány rútia ľahšie než domčeky z karát. Sladké bezcieľne túlanie, kombinované s ležaním, by ale nemalo tú správne echtovnú pohodovosť, nebyť slúžky. Vrámci svojej pracovnej náplne sa postará o celú štvoricu.  Aureola ženskosti s akou dievča pre všetko riadi dom a záležitosti okolo, ostro kontrastuje s neustálymi preťahovanými zábermi na stred interiéru, pričom nevidieť stropy ani podlahu, no zato pekne vidieť telá ležiacich samcov - darmožráčov, pohodlných vyvaľovačov a lenivcov.  Neustále vylihovanie sa im stáva zmyslom života. Satirické podobenstvo o rozklade patriarchátu. Ten síce stále drží pevne opraty, aj keď dôvody nezmyselnej nadvlády mužov už pominuli. Ak teda vôbec niekedy nejaké rozumné v histórii boli. Je ale možná aj iná interpretácia: prečo by to takto nemalo byť nafurt? Bonusom je skvelá sprievodná hudba Gustava Mahlera. Jo, a ja ako bonus na záver komentára dávam jeden skvostný dialóg, aj s kontextovým vysvetlením. Hlava rodu - tata - sa v dôsledku nádoru na guliach presťahoval na poschodie, z ktorého neschádza. Synovia ho v dôsledku spánku a únavy tiež moc nenavštevujú, problém im už robí aj chôdza po schodoch. V tejto situácii sa otec pýta slúžky: "Čo robia moji synovia?" a ona odpovedá: "Nerobia nič, stále len ležia, celé dni.", no a papá odvetí: "Výborne. Aký som na nich hrdý. Prekonali moje najodvážnejšie očakávania.".

V oblasti partizánskych gerilových piesní sú v súčasnosti Kurdi na koni. Jednak pre výrazné zapojenie ženského elementu, či v speve, v zbrani alebo videách. Chytľavá rytmika so zapojením tradičných nástrojov a viachlasného spevu dotvárajú pôsobivosť songov. Nuž a všetko v objatí drsnej, no krásnej horskej kurdskej prírody.

Ak máš rada/rád klasickú klavírnu hudbu, alebo príbehy silnej lásky, hamované okolnosťami, náboženstvom a mocnármi, neváhaj. Neváhaj, pozri a vypočuj si posledný tvorivý počin režiséra Kinga Vidora. Dokončený bol, z dôvodu smrti režiséra, iným direktorským velikánom americkej kinematografie - Georgeom Cukorom.  Oceňujem veľkorysú plochu, poskytnutú tvorcami filmu, koncertom z najrôznejších pódií. Divákom tak približuje nielen dobovú atmosféru, oblečenie, ale i priebeh piano recitálov. Tie poskytujú pri skvostných interpretáciách Chopina, Wagnera, Beethovena či Liszta priam transcendentálny zmyslový pôžitok. Príbeh nie je nejako zložitý: rozorvaný rebel, bohém  a zvodca, klavírny virtuóz Ferencz sa snaží, s výdatnou pomocou krásnej milenky, skľudniť hormón. Venovať sa mieni predovšetkým skladaniu. Všetko v idylickej vidieckej krajine. Preč od parížskych lokálov, smrdiacich hriechom výčinov bohémsky naladanej partie, obžranstva a smilstva. Lenže: dá sa to?  Ako ukazuje príbeh - aj áno, aj nie. Zmena nastane - no predovšetkým v skladateľových milostných citoch. Lenže objektom jeho vzplanúcej lásky sa stáva vydatá ruská šľachtičná. Nad ktorou  navyše drží ochranné opraty ruský cár, spôsobmi pripomínajúcimi skôr primitívneho ruského mužika, než uhladenú hlavu štátu. Písať zvyšný dej je literatúra - a preto sa radšej kuknite na film, odohrávajúci sa prevažne v strednej a východnej Európe.

Pustá krajina, zrejme po akejsi katastrofe. V nej muž. No vzápätí sú pri ňom iní muži. A už ho formátujú. Buchnátmi, kopancami, vyviazaním na strom. Násilné konanie pätice mučiteľov riadi telefónom takzvaný "muž v pozadí". Nikým nevidený, na diaľku vydáva povely. Elegantne oháknutý, duševne nervózny. Asi z ďalšieho vyššieho šéfa, ktorého ale vo filme nevidieť. Atmosféra zmaru, mučenia, obmedzovania slobody, príkazov od šéfa po telefóne. To všetko sú neradostné obrazy. Hudbu a dialógy nahrádza industriálny podmaz. Až sa pýtam: má zmysel rozširovať cez audiovizuálne diela atmosféru smútku, hnevu, depresie? Hoci predchnuté jemnou iróniou, pochybnosťou či experimentálnym formálnym ozvláštnením?

