Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Akční
  • Horor
  • Komedie
  • Krimi

Recenze (6 293)

plakát

Bod varu (2021) 

Nápad a realizácia geniálne: natočiť na jeden záber bez prerušovania celovečerný film s desiatkami hercov/štatistov odohrávajúci sa behom vyhrotenej šichty v reštaurácii, na ktorú sa vŕši jeden problém za druhým a je prakticky nulová šanca, že sa to raz zlepší. Samozrejme to nie je prvý raz, čo niečo také vzniklo. Treba ale rýchlo dodať jednak to, že i po toľkých rokoch od vzniku kinematografie by sa veci na jeden záber dali spočítať na prstoch pár rúk a jednak fakt, že nejeden raz ide skôr o SCÉNY na jeden záťah (legendárni Cuarónovi Potomkovia ľudí, slávne akčné sekvencie z Hemsworthovej série Extraction), než celovečerné filmy. A aj v tých v skutočnosti aspoň „pár“ strihov spravidla je (Hitchcockov Povraz). Čo sa týka Bodu varu, kuchársky chlebíček je brutálne hardcore vec len pre najdrsnejších. Poetické feel good relácie o varení sa vám snažia tvrdiť opak, no v realite je reštauračný biznis čisté peklo a kto to robí dlhodobo, tak má buď nervy zo železa, alebo ho to časom doženie k alkoholu/drogám/psychickej poruche a rozpadne sa mu akýkoľvek súkromný život. V najlepšom prípade sa stane slávny, ale cena, ktorú za to zaplatí, bude taká vysoká, že sa na smrteľnej posteli bude pýtať: „Stálo to za to?“ V tomto smere je Bod varu vynikajúca bomba zaslúžiaca si 4*. Fakt si ani neviem predstaviť, aké náročné muselo TOTO natočiť TAKTO. Bežný civil si to asi nevšimne, čo je zrejme škoda, ale každý, kto tomu rozumie, vidí, že kamera postavy nespúšťa z pohľadu ani na sekundu. Je im neustále v pätách, je pri nich vo vyhrotených okamihoch, ale i v humornejších momentoch (nie, že by sa tu takých v tento otrasný večer našlo veľa). Dával som si pozor, či sa vo filme nevyskytne zopár momentov, kedy napr. postava vojde zo svetla do úplnej tmy. Vtedy zvyknú rafinovanejší režiséri kameru vypnúť a nastrihnúť do toho nasledujúcu scénu, čiže aj filmy, ktoré vyzerajú, že strih nemajú, ho majú. V Bode varu som si ale nič také nevšimol, čo znamená, že tu fakt buď nie je ani jeden strih, alebo je tak dobre schovaný, že ušiel mojej pozornosti. Dole klobúk i pred hercami. Samozrejme, herci v divadlách bežne hrajú dvojhodinové predstavenie s tonami textu. Ja ak sa mám naučiť 4 vety naspamäť, mám problém a oni hovoria dve hodiny v kuse. Takže v porovnaní s nimi to po tejto stránke herci v Bode varu možno zas až tak ťažké nemali, keďže sa neustále striedajú, aby každý chvíľu ťahal pílku. Na druhej strane, vieme, aká je bežná prax pri natáčaní filmov: spustí sa kamera, pár sekúnd beží, herci si vymenia pár viet, strih. Tu žiadny strih nie je. Takže áno, trvám si na tom: dole klobúk aj pred hercami. A najviac samozrejme pred šialeným Stephenom Grahamom (Gangy New Yorku, Honba na čarodejnice s Cageom), hoc Vinette Robinson mu výdatne šliape na päty (s heslom „šéf je síce dôležitý, ale jeho zástupca niekedy dôležitejší“). Potešila ma tiež prítomnosť môjho kedysi obľúbeného Jasona Flemynga. Kontakt s ním sa však na báze divák/herec za posledné roky stratil, až ma manželka musela po dopozeraní upozorniť, že to bol Jason. Výprava mi pripadala tmavá, neveľmi atraktívna, ale zas je to „realistická“ reštaurácia, takto to zrejme malo vyzerať. No a teraz zlé správy. Kto čaká jazdu na jeden záber, užije si ju. Komu je to fuk a chce proste „len“ dobrý príbeh... má smolu. Scenár je fakt mizerný. Keď som si ho spätne rekapituloval, dospel som s vyvalenými očami k záveru, že vlastne temer žiadna (!) dejová linka nebola ukončená (rasista, samopoškodzovanie, alergia). Chápem, Bod varu sa odohráva v reálnom čase, takže sa tieto veci zrejme doriešia „zajtra“. Ale vadí to. Veľmi to vadí. A keďže som vedel, že je to film na jeden záber, dával som si na to špeciálny pozor. Takže mi doslova vrazili do očí momenty, kedy si „hlavní“ herci očividne museli oddýchnuť a tak ich v daných momentoch kamera opúšťa a zameriava sa na absolútne zbytočné scény, ako je tá s umývačom riadu pri vynášaní smetí. A prekážalo mi, že pokiaľ som to správne pochopil, malo ísť o špičkovú reštauráciu, ktorej na začiatku „hygienik“ odoberie dôležité body v hodnotení za relatívne drobnosti a napriek tomu kuchári servírujú jedlo na tanier holými rukami a ochutnávajú krém lyžičkou priamo z misy a následne do nej použitú, fajnovo obliznutú lyžičku vrátia a podávajú zákazníkom. Rozhodne to nepozerajte, ak čakáte feel good film á la Šéf Jona Favreaua. Dokonca i pomerne drsný Dokonalý šéf s Bradleym Cooperom oproti tomuto vyzerá ako rozprávka. Je pravda, že kvôli dynamickému a frenetickému tempu rozprávania som to sledoval so zatajeným dychom ako najnapínavejší triler, ale po opadnutí nadšenia som si začal čoraz naliehavejšie uvedomovať nedostatky. Nebolo ich málo. Takže za formu 5* a za ostatné 2*. Kompromis: 3*.

