tron

„Čo je tretia fáza?“ – „Kolaps.“ Wow. Wow. A ešte raz wow. Nákazlivé, behom 24 hodím som si to musel pozrieť dva razy. Je to dlhé, ale za mňa to mohlo (a malo) byť ešte o hodinu dlhšie. Všetci herci si to vychutnávajú. Mám od detstva slabosť pre Kevina Bacona, takže jeho „cameo“ som si užil, ale aj ostatní sú výborní. Julii Roberts tieto drsňáčky idú skvele. Jej úsmev na parkovisku s Kevinom som si vychutnal o to viac, že som si spomenul na ich 33 rokov starú kultovku Hráči so smrťou. V tanci  zrejme zvíťazí o 85 bodov nad Jennou Ortega v kategórii najviac WTF tanec roka. Scenár je úžasne nepredvídateľný. Najlepšie je pred pozretím nepozerať žiadne trailery, nevidieť obrázky a nečítať recenzie, ale pravdupovediac scenár je natoľko svojrázny, že ak si aj pozriete trailer, pozriete si obrázky a prečítate recenzie, zrejme z ničoho z toho nebudete múdri. Film ponúka množstvo znepokojivých momentov (loď, autá), mrazivých výjavov (zvieratá) a „hnusnú“ hudbu, ktorá mnohé „nekonečné“ scény napätím šponuje do neznesiteľnosti. Pri Aliho preslove o klientovi v zbrojárskom priemysle tuhne krv v žilách. Snímka je realistická: svet postupne ovláda chaos, nikto nič nevie a ak sa aj objaví nejakým zázrakom predsa len aspoň pár informácií, sú buď útržkovité, alebo existuje vysoká šanca, že ich niekto tajomný v úzadí z rôznych príčin zmanipuloval, aby vyvolal ešte väčší chaos. Ak by raz svet padol, tak v realite by to naozaj prebiehalo takto nejako. Niektorým veciam som tak úplne nepochopil (má vypadávanie zubov súvis s kliešťom? Ak áno, máme to chápať tak, že na nás zaútočila príroda ako celok? Ak to naopak vyvolali „zvuky“, prečo neprišli o zuby aj ostatní?) a iné považujem za divné slepé uličky (čo vlastne mala znamenať etuda s lesnou chatou, s výhľadom na posteľ dcéry a s lehnom na zemi?), ale paradoxne vlastne aj to vnímam ako plus, keďže ako hrdinovia, tak ani my netušíme, čo sa deje. Nápaditá práca s kamerou, uhrančivá atmosféra. Skvelá výprava. Nechápem divákom, ktorí hovoria, že postavy splietajú čudné reči a vedú filozofické dialógy. Mne na tom nepripadalo nič „umelecké“, boli to proste normálne dialógy a to také, že fakt fest dobre a pútavo napísané, posúvajúce dej a pekne charakterizujúce jednotlivé postavy (napr. Julia ako človek s miernym, ba až veľkým nábehom na mizantropiu).

Keď vidím fakt výborný film, nemám absolútne žiadnu chuť písať siahodlhé komentáre, ani recenzie, ale proste povedať: choďte a pozrite si to. Na Slyov dokument som sa prirodzene tešil, veď som ročník 81, Stallone navždy bude patriť do môjho nostalgického detstva, aj keby natočil Stoj, lebo mamička vystrelí 2. Ale že to bude až také dobré, dojemné a silné, to som vážne nečakal. Osobne sa mi to páčilo ešte o dosť viac, ako Arnoldov podobný 3-dielny netflixácky dokument, keďže v Slyovom sa ukázalo ostatne to, čo o ňom vieme už desaťročia: že kým Arnold bol možno „lepší“, Sly bol viac „srdcař“, dokázal byť patetický a melancholický bez toho, aby bol trápny. Naopak, všetci sme jeho slovám načúvali so zatajeným dychom. A taký je aj tu. Vlastne je tu taký osobný, že nielenže konkrétnym filmom sa zas až tak detailne nevenuje (a svojmu legendárnemu pornu už tobôž nie), ale vôbec to nevadí. A linka s otcom, tak to bola ozaj silná káva, to sa priznám, že som nevedel a to som si myslel, že o Slyovi viem všetko. Arnold bol odjakživa namakaný a zábavný a Sly bol namakaný a zadumaný. Záleží samozrejme na každom divákovi, čo z toho je mu bližšie. Neskutoční pracanti každopádne boli obaja.

