Lloyd by nemala režírovať obdobné kusy. Zatiaľ čo jej divadelná suchopárnosť v Mamma Mia nemala čím škodiť, v látke ako tejto pôsobí akoby sama nevedela čo robí. Chaotickosť je základným znakom tohto filmu. Väčšina stopáže sa potom nezmyselne drží v súčasnosti, v ktorej sleduje senilnú dámu, o ktorej náš divák poriadne ani nič nevie a jeho poznatky sa viac menej držia len faktu, že ide o aktérku, ktorá veľa narobila v téme COLD WAR a ktorá sa ako prvá žena stala hlavou VB.
Etapou jej mladosti a jej zlatého veku sa potom nezmyselne prehadzujú typické, klišovité dialógy ako vystrihnuté z televíznych filmov o slávnych osobnostiach, na charakterizácii ktorých sú potom postavené všetky slová (I´ll never be one of those women). Meryl Streep je vynikajúca, ale pre mňa je neznesiteľné pomýšľať nato, že kvôli tomu, že je väčšinu stopáže navlečená v prostetikách, zaslúži si oscara a je horúcou kandidátkou. Pri svojich rolách by si bola oscara zaslúžila prakticky pri každej druhej role, za ktorú bola doposiaľ nominovaná, akadémia je pokryteckým zoskupením ľudí bez akejkoľvek objektivity. Moje prsty patria inej slečne :).
Železná lady je každopádne nezaujímavou mozaikov narýchlo uvádzaných faktov, z ktorých si nezainteresovaný divák neodnesie nič viac ako to, že Thatcherová bola hysterická karieristka, ktorej nemožno rozumieť jej angažovanosť a obete, ktoré prináša. A porozumenie postavy takéhoto kalibru je niečo čo by som ocenil. Takto je to len pustá, chaotická klietka, stavajúca na hereckej kométe, to však nestačí.
Ten najotrepanejší a najnezaujímavejší dejový koncept, ktorý zachraňujú brilantné ne-hlavné postavičky a tie úchvatné farebné kompozície a choreografie. Inak skrz-naskrz priemerná, dejovo miestami až braková serepúť, ktorá má jeden úhlavný problém, papierom šušťacie dialógy a dej. Okoreniť to tak miesto sto-krát videného trochou CABARETU nebolo by to márne. Aguilera je prirodzená v rámci svojich možností, avšak jej plochá a ničím nezaujímavá obohratá postava tento kolos nikdy sama neutiahne. Ako milá oddychovka však Burlesque funguje, nič viac nepotrebuje a ani sa nato nehrá.
Priemerná historka spracovaná vkusným okom veterána Zwicka, v sfarbení príjemne sympatického ústredného páru, ktorý svoje patálie a citové trable rieši v príjemne sympatickom dospelom prostredí, kde nejestvujú nereálne nesympatické pokrývky v tvare písmena L a kde sa roztomilosť nosí ruka v ruke s dobrým herectvom. Niekoľko štandardných vtipov, humorných postavičiek s vlastným príbehom a nevyhnuteľný koniec, ktorý patrí k žánru. Nebyť Anne a Jakea, nebyť Zwickovho vkusného vedenia a nebyť oneho príjemne ne-prudérneho vizuálu, priklonil by som sa k nižšiemu hodnoteniu, takto však nemôžem inak ako ostať pri štyroch príjemných, i keď neplnohodntných hviezdach.
Kiež by sa vyrábalo viac takýchto neškodiacich filmov, ktoré nesú isté filmárske kvality a dokazujú, že i sto krát recyklovaný žáner môže niesť zrnko čerstvosti a vkusu.
IFF BRATISLAVA 2010 - Sekcia súťažných hraných celovečerných filmov.
Film nesúci úžasný motív, ktorý je však nedostatočne rozvinutý, neprináša katarziu ani výraznejšie emócie a okrem jasne danej trate vás ničím neprekvapí ani nepohladí. Povrchové vnímanie emócií a tradičné citové ,,takmer,, vydieranie sa nesú v predtým už videných kolórach a ničím nenadchnú. Charlotte Gainsbourg, ako vždy, výborná a cenu za najlepšiu herečku si z festivalu v Bratislave odniesla právom, avšak nič z jej magického prejavu nezachraňuje túto priemernú záležitosť, na ktorej mi vôbec nevadí jej tvar ani zameranie, väčšine ,,akože,, náročných divákov sa bude šialene páčiť, nemôžem jej však odpustiť, že sa hrá nato, že má omnoho väčšie srdce, než v skutočnosti má.... a ktoré sa trebárs takej intímnej poetike filmov Sofie Coppoly (na ktorých tí ,,akože,, nároční často zaspávajú alebo vyrušujú ostatných v sále) nikdy nepriblíži ani na 20 kilometrov...
Škoda, potenciál knihy a samotného námetu sú omnoho vyššie.
IFF BRATISLAVA 2010 - CLOSING FILM.
A kde teda začať svoju reč.
Sofia Coppola je mojou filmovou spriaznenou dušou, jej vízie, jej cit pre intímne chvíle vlastných postáv, zmysel pre strih a výber hudby, to všetko patrí k arzenálu, na ktorý sme si po filme Stratené v preklade zvykli.
Somewhere nesie všetky tieto črty, tak typické pre jej rozprávačskú poetiku, nečakajte však pokračovanie vyššie spomínaného príbehu o dvoch cudzincoch v Tokyu, Somewhere má svoj vlastný okruh výpovede.
Johnny Marco je ostrieľaný akčný hrdina Hollywoodu a ženy sa mu len tak hrnú do postele, žije v meste anjelov a jeho vnútorným životom sa ťahá prázdnota. Cleo je jeho blonďatá dcéra, ktorá s ním na nejaký čas nečakane ostáva, a v tomto svete pozlátka, povrchností a zdanlivého úžasu sa pomaly odvíja intímny vývoj vzťahu otca a dcéry, ktorí sa za tónov skladieb kapiel ako Strokes a Phoenix zbližujú a jeden od druhého učia veciam, ktoré doposiaľ nepoznali.
Slnečné prostredie, výlet do Milána, dlhé zábery bez dialógov a ten prekrásny Coppolovský koniec však taja môj dych a hoci mám pocit, že druhý krát budem bádať pri pozeraní viac a nie všetko mi bude po chuti, už len pre ten sladko-plný pocit a expanziu myšlienok a dojmov aj deň po projekcii musím dať plné hodnotenie, pani režisérke, ktorá s prehľadom a eleganciou jej vlastnou dáva do vrecka 75% súčasných tvorcov, ktorí si myslia, že ich výpovede sú intímne a nepovrchné. Čo na tom, že ide o príbeh sebareflexie jedného povrchného chlapa, keď štýl a rozprávačský um ho vynášajú na tak vysoký piedestál jednoduchých ľudských emócií, ktoré vo svojej komplikovanosti búrajú hranice.
MFF - Bratislava 2010.
