mata77

Tento seriál je absolútnym epickým umeleckým dielom, kde každý jeho prvok sa blíži k dokonalosti. Nič sa nedeje náhodne, každý obraz, výraz, prejav a zvuk, má svoje miesto a zámer. Nepamätám si, že by ma atmosféra nejakého príbehu dostala do takéhoto stavu napätia, zastavila svet okolo mňa a ohromila ma akciou - bez akcie. Veľmi ťažko sa to popisuje. V priebehu desiatich dielov som ale naozaj začala rozumieť japonskej vysokej morálke, skutočnej oddanosti a sile osobnosti postáv.

Tento dobrodružný príbeh by sa žánrovo dal celkom ľahko prirovnať ku Kliatbe bratov Grimmovcov z roku 2005, lenže to by bolo trefné asi len čo sa atmosféry a drsného spracovania týka. Pretože tomuto príbehu chýba to správne morálne poučenie a to sa mi nakoniec zdá aj ako hlavný kameň úrazu. Naozaj veľký dôraz sa kladie na snahu o vykonanie krvilačnej pomsty hlavných postáv a táto myšlienka mi rezonovala v hlave aj po skončení filmu. Herecké výkony niektorých zvučných mien boli skôr sklamaním a role dostali len na zvýšenie sledovanosti. Vo filme vlastne ani nedostali dostatočný priestor na lepšie vykreslenie svojich charakterov. MBB, ktorá stvárnila hlavnú postavu, mala vo filme niekoľko zaujímavých momentov, všetko to ale bola tá istá úroveň, ktorú už predviedla v Stranger Things a preto musím konštatovať, že táto mladá herečka sa zatiaľ vo svojom umení ďalej veľmi neposunula.

Jeden život je kvalitne natočená dráma, ktorá jednoznačne ťaží zo silného príbehu a film sa snaží okrem pocty Nicholasovi  Wintonovi pripomenúť divákom aj fakt, že podobné neprávosti sa utečencom vo svete dejú neustále. Anthony Hopkins úplne vyplnil povojnovú líniu deja svojou charizmou a hereckou brilantnosťou. Skromného Wintona stvátnil až s umeleckou pedantnosťou. V tejto časovej línii mi ale predsa len chýbal prepracovanejší scenár. Možno by stačilo, keby si nahlas kládol viac otázok, ktoré ho po vojne trápili a spôsobili mu tak hlboký žiaľ. Vojnová pasáž sa mi páčila svojim výborným dobovým stvárnením Prahy a tiež naliehavosťou, či tlakom na zvýšenie dramatickej stránky deja. O niečo horšie to bolo s tempom deja, ktorý sa mi zdal až príliš zrýchlený, možno to bolo spôsobené strihom, alebo snahou scenáristov natlačiť do dejovej línie čo najviac záberov. Herecké výkony tejto pasáže vytvorili kontrast oproti povojnovej linke, čo vytvorilo mierny dojem televízneho spracovania námetu. Chýbalo mi jasnejšie vykreslenie Wintonovho charakteru a jeho pohnútok k tomuto výnimočnému činu, na základe čoho sa rozhodoval, ako sa stalo, že od myšlienok prešiel k činom a prečo sa nenechal nikdy odradiť hromadou prekážok.