„Aké je to zrazu všetko malé.“ – „Vyrástol si.“ Samovi Pichandovi sa síce podarí naštartovať podnikanie s mlynom, ale všetko mu zmarí vojna, ktorá nenávratným spôsobom zasiahne nielen jeho život, ale život všetkých obyvateľov dediny. Ako ubiehajú roky, všetci umierajú, vrátane (čo je najstrašnejšie) detí. Čo je to za dobu, keď rodičia prežívajú vlastných potomkov? Všetko výstižne charakterizuje hláška „akosi smutnejšie sa teraz žije“. Veru tak, mágia navždy odišla a zostala len drsná realita, ktorá skôr alebo neskôr prevalcuje aj najväčších rojkov. Jakubisko vyhnal na lúku toľko zajacov, že stopercentne nemá šancu všetkých pochytať, čo je čiastočne vidno na nie úplne ukážkovom zakončení osudu Michala Dočolomanského. Ale zas niekedy je menej viac a je pravdou, že jeho cameo na vlakovej stanici hovorí za všetko. Taká bola doba a každá vojna okrem odvahy prináša i kolaborantov, ktorí urobia všetko, čo agresorovi vidia na očiach, len aby sa oni a ich najbližší mali dobre. Pre humor už naozaj niet miesta, ak nerátame výprask socialistov a lovenie rýb granátmi (a smutnosmiešne nakoniec dopadne aj legendárny Oškara). Dvojica farárov nestarne (wtf?) a občas jemne udrú do očí zrejme problémy s rozpočtom, takže scény z vojnového frontu vyzerajú tak, že okolo zákopov a v nich pobehuje cca štrnásť chlapov a mohutná, ničivá explózia tunelu vyzerá skôr ako ohňostroj. Ale OK, aj v tom drieme čaro Jakubiskovho snového štýlu, mne osobne to nevadí, vlastne sa mi to paradoxne páči. Skvelý záver (k tomu, ako sa k sprievodu živých postupne pridávajú mŕtvych sa Jakubisko neskôr vrátil v balade Kytice, ktorú produkoval).

„Otec môj. Čo by ste robili teraz vy?“ Je pravda, že bez Jozefa Kronera to už istým spôsobom nie je ono. Ale tak je to správne. Zmena štýlu, nálady a atmosféry je daná novou dobou, do ktorej čoraz citeľnejšie (a mrazivejšie) preniká politika a vojna. Mohlo by sa zdať, že všetci, ktorí mali rozum, odišli za prácou do Ameriky. Akoby všetko magické odišlo. Deti zostávajú samé, bez svojich rodičov. Sami sa stávajú rodičmi. Uvedomujú si, že oni svojim potomkom svet zanechajú len so smutnou, neúprosnou realitou ťaživo gniaviacou depresívnu slovenskú dušu. Ak sa aj dačo čarovné predsa len objaví, nesie to apokalyptický nádych (invázia netopierov, ničivý ľadovec). Jediným svetlým bodom na konci tunela je prekvapivý návrat verného psa Zanzibara, ktorý synovi zosnulého Martina Pichandu vnukne nápad na podnikanie ohľadom mlyna. Ten je však ako keby zakliaty; všetkým jeho predchádzajúcim majiteľom sa stalo niečo zlé. Neskoční samo Pichanda rovnako, alebo ešte horšie? Pokúša sa zorganizovať rovnaké múračky, ako kedysi jeho otec. Samov prvý pokus však skončí príšerne. „Každý je niečí syn.“

Na konci umiera kľúčová postava a štvordielna Tisícročná včela sa po danom smutnom, lež nevyhnutnom okamihu, aký raz čaká každého z nás, preklopí do svojej druhej, temnej polovice. Druhá epizóda si však dovtedy plus-mínus uchováva bezstarostnú atmosféru prvej časti, hoc postupne do sveta dedinčanov začína prenikať zákerná politika a ako to už chodí, aj iné veci: ako sa z detí stávajú puberťáci a z tých dospelí muži a ženy, začínajú túžiť (niektorí) po moci a bohatstve, čo ovplyvňuje ich rozhodnutia (takže na „nejakej“ láske nezáleží, dôležitá je svadba z rozumu). Rodičovské slovo už neznamená ani zďaleka toľko, čo kedysi, takže nejeden raz volia životné rozhodnutia, s ktorými by rodičia nikdy nesúhlasili. Ale taký je život. Krásna scéna hrania kariet vo včelíne s velebnými pánmi. Zmrznuté víno, jahody v zime, Zanzibar odletiaci do neba a jeden značne špecifický pohreb.

Tak týmto to začalo. Prvý diel by som prirovnal k puberte: všetci okolo vás sú mladí a plní života, na smrť nikto nemyslí, je to čosi strašne vzdialené, vari akoby to ani neexistovalo a každý nad 40 vám pripadá ukrutne starý.  Áno, na scéne sa raz za čas vyskytnú problémy, ale pôsobia dojmom, že sa dajú poľahky zmiesť chrbtom ruky zo stola a obloha zase bude slnečná, bez jediného oblaku. Múračky, geniálny kasting, zamurovanie sa v pivnici, neskutočná atmosféra á la magický realizmus. Myslím si, že Jakubiskove nápady mohli občas priamo počas natáčania na pľaci niektorým členom štábu (možno i hercom, netuším) pripadať bizarné, nevhodné a pritiahnuté za vlasy, ale skvelé je, že akonáhle sa to správne zostrihalo a ozvučilo, bol výsledok neskutočný (pekným príkladom je samotná tisícročná snová včela, ktorá vyzerá keď sa to tak vezme príšerne, ale natočené je to tak úžasne a „fantazijne“, že vás to dostane do kolien).