Hoci nedosahujúci rozpínavej precíznosti a údernosti predlohy (hlavne v úvode a detských spomienkach), je Never Let Me Go komorným a strhujúcim pohľadom na osudy, myšlienky a pohnútky mladých ľudí, ktorí nemajú vo svojej dospelosti na výber tak ako iní, boli totiž stvorení pre konkrétny účel, ktorý zväzuje ich emócie, akékoľvek sny či spoločenské vnímania. Romanek stavil na klasický ráz a zdanlivo strohý tón, ktorý však ide zarovno s rozprávaním geniálneho Ishigura a podtrháva atmosféru a ťaživú osudovosť postáv, ktorých vzťahy sa vyvíjajú počas ich krátkeho života a nenaplnených ilúzií,ktoré im dávajú dýchať. Komplexnosť, to je to slovo, ktoré sedí úžasnému románu, ktorého filmová adaptácia, hoci s niekoľkými muchami (osobne by som bral výraznejšiu stopáž, v ktorej by vzťahovosť mohla vyzrieť o niečo prirodzenejšie a menej zrýchlene) no predsa krásne dorážajúca koláž zdanlivo jednoduchých ideí, ktoré však vo svojej čistej obšírnosti rozohrávajú nikdy nekončiacu polemiku toho, čo nás vlastne robí ľuďmi. K tomu si prirátajte, krásne prostredie, osudovosť nôt Rachel Portman v kolaborácii s úžasne napísanými a zahranými (i vedľajšími) charaktermi, ktoré vám po projekcii nie a nie prestať núkať tú jednu, horkosladkú myšlienku, ktorá je skrytá v gestách i pohľadoch obyčajných stvorení, akými my ľudia zdanlivo sme.
Tento film si zaslúži pozornosť, už len pre narastajúcu silu posolstva, ktoré nie je klišoidné či moralistické, naopak, len naprosto ľudské.
MFF-Bratislava 2010.
Prikláňam sa k vyššiemu hodnoteniu, hoci je diskutabilné prečo. Asi pre tú schopnosť stotožniť sa so samotou a úzkostným dianím v živote hlavnej hrdinky. Scenár vynikajúci vo svojej priamočiarej, zdanlivej jednoduchosti, avšak technické prevedenie niekedy pripomína školské cvičenie. Nič to však nemení na tom, že Ano Bisiesto je osobnou, pomerne zaujímavou sondou do duše jednej ženy a jej zabehnutého životného stereotypu, ktorý nestrháva vnucujúcou sa skladbou strihu, kamery či iných faktorov, avšak práve naopak, svojou formálnosťou a zdanlivou vizuálnou strohosťou.
Spravte si názor, tá hodina a pol za to skutočne stojí.
Celý čas som sa nevedel rozhodnúť medzi tromi a štyrmi hviezdičkami, ktoré aj tak nikdy nebudú môcť vysvetliť moje skutočné duševné poryvy, ktoré odrážajú môj pocit z tohto filmu. Švankmajer je génius, o tom niet pochýb, avšak predsa som celý čas nebol v stave, v ktorom by som sa cítil filmom pohltený. Naopak, často som si predstavoval seba samého ako rád a nadšený odchádzam z kina. Film by si ďalej zaslúžil kratšiu stopáž, ono takmer dve hodiny vzhľadom na finálnu naťahovanosť deja nie sú potrebné a celkovému dojmu to skôr ubližuje. Každopádne Helšus a Kronerová sú úžasný a Issová vhodne dopĺňa toto duo svojou krásnou tvárou a úsmevom. Pre mňa rozhodne dobrá časová investícia, ktorá v mojich očiach kĺbi to najlepšie z Michela Gondryho, Paltrowovho Good Night s nejakou tou ideou z Inception doplnených o starého Švankmajera z dôb Něco z Alenky. Nakoniec štyri hviezdy za prevládajúci pocit príjemne stráveného večera a pekne zacvaknutého rozuzlenia, ktoré nemá šokovať, ale vyvolávať istú katarziu. Či viac či menej úspešne si zistite osamote...
P.S. Premietané s krátkym, ale pozoruhodným filmom Kataríny Kerekesovej, ktorý nesie názov STONES. Slasť pre uši a oči. Rozhodne nevynechajte.
Skrz-naskrz priemerná a bezpohlavne vedená pseudo-akčná záležitosť, ktorá nevie čo skôr.
Priblbý scenár, ktorého ,,twisty,, odhadne pozorný divák na mieru už v prvej polovici a večná dilema tvorcov, ktorí sami nevedeli či chcú točiť ženského Bournea alebo vizuálne podmanivú akčnú pecku bez mozgu.
Nekoná sa ani jedno ani druhé a SALT ostáva nezvládnutým a nepotrebným filmom, ktorý keby mal aspoň štipku štýlovosti a džúsu Bekmambetovho vedenia, bola by to iná karta.
Ako päsť na oko potom pôsobí aj Noyceova snaha vytvoriť komplexný charakter postavy tým, že do diania úplne vážne servíruje zle natočené takmer televízne flash-backy, ktoré majú podtrhnúť bytie hlavnej anti-hrdinky. Vo výsledku pôsobí SALT ako drahšie televízne hebedo, ktoré sa feelingom a budovaním deja pozabudlo v prvej polovici 90. rokov.
Strata času a peňazí...
Za krásne hypnotickú, takmer rozprávkovú prvú polovicu, vynikajúcih hercov (čo typovo úžasne zapadajú) a Sigur Ros 4 hviezdy. Realistické rozpletenie už len zbytočne láme väz fantastickej atmosfére a zúfalo sa snaží vybočiť z artového, komorného poňatia a to spôsobuje roztrieštenosť a horkosť. Dve roviny proste nezapadajú.
Inak krásne smutný príbeh bez epických rozmerov, s epikou v jadre jednoduchosti a životných zlomov.
Priemerný, ničím výnimočný, ohavne zostrihaný (neverím, že strihačovi platili!) veľkofilm, ktorý ťaží hlavne z atraktivity prostredia v ktorom sa odohráva a príjemnej hlavnej dvojice.
Proste sterilný, avšak príjemný kus, ktorý nenadchne, neurazí, ale aj napriek príjemnej hudbe od Harryho nemá ani kúskom na žánrovo dokonale vybrúsenú TRUHLICU MŔTVEHO MUŽA.
A tie triky sú miestami skutočne biedne (viď. digitálnu piesočnú búrku v prvej polovičke filmu).
Tri hviezdy dávam iba pre jednoduchý fakt. Napriek emocionálnej prázdnote, ktorá dokáže gradovať a ždímať len v momentoch klasického vydierania: ZAVRAŽDENÉ MLADÉ DIEVČA, čo aj funguje, tento kúsok obsahuje momenty, ktoré sú geniálne vypiplané. Napr. vrcholom celého filmu je vynikajúco zostrihaná časť LINDSAY HĽADÁ DOKAZ.
Niekoľko príjemných scén, ako napr. vtipná grannie v podaní SUSAN SARANDON, ale inak veľmi neprepracovaná, z niekoľkých pekných myšlienok a nefungujúcich psychológií poskladaná CGI montáž bez duše na ktorú sa hrá.
Nahradiť tak tie neuveriteľne krásne-nepekné pasáže fantázie plastelínovými či inými jednoduchšími a farebnými miniatúrami, bola by to úžasnejšia slasť.
Takto, nezáživná nuda dochutená niekoľkými peknými momentmi a výbornou SAOIRSE.
Silnejšie dve, slabšie tri hviezdy.
Inak spleť neemotívnych fragmentov, alebo slabý odvar Parížskej sestričky.
Jediné čo ma v tejto veľmi chladnej rieke držalo pri zmysloch boli Yelchinove oči, roztomilosť Blooma a Ricci a prekrásny z inej emocionality a doby vystrihnutý fragment od Khapura s Julie Christie a rozprávkovým Shia LaBeoufom.
