Lengyel

Fincher necháva Oplevovu verziu ďaleko za sebou. Na rovnakej ploche sa mu podarilo zachytiť ducha literárnej predlohy a podať viac informácií. Snímka je vynikajúco napísaná, Fincher svojím typickým strihom umne prechádza medzi dvoja dejovými líniami a skrz detaily dokáže vybudovať napätie z predlohy, ktorá je nefilmová. Ako režisér sa však nachádza v nepríjemnej pozícii - musí počítať s tým, že väčšina divákov čítala Larssonovu predlohu, alebo videla severské adaptácie. Dá sa vôbec nakrútiť detektívka, keď väčšina divákov vie, kto bude vrahom a ako sa bude dej odvíjať? Dá, ale režisér sa musí hrať s divákom a porušiť jeho očakávania ///SPOILER presne tak, ako to robí v scéne odpočúvania Anity v Londýne SPOILER///. Keby sa mu to podarilo v rámci príbehu na viacerých miestach, dotiahol by to v mojom subjektívnom hodnotení na úroveň Zodiaca.

Na domáce pomery nadpriemerne formálne zvládnuté (8mm kamera a oldschool look), slušne herecky vedené a aj napísané. Rozprávanie má síce pár zbytočne rozťahaných pasáží, no divák pri nich nestratí koncentráciu vďaka skvelým dialógom. Čo ma však na filme najviac teší, je téma, ktorú autor akcentuje a "neslovenské" spracovanie. Je radosť pozerať sa na študentský film, ktorý hravo zatieni niektoré "pokusy a labutie piesne" starších generácií domácich hraných režisérov.

Najlepší Honorého film, pre dôkladný komentár si potrebujem prečítať La Princesse de Clèves a vidieť to ešte raz...

Miranda July je výtvarníčka, čo je cítiť z každého záberu. Účelovo pracuje s farbami, rekvizitami, kompozíciou a pohybom kamery. Rovnako vynikajúco zvolila zvukovú zložku filmu, kde fungujú jednotlivé songy a vytvárajú melancholickú atmosféru. Kamera opatrne sleduje postavy vo svojom prostredí, občas dodáva pocit kompaktnosti a zvýrazňuje minimalistické herecké prejavy. Vytvára sa tak nenápadný, ale o to silnejší umelecký zážitok a dokáže vyvolať pocity, ktoré sa v kine postupne stávajú raritou. A ponúka aj citlivý ženský pohľad, ktorý si cením u Sofie Coppola. Ticho dúfam, že sa na ňu July dotiahne, aj keď nemá za sebou Coppolovský klan :)

Ja začínam mať pocit, že Šulíkove dokumenty začínajú byť lepšie ako jeho hraná tvorba. "... muž, ktorý sadil stromy" je pútavý a dôležitý dokument, aj keď sa mu nepodarilo dosiahnuť kvalít geniálneho Klíče k určování trpaslíků.

Na bakalársky film nadpriemerné. Výborné kostýmy, atmosféra, väčšinou aj skvelá kamera, inšpirácia H. P. Lovecraftom. Dalo by sa povedať, že výborné remeslo (aj keď by to chcelo originálnejší a nápaditejší scenár a menej popisné dialógy). Dať plný počet mi však nedovolí množstvo drobných (pre študenstký film príznačných) chybičiek - pri detailoch občas nepresná kamera, absencia veľkých celkov (minimálne na záver si to jeden poriadny pýta). Najhoršia je ale nezvládnutá práca s hercom - repliky sú umelo odriekané, občas som mal pocit, že sú veršované a z hercov sa dalo vytiahnut viac. Jedinú výnimku tvorí Pavel Nový, ktorý dokázal svoju postavu vystihnúť aj bez výraznejšieho herecke'ho vedenia. Možno som nespravodlivý a veľa vyčítam - je to skôr na inšpiráciu. Ako som už spomínal, jedná sa o výborný žánrový počin, presne taký, ako si slovenský a český divák znechutený ľudskými komédiami a sociálnou drámou žiada. Pán režisér - klobúk dole pred Vašou odhodlanosťou - keďže viem, aká situácia panuje vo vodách slovenského a českého študentského filmu (financie, boj s pedagógmi), veľmi oceňujem, čo sa Vám podarilo nakrútiť.

Prvá cena v kategórii medzinárodných filmov na 6. medzinárodnom filmovom festivale na Bali (október 2008). Film uspel v súťaži s autormi z Čile, Bangladéša, Indonézie, Iránu, Malajzie, Mjanmaru, Venezuely a Maďarska.

Keď sa stratila úvodná dezorientácia, tak som sa začal sústrediť na samotný príbeh - Honoré pútavo rozpráva (film je v podstate hlavne o vyrozprávaní sa) o dvoch bratoch, len párkrát podporí komornú atmosféru zábermi exteriérov. Napriek tomu mi to moc nechýba - dobre mi sadla zmena, keď som si pozrel film odohrávajúci sa v Paríži, ktorý sa je v podstate situovaný v uzavretom priestore a kruhu vzťahov. Dokonca by sa snímka dala vnímať ako celok s Les Chansons d'amour - vrcholom filmu je spievaný telefonát , aj Garrelova postava si tam prenáša svoje vzťahy so ženami a musí sa s nimi vyrovnať (podobne ako teraz jeho brat). Samostatne silnejšie 4* - spolu s Les Chansons d'Amour 5* ako vyšitých - oba filmy sa dokonale vyvažujú.

Dlho som sa rozhodoval, či je to bližšie k 4*, alebo 5*. Nakoniec dávam 5 za crazy (rozumej vynikajúce) kostýmy, skvelé herecké výkony (až no môjho obľúbenca Balea, ktorý bol nemastný-neslaný) a atmosféru. Dokonca som po pár minútach poslúchol úvodné odporučenie a dal volume doprava. Asi kôli tomu glam rockovému kraválu som si nevšímal to, že najmä po scenáristickej stránke sa jedná o priemer a ostal nevyužitý priestor. Inak fajn - odporúčam najmä jedincom zaťaženým na módu. DOPLNENIE po 5 pozretiach - snímka si zaslúži plný počet bodov a pochopil som, že sa nejedná o scenáristický priemer, ale veľmi dobré rozprávanie, ktorému sa dá máločo vyčítať.

Po Horem Pádem som nemal chuť na žiaden film z tvorivej dielne Hřebejk&Jarchovský. Krásku som nevidel v kine, ale až teraz na DVD priloženom k denníku. A nakoniec som to prežil - dokonca mám pocit, že som videl poctivý film, aký na Slovnesku nik nevie nakrútiť - páčila sa mi Malířova výtvarná kamera, herecký výkon Jiřího Schmitzera a celkový ten krok bokom od trpkej komédie. Nakoniec to bol ale scénár, ktorý pripbrzdil Hřebejkovu zručnú réžiu - čiernobiele postavičky, množstvo silených scén a poslabších dialógov. S prižmúreníými očami hodnotím 4 hviezdičkami. Dokonca som načerpal odvahu aj na Medvídka...