Osem nominácií na Oscara? Wow. Skvelý film s parádnou dobovou atmosférou (nielen kostýmy, či výprava a zvyky spoločenstva, ale tiež vojna čoraz intenzívnejšie zasahujúca do každodenného života) a najmä excelentnými výkonmi. Samozrejme prím hrajú božský Hopkins a skvelá Thompsonová (stretli sa už o rok skôr v inej dráme a to v Rodinnom sídle), ale výborní sú i ostatní (Grant, Reeve, Fox a najmä Peter Vaughan). Je to smutné, občas veselé, ale skôr s takou tou horkastou pachuťou na podnebí, než vyložene komediálne. Ako roky utekajú, mení sa svet okolo nich, ale samotné sídlo akoby zostávalo istým spôsobom zamrznuté v čase. A nakoniec zostanú tými najdôležitejšími vecami veci nedopovedané alebo len opatrne naznačené s dúfaním, že druhá strana si najpodstatnejšie domyslí. O to, aký „herecký“ tento film je, sa možno do istej miery postarala prítomnosť uznávaného dramatického režiséra Mikea Nicholsa (Absolvent, Hlava 22), ktorý sa postaral o produkciu. Trochu divne na mňa pôsobí razantný vekový rozdiel medzi Hopkinsom a Thompsonovou (viac ako dve desaťročia), ale jednak život píše rôzne príbehy, jednak Súmrak dňa nie je romantika a jednak čo je 22 rokov v porovnaní s 39 (viď. Sean Connery a Catherine Zeta-Jones v Pasci). Ishiguroova kniha vyšla aj v slovenčine.

„Napadlo ti niekedy, že sa život tak zmení?“ – „Nie.“ Ty kokos, toto kebyže má o dve hodiny viac, vôbec by mi to nevadilo, skôr naopak. Ak mi niečo vadilo, tak len detaily. Koncové spievanie bolo niečo, čo chápem, že tam dali, ale pokojne by som sa bez toho zaobišiel. A trochu ma sklamalo, že John Cazale (pre tohto nesmierne talentovaného herca šlo o poslednú rolu, následne zomrel na rakovinu vo veku 42 rokov), Chuck Aspegren, Meryl Streep, George Dzundza, John Savage a samozrejme (za túto rolu oscarový) Christopher Walken hrajú fantasticky, ale na dlhé desiatky minút miznú z deja a nie je vinou toho tak úplne jasné, či je to príbeh ich priateľstva, alebo je to najmä príbeh Roberta De Nira a ostatní mu len jemne nahrávajú.

„Ak pomôžeme my prírode, ona pomôže nám.“ 94-ročný (!) David Attenborough je múdry muž. Ponúka strhujúce, úchvatné, desivé, obludné, tragické, ale v najnečakanejších okamihoch i dojemné veľdielo plné nádeje na miestach, na ktorých by ste to nečakali. Neviem, či si ako ľudstvo takú nádej vôbec zaslúžime. Skôr nie, ako áno. Vlastne určite nie. Na druhej strane, dokument ukazuje miesta na planéte, kde sa ľudia rozhodli robiť to inak... a funguje im to. Tak neviem, máme ešte nádej? Ak by sme to dokázali v celosvetovom meradle, možno by sme sa v poslednej chvíli dokázali zachrániť. Možnože by sme vedeli zničenej prírode prinavrátiť jej divoký status. Lebo príroda prežije. V podstate všetko. O nás sa však nič také povedať nedá. Silné sú nielen dobové archívne zábery mladého Davida Attenborougha (je neuveriteľné, čo všetko zažil). Nádhera.

„Že ti pri tom netlieska milión ľudí ešte neznamená, že to nie je dôležité.“ Wow. Pecka. The Rock a Vince Vaughn tu majú niekoľko absolútne božích scén, ale sranda je, že to je len špička ľadovca. Tento film je zabývaný poltuctom postáv, ktoré sú skvelé a fantastické a to dokonca aj postavy, ktoré na to spočiatku nevyzerajú. Nič však nie je iba čierno-biele a skôr alebo neskôr si zamilujete každú z nich. Mne sa o tom vlastne ani nechce písať; toto je jeden z „tých“ filmov, ktoré sa objavia ako blesk z čistého neba a dostanú vás. Tomu, kto tomuto dá menej ako 5*, pošlem zmoknutého bernardína. „Proste si daj kapucňu, otoč sa a choď. Neobzeraj sa.“