Nepopierateľné sklamanie prameniace z niekoľkých dovodov.
Allen je moja láska, avšak z obrovského nadšenia sa vyrojilo len nadšenie z hereckých výkonovo Evan Rachel Wood a hlavne skvelej Patricie Clarkson.
Ako nostalgika a Allenovho milovníka ma extrémne neberie, že typicky neurotickú, zatrpknutú a frflajúcu postavu Woody-ovského rázu hrá úplne iný komik, Larry David, ktorý síce hrá a dudre dobre, avšak posobí na mňa rušivo.
Allen tiež akosi poľavil v scenári, aj keď niekoľké dialógy sú skvelé. Návrat do New Yorku teda konečne po toľkých rokoch prišiel, avšak menej veľkolepý ako sa zdalo.
Škoda.
Priemerne natočené a vystavané dielko.
Audrey Tatou vládnuca ,,jedno-kapitolovej,, biografii o slávnej módnej ikone hrá ako jej to len jej rozsah povoľuje a už dávno pred týmto kúskom dokázala, že neostane len Améliou.
Kostýmy a vkusné členenie a prechody z jednotlivých nálad snímku potešia, čo však menej je otrasne koncipovaná kamera. Miesto ručnej a absolútne neestetickej výstavbe by som volil statickejšiu a malebnejšiu /vid. McGarveyho štýl v Pride and Prejudice, Atonement/, ktorá by podporila prenádherné exteriéry a Francúzske podnebie.
Čo však príbehu so slečnou Tatou kraľuje je úchvatná hudba maestra Alexandre Desplata. Neprestáva byť mojou jednoznačnou skladatelskou jednotkou.
Film, ktorý vo svojom žánri príjemne zaujme, ukáže jednu a tú úvodnú epochu mladej ženy, z ktorej sa stala ikona a módna revolucionárka. Coco pred Chanel.
Priemer, avšak dávam 4 hviezdy. Za príjemný oddych, ultralahodný cool feeling, ale predovšetkým za dobre napísaný a z-dialógovaný scenár plný narážok a iných naťuknutí, ktoré už bohužial priemerná a hlavne bezpohlavná réžia nedokáže a akoby ani nechcela (hoci i tak neverím, že je to vina producentov, nato je JB prílišná finančne zabezpečená jednohubka) ukočírovať všetko to čo sa naskýta.
Megan vyzerá akoby len hrala seba samú, Amanda je krásna a vcelku dobre jej to ide. Zvyšok je tu do počtu. J.K. Simmons poteší.
Malý film, ktorý bohužiaľ nevie či je hororom (keďže nestraší) a či nejakou pseudo zvrátenou komediálnou paródiou na staré béčka.
Byť lepšej réžie a jednotnejšieho štýlu/vkusu, mohla z toho byť drsnejšia a atmosférickejšia jednohubka pre širšie masy. Takto len nedokvasená, nedopečená polotovarová dobrotka.
To je vzhľadom na scenár a dobrý koniec (during the end credits) fakt škoda.
Výpoveďou nie tak silné, avšak režisérsky tak prekrásne a krehúčko poskladané a naaranžované (kamerové filtre, spomalené zábery, nekomentované tiché kúsky prerývané zosvetlením) , že záverečná scéna medzi nenaplnenými milencami nadhadzuje pôdu pre nekonečné zimomriavky. K tomu si prirátajte skvelú kombináciu pateticko-povýšeneckého Ralpha Fiennesa a úžasne introvertnej (avšak rozprávakovo poetickej) Liv Tyler.
Hudba ďalšieho z Fiennesových , ktorá dokonale podfarbuje malebné rozprávanie je už len čerešničkou na torte.
Prvá polka príjemne svieža, tá druhá zbytočne devastovaná tonami klišé, ktoré už v súčasnosti pôsobia ako päsť na oko. Každopádne P. J. Hogan po jednej z najelpších romantických komédií všeobecne (My best friend´s wedding) prichádza späť k žánru v ktorom mu to ide. A nemohol si vybrať lepší projekt. Scenár podľa svetového bestselleru, hrdinku s charizmou na rozdávanie a sympatický mužský pól. Problém však tkvie v onom scenári, ktorý v prvej polke milo pomrkáva a núti vás brať celý príbeh s nadhľadom, no v tej druhej už len kŕčovito prešľapuje k jasnému finále a nehanbí sa ani za svoje morálne posolstvo. Je smiešne ako som za rok zmenil pohľad na život (je to asi tým, že pracujem a sám som Shopaholic), preto je škoda, že zrelší jedinci sa budú smiať nereálnym situáciám no zato si do puntíku vychutnajú brilantnú Islu Fisher. Tá tu predvádza prirodzený, nenútený komediálny talent (dovolím si tvrdiť, že veľká časť jej výkonu je improvizácia). Na prvé zhliadnutie ostávam pri 3 hviezdach, po tom ďaľšom možno dvihnem.
Zatiaľ však stále príjemná, nenútená oddychovka. Sklamal ma hlavne J. N. Howard, ktorého suite pre MBFW bol úžasný. Tu sa veľmi nenamáhal.
Milé, jednoduché, priamočiare a pestrofarebné prevedenie podivného sveta do príbehu o priateľsvtve, viere v seba samého, iných svetoch ako i farbách, ktoré niekedy vyblednú aby boli opäť navodené do víru, z ktorého vypadli.
Čo natom, že je to báchorka priamočiaro ťukajúca na obohratú notu? Všetko je to funkčné a milo iné, nekopírujúce Burtonov štýl. Desplat brnká do klavíra ako o život, Helm napísal skvelý (áno, jednoduchý) scenár, Natalie a Dustin a Jason sú roztomilo potrieštený a mladý Zach MIlls svojou roztomilosťou predstihol všetky milé ksichtíky posledného desaťročia. Proste malý klenot, ktorý s dávkou nadhľadu a túžbou rozveseliť prinesie úžasné kráľovstvo farebných zázrakov a príbeh (nechápem tie ,,nudou,, opradené kritiky túžiace po Chocolate Factory) o jednej hlavnej veci...
O iskre.
Vynikajúca partia hercov sa zišla v jednom vynikajúco vyzerajúcom projekte, ktorý nedokáže z potenciálu vymlátiť maximum a po zhliadnutí nemôžem ani povedať, že by sa o to snažil.
Príbeh odhodlanej reportérky, ktorá na základe článku odhalí identitu agentky CIA a následne sa zato dostáva do väzenia a vyšetrovania, keď nie je ochotná odhaliť svoj zdroj je pomerne mdlý a to jednak z dôvodu nedostatočne šťavnatého scenára, ale taktiež kvôli mdlej réžii, ktorá sa bojí pritlačiť. Lurie sa nechytá ani detailnosti, ani psychológie postáv a v rozmedzí toho čo je moc a čo málo ostáva na pol ceste. Kate Beckinsale je stále lepšia a lepšia, do karát jej však nehrá fakt, že scenár jej postave nedodáva dostatočnú motiváciu a farebnú škálu ,ktorá by poodhalila čo sa asi v tejto žene môže odohrávať. Tam, kde postava Rachel Armstrong ostáva len chladnou bábkou Lurie nedokáže vykresliť to čo by príbehu prospelo a Beckinsale sama proste nestačí, hoc sa snaží ako to len ide.
Nakoniec však uznávam, že Lurie to s napätím a drezúrou CAT-MOUSE vie a nudou veru rozhodne zívať nebudete.
