CallmeTea

Vizuálny orgazmus. [MFF Cinematik 2018]

Osemdesiate roky, talianske mesto, horúce leto a ospalé dni. Jednoduchý, no atmosférický a intímny príbeh príťažlivosti, medzi vysokoškolským študentom a mladým chlapcom, ktorý ešte presne nevie, čo má cítiť. Veľa kníh s pokrčenými stranami, veľa šťavnatého ovocia, veľa hudby, veľa antiky, veľa hry na klavíri, veľa cigariet, veľa vzájomnej príťažlivosti a citu. Oliver & Elio, ktorí si k sebe postupne nachádzajú cestu, spoznávajú sa a vzájomne objavujú nové a nepoznané. Dokonale vykreslené charaktery, prirodzené, vnímavé a citlivé. Ako však leto končí, rozchádzajú sa aj ich cesty. Uveriteľný, poetický, vášnivý, sprevádzaný krásnou hudbou. Po veľmi - veľmi dlhej dobe film, ktorý vo mne zanechal túžbu, pozrieť si ho opäť. Opäť a opäť a opäť.

Voči Lady Bird som bola dosť skeptická, nič som neočakávala a preto som zostala o to viac rozčarovaná. Tínedžerský film, ktorý nie je trápny, pôsobí skutočne, je plný originálneho humoru, má krásnu atmosféru, vyvoláva nostalgiu a Timothée Chalamet je !!! Po odchode z kina, nás premohla túžba mať opäť sedemnásť. Z impulzu sme preliezli plot do cudzej záhrady, ležali na trampolíne, pili lacné biele víno a pohľad upierali na nebo a Veľký voz. Podarilo sa.

King dlhodobo patrí, medzi mojich fav a preto ma vždy zaujíma, ako sa režiséri, dokáže popasovať s knižnými predlohami. Tešila som sa o to viac, keď všetci naokolo hovorili: "ani na to nechoď, je to pre deti". Aj také to malo byť a aj také, to bolo (zjednodušene povedané). Detský pohľad na svet, fantázia, zároveň skvelá hudba, umocňujúca strach a detské obsadenie, ktoré nemohlo byť lepšie. Nebudem klamať, podobnosť so Stranger Things, je viac než očividná, ale to mi absolútne neprekáža. Koniec koncov, neznaboh, očakávajúci béčkový horor, plný krvi a plytkého deja, bude sklamaný. Mimochodom, skúste počkať do konca (áno, aj tie titulky musel niekto robiť), pretože smiech tancujúceho klauna Pennywisa, rozliehajúci sa v prázdnom kine, umocňuje umelecký zážitok.

Dej je veľmi minimalistický a snaží sa tváriť intelektuálne. Obraz je melancholický a kamera statická, čím navodzuje pocit, že sa tam čas naozaj zastavil. Niektoré zábery pokračujú aj po tom, čo postavy vyjdú zo záberu alebo sú tu vynechané obrazové momenty, o ktorých sa dozvieme, až vďaka rozprávaniu postáv. Viacero scén, kde postavy jedia mi pripomenulo dokument 66 Scenes from America a aj napriek uveriteľnosti, bol pre mňa film maximálne depresívnym zážitkom, ktorý som zažila a už viac nechcem.

V Kalifornii je najzaujímavejší film (dokument), ktorý som v minulom roku videla. Zaujímavý, vo veľmi osobnom podaní a plynulo stupňujúcom sa deji. Webcamera, statický obraz, dlhé sekvencie, no veľmi atypická forma a spôsob filmovania. Priateľka, ktorá má byť ústrednou postavou filmu, o ktorom ani sám autor netuší, o čom presne bude. Dej plynie, ukazuje nám dlhoročný stereotypný vzťah, ktorému veríte, so všetkými dobrými aj zlými chvíľami. Všetko sa postupne komplikuje, rúca, až dozreje v tom správnom čase na to, aby to pomaly dostalo zmysel, začalo do seba zapadať a nakoniec doznelo tak prirodzene a jednoducho. Skvelé!

Neobyčajne - obyčajný film. Obyčajný život, obyčajných ľudí, ktorí istým spôsobom len prežívajú. Na prvý pohľad pochmúrna atmosféra a veľa zvláštnych ľudí. Mňa však dostali rozhovory, tak nenútene vtipné, presne aké život ponúka. Žiadny obohraný scenár a dokonalosť všade navôkol. Život aký je a skvele rozpracovaný charakter hlavnej postavy. Uznávam, rovnako ako dievča v kostýme ružového medveďa, dostal by aj mňa a tak sa film Revízori veľmi rýchlo ocitol medzí mojimi fav.

Štylizované a uhladené obrazy nočnej Varšavy pôsobiace natoľko hypnoticky, že len ťažko možno odhadnúť, ako plynie čas. Veľmi pekne rozpracovaný život mladých ľudí, žijúcich vo Varšave, rozoberajúcich typické problémy dnešnej generácie. Éra hipsterov, elektronická hudba, drogy a láska. Mňa presvedčil Krzysztof v kostýme ružového zajaca.

Pre niekoho nudné a klišovité. Pre mňa však veľký zážitok, čo sa týka scenára a záberov, bez zbytočného strihu. Pripomínajúc prekrásne polhodinové dialógy medzi Paulom a Camille z filmu Pohŕdanie, z roku 1963, kde sa najlepšie prejaví herecký um. Splnený sen všetkých intelektuálov a milovníkov dlhých rozhovorov. Mladý Američan a francúzska študentka vo vlaku, smerujúcom do Viedne. Čo viac?

Od istého okamihu som si zakázala pri filmoch plakať. Držala som sa, ale La La Land ma svojou krásou prehovoril. Ani neviem, či od obrovského obdivu a úžasu z práce tvorcov, sna, z ktorého som sa nechcela zobudiť alebo naozaj toho opätovne zlomeného srdca, ktoré mi tento film spôsobil. Do-ko-na-lé. Možno som až príliš dobrá a toto nadšenie časom opadne, ale päť hviezd si zaslúži už len za dokonalú scénu a hudbu.