Krajina, ľudia, zvieratá, budovy v dynamických pár sekundových záberoch sú obratom menené na abstraktné geometrické tvary.  Tie sú umiestnené v zložitejšom útvare, ktorý by som, na rozdiel od režiséra, nenazval priamo diagramom, ale akousi geometrickou oázou. Plávajú tam napríklad dve kačice. A okolo nich, prerušované čiary, trojuholníky, polkruhy a tak. Prvotný sympatický nápad kooperatívneho prepojenia rysovania abstrakcií a živého sveta, sprostredkovaného obrazmi/ výjavmi z neho, sa s pribúdajúcim časom mení na celkom slušnú otravu. Našťastie tvorivý étos úvodu stihne akou-takou pozitívnou aurou oblažiť celých 12 minút. 68%

Klasicky, sterilne vyzerajúca chodba nejakej inštitúcie, či firmy. A štyri zábery, vyvolávajúce pocit prudkého pohybu kamery tam a späť technologickým, neónmi a tieňmi pokrytým, koridorom. Zbesilý pohyb inštitucionálneho spojovacieho priestoru medzi jednotlivými triedami a zborovňami  pripomína v tak trochu lascívne znejúcom podobenstve masturbačné pohyby rukou okolo tuhého valcovitého telesa. Vo filme zosobňuje erektovaný falus chodba samotná, pričom ruku nehanebného Onana (biblického pôvodu) tu predstavuje neviditeľná ruka trhu, tak rada sa rozmarne hrajúca s prirodzenými túžbami deciek i dospelých.  Až z popisu k filmu sa divák môže dozvedieť, že ide o koridor štátnej školy kdesi v Amerike. Režisér sa dôrazne vymedzuje voči konvenčnej kinematografii. Kašle na príbeh, postavy, hudbu, lokalizáciu, dialógy aj titulky. A napokon aj na pohyb kamery. Navzdory zdaniu, že ide o akési zbesilé kamerové trhy tam a späť, ako je uvedené na začiatku komentára, nie je tomu tak. Kamera je statická. Počas nakrúcania filmu sa nepohla ani o piaď. Spleť rýchlo sa striedajúcich záberov, vyvolaných optickou ilúziou, sa napokon trochen utápa v istej monotónnosti, a to napriek zopár vyššieuvedeným pozitívam. Experimentálne nekompromisné, divácky neveľmi ústretové. Ideálne pre videoartovú inštaláciu v galérii.

Ako fanúšik krimi, pre ozvláštnenie a zároveň vstup do neprebádaných vôd perzskej filmovej detektívky, som zvolil Metri Šeš Va Nim (Len šesť a pol). Sklamanie to rozhodne nebolo, no ani nadšenie sa nedostavilo. Len pocit premrhanej šance, lebo remeselne dobre uchopenej, poskytujúcej aj sociologickú sondu do života ako policajtov, tak zločincov a vo výsledku aj iránskej spoločnosti. Vo zvyšku ide len o štandard drogovej kriminálky, kde drsní chlapi lovia drsných dílerov, stále kdesi poletuje ešte vyšší boss predaja cracku, po dopadnutí bossa, sa aktivizuje konkurenčná mafia a atď. Ukázanie predmestského drogového slumu, tvoreného betónovými skružami, vnútri ktorých bývajú, fetujú aj milujú sa miestni narkomanskí houmlesáci, bolo pritom zaujímavým a málo vídaným pohľadom na najbiednejšie vrstvy hrdého perzského národa. Poznámka:  Len málo filmov tohto druhu dokázalo prekročiť hranice a pozrieť na skutočné príčiny: brutálna trestno-policajná mašinéria štátu, teda mocenskej elity nasadená na tých, čo sa chcú opájať, i na tých, čo na poskytovaní opojenia zarábajú. Kryje to dve veci: jednak neoprávnene zvýhodnenú skupinu korporácií, vyrábajúcich legálne drogy: alkohol a tabakové výrobky a z druhej strany právom zakotvená prísna protidrogová legislatíva poskytuje argument pre zvyšovanie stavu mocensko-represívnych ozbrojených zložiek. Preto sú protidrogoví policajti vo filmoch vláčení z akcie do akcie, nemajú čas na rodinu ani vzťahy. Dalo by sa to napraviť prijatím 15 tisíc aktívnych policajtov aj volaviek či donášačov, nasadených na každú drogu zvlášť.