Tri *-ičky však film inkasuje práve kvôli vyšším očakávaniam a finálnemu pocitu nedokvasenosti.
Zo začiatku veľmi sľubne sa rozvíjajúca dráma, postupom času však do bubliny a zbytočných situácií (ktoré zo začiatku pútajú, neskôr však nudia) sa rútiaca záležitosť, ktorej hlavným problémom je, že hoci má kvantum vynikajúcich hercov a ešte lepších postáv, odmieta sa na ne sústrediť v plnej hĺbke, ktorá sa skýta. Skrátiť o pol hodinu z dvojhodinovej stopáže, vycucnúť z potenciálu rodinného pekla a výbornej Anne Hathaway o niečo tvrdšiu, kompaktnejšiu drámu, ktorá by rozpútala poriadne emócie. Takto k tomu často má síce blízko, avšak miesto onej šťavnatej drámy je tu len realisticky pôsobiaca (aj keď dobre režírovaná) nekomplexná (miestami) nuda. A to je vzhľadom na moje veľké očakávania a radosť škoda.
Almodóvar síce režijne nediriguje podľa môjho omnoho vizionárskejšieho a hlavne poeticky ladeného vkusu detailov a náznakov, jednoznačne si ma však podmanil neuveriteľne úžasnou zásobou ženských postáv, z ktorých každá má obrovský kus vlastného príbehu a pole na ktorom ho môže rozohrávať v rovine časovej i príbehovej tak, aby vás vrazila do gauča či postele a nedovolila vám do poslednej chvíle vydýchnuť. Skvelí herci a situácie, ktoré mi pripravili jeden zo zážitkov filmografie, po ktorom je Almodóvar zaručene v mojom lístku obľúbených tvorcov, taký aký je. Svojský, ale predsa.
P.S. Penélope Cruz nehrala zatiaľ nikde lepšie. (Ani VOLVER ani VICKY CRISTINA BARCELONA). Veľmi sa teším na tohtoročnú novinku, kde sa s ňou opäť stretáva.
Príjemná a zábavná oddychová záležitosť o rodinnom víkende, ktorý sa zvrtne v interpretáciu a náhaňačku lásky v jej najmožnejších podobách. Roztomilý Steve Carell a okúzlujúca Juliette Binoche sú hlavným ťažiskom a ich iskrenie rozohráva všetky vedľajšie atribúty. Príjemne strávený čas. Hedges má veľký senáristický talent, niektoré situácie (ako napr. tolerancia otca voči správaniu jeho detí voči nemu samotnému) sa mi zdali miestami nerealistická, málo rodičov by reagovalo tak kľudne. Dane Cook, Dianne Wiest a dokonca i moja zbožňovaná Emily Blunt sú pekným spestrením v menších rolách.
V prvých dvoch rovinách film, ktorý sa zúfalo snaží fungovať, no nejde mu to. Dej, postavy, všetko je to tak papierom šuštiace až to bolí a ja som si neustále opakoval, aký hlúpy film! Záverečná pointa, o ktorej viete už od prvého záberu nie je prekvapivá, no to ako je natočená, podložená veľmi príjemnou hudbou Eda Shearmura, dodáva celému filmu veľmi príjemné, melancholické až jemne poetické vyznenie. A to ho vyťahuje z podpriemeru.
Slušný, ničím zvlášť zaujímavý, no príjemný kúsok.
Brilantná hra v trojfarebnej charakterovej kompozícii TVRDOSŤ-NEŽNOSŤ-POCHYBY.
John Patrick Shanley podľa vlastnej hry napísal a zrežíroval vynikajúcu drámu s ironickým podtónom a trpkým faktom, že pochybnosti nikdy nedostoja čistému precitnutiu a ľahkému odbúraniu, zatrateniu.
A popri vynikajúcej hudbe a tiež kamere Rogera Deakinsa (Revolutionary Road, The Reader, Shawshank Redemption) sa mu darí komandovať skvelú Meryl, pochybností hodného Hoffmana a neuveriteľne talentovanú Amy Adams. Jedna z drám roka.
Príbeh o hraniciach možností ľudského vnútra, vnímania. O láske, ktorá sa vymyká schémam, dostáva sa do ústredia zvrátenosti a nepochopenia. Láska, ktorá sa snaží zotrvať v životnom prúde páru očí, získať kúsok nádeje, opradená tajomstvami a zvláštnym spôsobom vzájomného porozumenia. Kate Winslet herecky koncertuje v úžasne natočenom a brilantne zrežírovanom počine Stephena Daldryho, jedného z najlepších autorov súčasnosti.
Film, ktorý je tvrdý, bolestný, smutný, emotívny, drsný a krásne poetický no nenaplnený, tak ako pravdivý svet.
Ničím výnimočná, no preveľmi sympatická BABY COMEDY, ktorá vyčarí úsmev i zahreje a hlavne na tú svoju ,,akurát,, stopáž zabaví a poskytne výkony Tiny Fey a Amy Poehler. Proste oddych ako sa patrí.
Sigourney Weaver ako neustále gravidná 50tnička stála tiež zato!
Príjemná záležitosť. V dobe, keď umelo kalkulujúce seriálové ,,perly,, ako HEROES a spol. manipulujú divákmi, TRUE BLOOD ide svojou vlastnou cestou, nekalkuluje vopred a necháva dej plynúť od epizódy k epizóde, čo sa niekedy nevypláca a závaňa nesúdržnosťou, no príjemne upozorňuje, že je niečím iným. Sex, béčkové násilie, krv, krv, krv a sympatickí hlavní predstavitelia o ktorých nikdy tak naisto neviete kým vlastne sú.
Príbeh o upíroch (a nielen nich) v našom svete, ktorí sa snažia zrovnoprávňovať svoje existencie sa odohráva v Louisannskom mestečku Bont-Teump a Anna Paquin ako telekinetická servírka obklopená nebezpečenstvom a skvelou partiou postáv rozohráva v prvej 12 dielnej sérii napínavú hru na mačku a myš, ktorá nikdy nenudí.
Dúfam, že pripravovaná séria č. 2 neupadne a bude sa držať a ďalej sa rozvíjať po tej lepšej stránke.
Season 1 za 8/10
Udalosť večera : Triumf Kate Winslet, (I am used to my not winning habit! :) To dievča konečne ukázalo, že má nato byť najlepšou v roku, dokonca v dvoch kategóriách za sebou. Po dlhom čakaní a nulovému víťazstvu, teraz nielen zaslúžene, ale hlavne právom ( kto videl RR ci Reader, vie o čom hovorím) dosiahnutý vrchol.
Len tak ďalej aj na Oscaroch!;)
Detsky nostalgická, no teraz v dospelosti stále dokonale hlboká a farebná úchyláckosť pre tých čo veria v lásku, priateľstvo a samozrejme v boj dobra a zla, ktorý môže mať často filozofické podtexty, hoci i primitívnejšieho a jednoduchšieho charakteru.
Moje komentáře
Železná lady (2011)
Lloyd by nemala režírovať obdobné kusy. Zatiaľ čo jej divadelná suchopárnosť v Mamma Mia nemala čím škodiť, v látke ako tejto pôsobí akoby sama nevedela čo robí. Chaotickosť je základným znakom tohto filmu. Väčšina stopáže sa potom nezmyselne drží v súčasnosti, v ktorej sleduje senilnú dámu, o ktorej náš divák poriadne ani nič nevie a jeho poznatky sa viac menej držia len faktu, že ide o aktérku, ktorá veľa narobila v téme COLD WAR a ktorá sa ako prvá žena stala hlavou VB. Etapou jej mladosti a jej zlatého veku sa potom nezmyselne prehadzujú typické, klišovité dialógy ako vystrihnuté z televíznych filmov o slávnych osobnostiach, na charakterizácii ktorých sú potom postavené všetky slová (I´ll never be one of those women). Meryl Streep je vynikajúca, ale pre mňa je neznesiteľné pomýšľať nato, že kvôli tomu, že je väčšinu stopáže navlečená v prostetikách, zaslúži si oscara a je horúcou kandidátkou. Pri svojich rolách by si bola oscara zaslúžila prakticky pri každej druhej role, za ktorú bola doposiaľ nominovaná, akadémia je pokryteckým zoskupením ľudí bez akejkoľvek objektivity. Moje prsty patria inej slečne :). Železná lady je každopádne nezaujímavou mozaikov narýchlo uvádzaných faktov, z ktorých si nezainteresovaný divák neodnesie nič viac ako to, že Thatcherová bola hysterická karieristka, ktorej nemožno rozumieť jej angažovanosť a obete, ktoré prináša. A porozumenie postavy takéhoto kalibru je niečo čo by som ocenil. Takto je to len pustá, chaotická klietka, stavajúca na hereckej kométe, to však nestačí.
Varieté (2010)
Ten najotrepanejší a najnezaujímavejší dejový koncept, ktorý zachraňujú brilantné ne-hlavné postavičky a tie úchvatné farebné kompozície a choreografie. Inak skrz-naskrz priemerná, dejovo miestami až braková serepúť, ktorá má jeden úhlavný problém, papierom šušťacie dialógy a dej. Okoreniť to tak miesto sto-krát videného trochou CABARETU nebolo by to márne. Aguilera je prirodzená v rámci svojich možností, avšak jej plochá a ničím nezaujímavá obohratá postava tento kolos nikdy sama neutiahne. Ako milá oddychovka však Burlesque funguje, nič viac nepotrebuje a ani sa nato nehrá.
Láska a jiné závislosti (2010)
Priemerná historka spracovaná vkusným okom veterána Zwicka, v sfarbení príjemne sympatického ústredného páru, ktorý svoje patálie a citové trable rieši v príjemne sympatickom dospelom prostredí, kde nejestvujú nereálne nesympatické pokrývky v tvare písmena L a kde sa roztomilosť nosí ruka v ruke s dobrým herectvom. Niekoľko štandardných vtipov, humorných postavičiek s vlastným príbehom a nevyhnuteľný koniec, ktorý patrí k žánru. Nebyť Anne a Jakea, nebyť Zwickovho vkusného vedenia a nebyť oneho príjemne ne-prudérneho vizuálu, priklonil by som sa k nižšiemu hodnoteniu, takto však nemôžem inak ako ostať pri štyroch príjemných, i keď neplnohodntných hviezdach. Kiež by sa vyrábalo viac takýchto neškodiacich filmov, ktoré nesú isté filmárske kvality a dokazujú, že i sto krát recyklovaný žáner môže niesť zrnko čerstvosti a vkusu.
Strom (2010)
IFF BRATISLAVA 2010 - Sekcia súťažných hraných celovečerných filmov. Film nesúci úžasný motív, ktorý je však nedostatočne rozvinutý, neprináša katarziu ani výraznejšie emócie a okrem jasne danej trate vás ničím neprekvapí ani nepohladí. Povrchové vnímanie emócií a tradičné citové ,,takmer,, vydieranie sa nesú v predtým už videných kolórach a ničím nenadchnú. Charlotte Gainsbourg, ako vždy, výborná a cenu za najlepšiu herečku si z festivalu v Bratislave odniesla právom, avšak nič z jej magického prejavu nezachraňuje túto priemernú záležitosť, na ktorej mi vôbec nevadí jej tvar ani zameranie, väčšine ,,akože,, náročných divákov sa bude šialene páčiť, nemôžem jej však odpustiť, že sa hrá nato, že má omnoho väčšie srdce, než v skutočnosti má.... a ktoré sa trebárs takej intímnej poetike filmov Sofie Coppoly (na ktorých tí ,,akože,, nároční často zaspávajú alebo vyrušujú ostatných v sále) nikdy nepriblíži ani na 20 kilometrov... Škoda, potenciál knihy a samotného námetu sú omnoho vyššie.
Odnikud někam (2010)
IFF BRATISLAVA 2010 - CLOSING FILM. A kde teda začať svoju reč. Sofia Coppola je mojou filmovou spriaznenou dušou, jej vízie, jej cit pre intímne chvíle vlastných postáv, zmysel pre strih a výber hudby, to všetko patrí k arzenálu, na ktorý sme si po filme Stratené v preklade zvykli. Somewhere nesie všetky tieto črty, tak typické pre jej rozprávačskú poetiku, nečakajte však pokračovanie vyššie spomínaného príbehu o dvoch cudzincoch v Tokyu, Somewhere má svoj vlastný okruh výpovede. Johnny Marco je ostrieľaný akčný hrdina Hollywoodu a ženy sa mu len tak hrnú do postele, žije v meste anjelov a jeho vnútorným životom sa ťahá prázdnota. Cleo je jeho blonďatá dcéra, ktorá s ním na nejaký čas nečakane ostáva, a v tomto svete pozlátka, povrchností a zdanlivého úžasu sa pomaly odvíja intímny vývoj vzťahu otca a dcéry, ktorí sa za tónov skladieb kapiel ako Strokes a Phoenix zbližujú a jeden od druhého učia veciam, ktoré doposiaľ nepoznali. Slnečné prostredie, výlet do Milána, dlhé zábery bez dialógov a ten prekrásny Coppolovský koniec však taja môj dych a hoci mám pocit, že druhý krát budem bádať pri pozeraní viac a nie všetko mi bude po chuti, už len pre ten sladko-plný pocit a expanziu myšlienok a dojmov aj deň po projekcii musím dať plné hodnotenie, pani režisérke, ktorá s prehľadom a eleganciou jej vlastnou dáva do vrecka 75% súčasných tvorcov, ktorí si myslia, že ich výpovede sú intímne a nepovrchné. Čo na tom, že ide o príbeh sebareflexie jedného povrchného chlapa, keď štýl a rozprávačský um ho vynášajú na tak vysoký piedestál jednoduchých ľudských emócií, ktoré vo svojej komplikovanosti búrajú hranice.
Neopouštěj mě (2010)
MFF - Bratislava 2010. Hoci nedosahujúci rozpínavej precíznosti a údernosti predlohy (hlavne v úvode a detských spomienkach), je Never Let Me Go komorným a strhujúcim pohľadom na osudy, myšlienky a pohnútky mladých ľudí, ktorí nemajú vo svojej dospelosti na výber tak ako iní, boli totiž stvorení pre konkrétny účel, ktorý zväzuje ich emócie, akékoľvek sny či spoločenské vnímania. Romanek stavil na klasický ráz a zdanlivo strohý tón, ktorý však ide zarovno s rozprávaním geniálneho Ishigura a podtrháva atmosféru a ťaživú osudovosť postáv, ktorých vzťahy sa vyvíjajú počas ich krátkeho života a nenaplnených ilúzií,ktoré im dávajú dýchať. Komplexnosť, to je to slovo, ktoré sedí úžasnému románu, ktorého filmová adaptácia, hoci s niekoľkými muchami (osobne by som bral výraznejšiu stopáž, v ktorej by vzťahovosť mohla vyzrieť o niečo prirodzenejšie a menej zrýchlene) no predsa krásne dorážajúca koláž zdanlivo jednoduchých ideí, ktoré však vo svojej čistej obšírnosti rozohrávajú nikdy nekončiacu polemiku toho, čo nás vlastne robí ľuďmi. K tomu si prirátajte, krásne prostredie, osudovosť nôt Rachel Portman v kolaborácii s úžasne napísanými a zahranými (i vedľajšími) charaktermi, ktoré vám po projekcii nie a nie prestať núkať tú jednu, horkosladkú myšlienku, ktorá je skrytá v gestách i pohľadoch obyčajných stvorení, akými my ľudia zdanlivo sme. Tento film si zaslúži pozornosť, už len pre narastajúcu silu posolstva, ktoré nie je klišoidné či moralistické, naopak, len naprosto ľudské.
Přestupný rok (2010)
MFF-Bratislava 2010. Prikláňam sa k vyššiemu hodnoteniu, hoci je diskutabilné prečo. Asi pre tú schopnosť stotožniť sa so samotou a úzkostným dianím v živote hlavnej hrdinky. Scenár vynikajúci vo svojej priamočiarej, zdanlivej jednoduchosti, avšak technické prevedenie niekedy pripomína školské cvičenie. Nič to však nemení na tom, že Ano Bisiesto je osobnou, pomerne zaujímavou sondou do duše jednej ženy a jej zabehnutého životného stereotypu, ktorý nestrháva vnucujúcou sa skladbou strihu, kamery či iných faktorov, avšak práve naopak, svojou formálnosťou a zdanlivou vizuálnou strohosťou. Spravte si názor, tá hodina a pol za to skutočne stojí.
Přežít svůj život (2010)
Celý čas som sa nevedel rozhodnúť medzi tromi a štyrmi hviezdičkami, ktoré aj tak nikdy nebudú môcť vysvetliť moje skutočné duševné poryvy, ktoré odrážajú môj pocit z tohto filmu. Švankmajer je génius, o tom niet pochýb, avšak predsa som celý čas nebol v stave, v ktorom by som sa cítil filmom pohltený. Naopak, často som si predstavoval seba samého ako rád a nadšený odchádzam z kina. Film by si ďalej zaslúžil kratšiu stopáž, ono takmer dve hodiny vzhľadom na finálnu naťahovanosť deja nie sú potrebné a celkovému dojmu to skôr ubližuje. Každopádne Helšus a Kronerová sú úžasný a Issová vhodne dopĺňa toto duo svojou krásnou tvárou a úsmevom. Pre mňa rozhodne dobrá časová investícia, ktorá v mojich očiach kĺbi to najlepšie z Michela Gondryho, Paltrowovho Good Night s nejakou tou ideou z Inception doplnených o starého Švankmajera z dôb Něco z Alenky. Nakoniec štyri hviezdy za prevládajúci pocit príjemne stráveného večera a pekne zacvaknutého rozuzlenia, ktoré nemá šokovať, ale vyvolávať istú katarziu. Či viac či menej úspešne si zistite osamote... P.S. Premietané s krátkym, ale pozoruhodným filmom Kataríny Kerekesovej, ktorý nesie názov STONES. Slasť pre uši a oči. Rozhodne nevynechajte.
Salt (2010)
Skrz-naskrz priemerná a bezpohlavne vedená pseudo-akčná záležitosť, ktorá nevie čo skôr. Priblbý scenár, ktorého ,,twisty,, odhadne pozorný divák na mieru už v prvej polovici a večná dilema tvorcov, ktorí sami nevedeli či chcú točiť ženského Bournea alebo vizuálne podmanivú akčnú pecku bez mozgu. Nekoná sa ani jedno ani druhé a SALT ostáva nezvládnutým a nepotrebným filmom, ktorý keby mal aspoň štipku štýlovosti a džúsu Bekmambetovho vedenia, bola by to iná karta. Ako päsť na oko potom pôsobí aj Noyceova snaha vytvoriť komplexný charakter postavy tým, že do diania úplne vážne servíruje zle natočené takmer televízne flash-backy, ktoré majú podtrhnúť bytie hlavnej anti-hrdinky. Vo výsledku pôsobí SALT ako drahšie televízne hebedo, ktoré sa feelingom a budovaním deja pozabudlo v prvej polovici 90. rokov. Strata času a peňazí...
Ondine (2009)
Za krásne hypnotickú, takmer rozprávkovú prvú polovicu, vynikajúcih hercov (čo typovo úžasne zapadajú) a Sigur Ros 4 hviezdy. Realistické rozpletenie už len zbytočne láme väz fantastickej atmosfére a zúfalo sa snaží vybočiť z artového, komorného poňatia a to spôsobuje roztrieštenosť a horkosť. Dve roviny proste nezapadajú. Inak krásne smutný príbeh bez epických rozmerov, s epikou v jadre jednoduchosti a životných zlomov.
Princ z Persie: Písky času (2010)
Priemerný, ničím výnimočný, ohavne zostrihaný (neverím, že strihačovi platili!) veľkofilm, ktorý ťaží hlavne z atraktivity prostredia v ktorom sa odohráva a príjemnej hlavnej dvojice. Proste sterilný, avšak príjemný kus, ktorý nenadchne, neurazí, ale aj napriek príjemnej hudbe od Harryho nemá ani kúskom na žánrovo dokonale vybrúsenú TRUHLICU MŔTVEHO MUŽA. A tie triky sú miestami skutočne biedne (viď. digitálnu piesočnú búrku v prvej polovičke filmu).
Pevné pouto (2009)
Tri hviezdy dávam iba pre jednoduchý fakt. Napriek emocionálnej prázdnote, ktorá dokáže gradovať a ždímať len v momentoch klasického vydierania: ZAVRAŽDENÉ MLADÉ DIEVČA, čo aj funguje, tento kúsok obsahuje momenty, ktoré sú geniálne vypiplané. Napr. vrcholom celého filmu je vynikajúco zostrihaná časť LINDSAY HĽADÁ DOKAZ. Niekoľko príjemných scén, ako napr. vtipná grannie v podaní SUSAN SARANDON, ale inak veľmi neprepracovaná, z niekoľkých pekných myšlienok a nefungujúcich psychológií poskladaná CGI montáž bez duše na ktorú sa hrá. Nahradiť tak tie neuveriteľne krásne-nepekné pasáže fantázie plastelínovými či inými jednoduchšími a farebnými miniatúrami, bola by to úžasnejšia slasť. Takto, nezáživná nuda dochutená niekoľkými peknými momentmi a výbornou SAOIRSE.
New Yorku, miluji Tě! (2009)
Silnejšie dve, slabšie tri hviezdy. Inak spleť neemotívnych fragmentov, alebo slabý odvar Parížskej sestričky. Jediné čo ma v tejto veľmi chladnej rieke držalo pri zmysloch boli Yelchinove oči, roztomilosť Blooma a Ricci a prekrásny z inej emocionality a doby vystrihnutý fragment od Khapura s Julie Christie a rozprávkovým Shia LaBeoufom.
Užívej si, co to jde (2009)
Nepopierateľné sklamanie prameniace z niekoľkých dovodov. Allen je moja láska, avšak z obrovského nadšenia sa vyrojilo len nadšenie z hereckých výkonovo Evan Rachel Wood a hlavne skvelej Patricie Clarkson. Ako nostalgika a Allenovho milovníka ma extrémne neberie, že typicky neurotickú, zatrpknutú a frflajúcu postavu Woody-ovského rázu hrá úplne iný komik, Larry David, ktorý síce hrá a dudre dobre, avšak posobí na mňa rušivo. Allen tiež akosi poľavil v scenári, aj keď niekoľké dialógy sú skvelé. Návrat do New Yorku teda konečne po toľkých rokoch prišiel, avšak menej veľkolepý ako sa zdalo. Škoda.
Coco Chanel (2009)
Priemerne natočené a vystavané dielko. Audrey Tatou vládnuca ,,jedno-kapitolovej,, biografii o slávnej módnej ikone hrá ako jej to len jej rozsah povoľuje a už dávno pred týmto kúskom dokázala, že neostane len Améliou. Kostýmy a vkusné členenie a prechody z jednotlivých nálad snímku potešia, čo však menej je otrasne koncipovaná kamera. Miesto ručnej a absolútne neestetickej výstavbe by som volil statickejšiu a malebnejšiu /vid. McGarveyho štýl v Pride and Prejudice, Atonement/, ktorá by podporila prenádherné exteriéry a Francúzske podnebie. Čo však príbehu so slečnou Tatou kraľuje je úchvatná hudba maestra Alexandre Desplata. Neprestáva byť mojou jednoznačnou skladatelskou jednotkou. Film, ktorý vo svojom žánri príjemne zaujme, ukáže jednu a tú úvodnú epochu mladej ženy, z ktorej sa stala ikona a módna revolucionárka. Coco pred Chanel.
Jennifer's Body - Bacha, kouše! (2009)
Priemer, avšak dávam 4 hviezdy. Za príjemný oddych, ultralahodný cool feeling, ale predovšetkým za dobre napísaný a z-dialógovaný scenár plný narážok a iných naťuknutí, ktoré už bohužial priemerná a hlavne bezpohlavná réžia nedokáže a akoby ani nechcela (hoci i tak neverím, že je to vina producentov, nato je JB prílišná finančne zabezpečená jednohubka) ukočírovať všetko to čo sa naskýta. Megan vyzerá akoby len hrala seba samú, Amanda je krásna a vcelku dobre jej to ide. Zvyšok je tu do počtu. J.K. Simmons poteší. Malý film, ktorý bohužiaľ nevie či je hororom (keďže nestraší) a či nejakou pseudo zvrátenou komediálnou paródiou na staré béčka. Byť lepšej réžie a jednotnejšieho štýlu/vkusu, mohla z toho byť drsnejšia a atmosférickejšia jednohubka pre širšie masy. Takto len nedokvasená, nedopečená polotovarová dobrotka. To je vzhľadom na scenár a dobrý koniec (during the end credits) fakt škoda.
Oněgin (1999)
Výpoveďou nie tak silné, avšak režisérsky tak prekrásne a krehúčko poskladané a naaranžované (kamerové filtre, spomalené zábery, nekomentované tiché kúsky prerývané zosvetlením) , že záverečná scéna medzi nenaplnenými milencami nadhadzuje pôdu pre nekonečné zimomriavky. K tomu si prirátajte skvelú kombináciu pateticko-povýšeneckého Ralpha Fiennesa a úžasne introvertnej (avšak rozprávakovo poetickej) Liv Tyler. Hudba ďalšieho z Fiennesových , ktorá dokonale podfarbuje malebné rozprávanie je už len čerešničkou na torte.
Báječný svět shopaholiků (2009)
Prvá polka príjemne svieža, tá druhá zbytočne devastovaná tonami klišé, ktoré už v súčasnosti pôsobia ako päsť na oko. Každopádne P. J. Hogan po jednej z najelpších romantických komédií všeobecne (My best friend´s wedding) prichádza späť k žánru v ktorom mu to ide. A nemohol si vybrať lepší projekt. Scenár podľa svetového bestselleru, hrdinku s charizmou na rozdávanie a sympatický mužský pól. Problém však tkvie v onom scenári, ktorý v prvej polke milo pomrkáva a núti vás brať celý príbeh s nadhľadom, no v tej druhej už len kŕčovito prešľapuje k jasnému finále a nehanbí sa ani za svoje morálne posolstvo. Je smiešne ako som za rok zmenil pohľad na život (je to asi tým, že pracujem a sám som Shopaholic), preto je škoda, že zrelší jedinci sa budú smiať nereálnym situáciám no zato si do puntíku vychutnajú brilantnú Islu Fisher. Tá tu predvádza prirodzený, nenútený komediálny talent (dovolím si tvrdiť, že veľká časť jej výkonu je improvizácia). Na prvé zhliadnutie ostávam pri 3 hviezdach, po tom ďaľšom možno dvihnem. Zatiaľ však stále príjemná, nenútená oddychovka. Sklamal ma hlavne J. N. Howard, ktorého suite pre MBFW bol úžasný. Tu sa veľmi nenamáhal.
Říše hraček (2007)
Milé, jednoduché, priamočiare a pestrofarebné prevedenie podivného sveta do príbehu o priateľsvtve, viere v seba samého, iných svetoch ako i farbách, ktoré niekedy vyblednú aby boli opäť navodené do víru, z ktorého vypadli. Čo natom, že je to báchorka priamočiaro ťukajúca na obohratú notu? Všetko je to funkčné a milo iné, nekopírujúce Burtonov štýl. Desplat brnká do klavíra ako o život, Helm napísal skvelý (áno, jednoduchý) scenár, Natalie a Dustin a Jason sú roztomilo potrieštený a mladý Zach MIlls svojou roztomilosťou predstihol všetky milé ksichtíky posledného desaťročia. Proste malý klenot, ktorý s dávkou nadhľadu a túžbou rozveseliť prinesie úžasné kráľovstvo farebných zázrakov a príbeh (nechápem tie ,,nudou,, opradené kritiky túžiace po Chocolate Factory) o jednej hlavnej veci... O iskre.
Nic než pravda (2008)
Vynikajúca partia hercov sa zišla v jednom vynikajúco vyzerajúcom projekte, ktorý nedokáže z potenciálu vymlátiť maximum a po zhliadnutí nemôžem ani povedať, že by sa o to snažil. Príbeh odhodlanej reportérky, ktorá na základe článku odhalí identitu agentky CIA a následne sa zato dostáva do väzenia a vyšetrovania, keď nie je ochotná odhaliť svoj zdroj je pomerne mdlý a to jednak z dôvodu nedostatočne šťavnatého scenára, ale taktiež kvôli mdlej réžii, ktorá sa bojí pritlačiť. Lurie sa nechytá ani detailnosti, ani psychológie postáv a v rozmedzí toho čo je moc a čo málo ostáva na pol ceste. Kate Beckinsale je stále lepšia a lepšia, do karát jej však nehrá fakt, že scenár jej postave nedodáva dostatočnú motiváciu a farebnú škálu ,ktorá by poodhalila čo sa asi v tejto žene môže odohrávať. Tam, kde postava Rachel Armstrong ostáva len chladnou bábkou Lurie nedokáže vykresliť to čo by príbehu prospelo a Beckinsale sama proste nestačí, hoc sa snaží ako to len ide. Nakoniec však uznávam, že Lurie to s napätím a drezúrou CAT-MOUSE vie a nudou veru rozhodne zívať nebudete. Tri *-ičky však film inkasuje práve kvôli vyšším očakávaniam a finálnemu pocitu nedokvasenosti.
Rachel se vdává (2008)
Zo začiatku veľmi sľubne sa rozvíjajúca dráma, postupom času však do bubliny a zbytočných situácií (ktoré zo začiatku pútajú, neskôr však nudia) sa rútiaca záležitosť, ktorej hlavným problémom je, že hoci má kvantum vynikajúcich hercov a ešte lepších postáv, odmieta sa na ne sústrediť v plnej hĺbke, ktorá sa skýta. Skrátiť o pol hodinu z dvojhodinovej stopáže, vycucnúť z potenciálu rodinného pekla a výbornej Anne Hathaway o niečo tvrdšiu, kompaktnejšiu drámu, ktorá by rozpútala poriadne emócie. Takto k tomu často má síce blízko, avšak miesto onej šťavnatej drámy je tu len realisticky pôsobiaca (aj keď dobre režírovaná) nekomplexná (miestami) nuda. A to je vzhľadom na moje veľké očakávania a radosť škoda.
Vše o mé matce (1999)
Almodóvar síce režijne nediriguje podľa môjho omnoho vizionárskejšieho a hlavne poeticky ladeného vkusu detailov a náznakov, jednoznačne si ma však podmanil neuveriteľne úžasnou zásobou ženských postáv, z ktorých každá má obrovský kus vlastného príbehu a pole na ktorom ho môže rozohrávať v rovine časovej i príbehovej tak, aby vás vrazila do gauča či postele a nedovolila vám do poslednej chvíle vydýchnuť. Skvelí herci a situácie, ktoré mi pripravili jeden zo zážitkov filmografie, po ktorom je Almodóvar zaručene v mojom lístku obľúbených tvorcov, taký aký je. Svojský, ale predsa. P.S. Penélope Cruz nehrala zatiaľ nikde lepšie. (Ani VOLVER ani VICKY CRISTINA BARCELONA). Veľmi sa teším na tohtoročnú novinku, kde sa s ňou opäť stretáva.
Život podle Dana (2007)
Príjemná a zábavná oddychová záležitosť o rodinnom víkende, ktorý sa zvrtne v interpretáciu a náhaňačku lásky v jej najmožnejších podobách. Roztomilý Steve Carell a okúzlujúca Juliette Binoche sú hlavným ťažiskom a ich iskrenie rozohráva všetky vedľajšie atribúty. Príjemne strávený čas. Hedges má veľký senáristický talent, niektoré situácie (ako napr. tolerancia otca voči správaniu jeho detí voči nemu samotnému) sa mi zdali miestami nerealistická, málo rodičov by reagovalo tak kľudne. Dane Cook, Dianne Wiest a dokonca i moja zbožňovaná Emily Blunt sú pekným spestrením v menších rolách.
Cestující (2008)
V prvých dvoch rovinách film, ktorý sa zúfalo snaží fungovať, no nejde mu to. Dej, postavy, všetko je to tak papierom šuštiace až to bolí a ja som si neustále opakoval, aký hlúpy film! Záverečná pointa, o ktorej viete už od prvého záberu nie je prekvapivá, no to ako je natočená, podložená veľmi príjemnou hudbou Eda Shearmura, dodáva celému filmu veľmi príjemné, melancholické až jemne poetické vyznenie. A to ho vyťahuje z podpriemeru. Slušný, ničím zvlášť zaujímavý, no príjemný kúsok.
Pochyby (2008)
Brilantná hra v trojfarebnej charakterovej kompozícii TVRDOSŤ-NEŽNOSŤ-POCHYBY. John Patrick Shanley podľa vlastnej hry napísal a zrežíroval vynikajúcu drámu s ironickým podtónom a trpkým faktom, že pochybnosti nikdy nedostoja čistému precitnutiu a ľahkému odbúraniu, zatrateniu. A popri vynikajúcej hudbe a tiež kamere Rogera Deakinsa (Revolutionary Road, The Reader, Shawshank Redemption) sa mu darí komandovať skvelú Meryl, pochybností hodného Hoffmana a neuveriteľne talentovanú Amy Adams. Jedna z drám roka.
Předčítač (2008)
Príbeh o hraniciach možností ľudského vnútra, vnímania. O láske, ktorá sa vymyká schémam, dostáva sa do ústredia zvrátenosti a nepochopenia. Láska, ktorá sa snaží zotrvať v životnom prúde páru očí, získať kúsok nádeje, opradená tajomstvami a zvláštnym spôsobom vzájomného porozumenia. Kate Winslet herecky koncertuje v úžasne natočenom a brilantne zrežírovanom počine Stephena Daldryho, jedného z najlepších autorov súčasnosti. Film, ktorý je tvrdý, bolestný, smutný, emotívny, drsný a krásne poetický no nenaplnený, tak ako pravdivý svet.
Baby Máma (2008)
Ničím výnimočná, no preveľmi sympatická BABY COMEDY, ktorá vyčarí úsmev i zahreje a hlavne na tú svoju ,,akurát,, stopáž zabaví a poskytne výkony Tiny Fey a Amy Poehler. Proste oddych ako sa patrí. Sigourney Weaver ako neustále gravidná 50tnička stála tiež zato!
True Blood: Pravá krev (TV seriál) (2008)
Príjemná záležitosť. V dobe, keď umelo kalkulujúce seriálové ,,perly,, ako HEROES a spol. manipulujú divákmi, TRUE BLOOD ide svojou vlastnou cestou, nekalkuluje vopred a necháva dej plynúť od epizódy k epizóde, čo sa niekedy nevypláca a závaňa nesúdržnosťou, no príjemne upozorňuje, že je niečím iným. Sex, béčkové násilie, krv, krv, krv a sympatickí hlavní predstavitelia o ktorých nikdy tak naisto neviete kým vlastne sú. Príbeh o upíroch (a nielen nich) v našom svete, ktorí sa snažia zrovnoprávňovať svoje existencie sa odohráva v Louisannskom mestečku Bont-Teump a Anna Paquin ako telekinetická servírka obklopená nebezpečenstvom a skvelou partiou postáv rozohráva v prvej 12 dielnej sérii napínavú hru na mačku a myš, ktorá nikdy nenudí. Dúfam, že pripravovaná séria č. 2 neupadne a bude sa držať a ďalej sa rozvíjať po tej lepšej stránke. Season 1 za 8/10
Zlatý Glóbus 2009 (TV pořad) (2009)
Udalosť večera : Triumf Kate Winslet, (I am used to my not winning habit! :) To dievča konečne ukázalo, že má nato byť najlepšou v roku, dokonca v dvoch kategóriách za sebou. Po dlhom čakaní a nulovému víťazstvu, teraz nielen zaslúžene, ale hlavne právom ( kto videl RR ci Reader, vie o čom hovorím) dosiahnutý vrchol. Len tak ďalej aj na Oscaroch!;)
Sailor Moon (TV seriál) (1995)
Detsky nostalgická, no teraz v dospelosti stále dokonale hlboká a farebná úchyláckosť pre tých čo veria v lásku, priateľstvo a samozrejme v boj dobra a zla, ktorý môže mať často filozofické podtexty, hoci i primitívnejšieho a jednoduchšieho charakteru.