plakát

Vetřelci z Marsu (1986) 

Trocha mi to pripomenulo legendárny novozélandský seriál Pod horou, ale inak bieda. Dôkaz toho, že ak sa v živote na niečo pridlho tešíme, tiež to nie je dobre. Na tento film som sa tešil minimálne celé jedno desaťročie, ale nejak som ho nebol nikde schopný dostať k takej kvalite, akú som vyžadoval. No a keď som to napokon konečne po rokoch predsa len dokázal.... čakalo ma sklamanie. Neviem prečo, ale čakal som drsný votrelecký horor. Zjavne šlo o nedorozumenie kolosálnych rozmerov, pretože toto je taký to spielbergovské dobrodružstvo ladené spravidla buď do sci-fi, alebo fantasy, akých sa v 80. a čiastočne v 90. rokoch urodili tony. Z najslávnejších spomeniem Goonies, Záhrobné komando alebo E.T. - Mimozemšťan. Hlavnými hrdinami sú deti, prípadne puberťáci. Dospelí majú minimálny priestor. Naopak, obrovským disponujú príšery mimozemšťania, tajuplné tvory. Problém Votrelcov z Marsu je v tom, že sa nemôže pochváliť skupinou rôznorodých priateľov, ktorí by sa navzájom dopĺňali, ale iba malým Hunterom Carsonon (ktorý je fajn) a následne je zvláštne, ale celkom funkčne, spárovaný so školskou doktorkou v podaní sympaťáčky Karen Black. Stupídna zápletka je typické sci-fi o mimozemských dvojníkoch resp. ukradnutých dušiach resp. klonoch á la Invázia lupičov tiel, Vládcovia bábok, prípadne Vec (samozrejme bez gore). Do toho sa dočkáme, hmmm, chodiacich umelohmotných gúľ, ku ktorým by som dodal azda len toľko, že aj géniovia á la Stan Winston raz za čas majú slabú chvíľu. Nechýbajú dobrí vojaci, čo je prekvapivé, keďže v podobne ladených tituloch svojho času spravidla armáda predstavovala zlo. Natočil to masakrátor Tobe Hooper, pretože koho iného poveriť réžiou mládežníckeho sci-fi (a zároveň remaku čierno-bieleho sci-fi z 50. rokov), ak nie režiséra Panoptika a Texaského masakru motorovou pílou.

plakát

Všechno, všude, najednou (2022) 

Nemám rád, ak sa niekomu nepáči film a začne urážať tých, ktorým sa páči. Mne sú tieto veci ukradnuté, necítim potrebu urážať názor iných. Proste poviem, že mne sa nepáčil a tým to pre mňa hasne. Toto je ale taký extrémny film, že skutočne netuším, čo sa na ňom komu páčilo. Netuším, ako TOTO mohlo získať 7 Oscarov. Nechápem, ako TOTO celosvetovo dokázalo zarobiť 107 miliónov dolárov. Áno, scenár je bizarný. Ale to, že je niečo bizarné, ešte neznamená, že je to dobré. V tomto prípade je to len bizarné. Teoreticky je to akčná komédia, čosi medzi Matrixom a Pravdivými lžami (dokonca je tu JLC, ale netancuje pri tyči). Lež akcia je priemerná a čo sa humoru týka, štyri razy som sa uškrnul, ale nie preto, že by mi to pripadalo vtipné, ale niektoré nápady boli ozaj trafené. Mám Michelle Yeoh rád od Tigra a draka, som šťastný, že sa „Kraťas“ vracia (?) k natáčaniu a Jamie Lee si to užila. Ale inak je to pre mňa otrasný film. Možno ak by trval o hodinu (!) menej, dal by sa prežiť. Ale trvá dve a pol hodiny a ja som žiaľ pri jeho sledovaní umrel. Hry s multivesmírom ma nebavia už ani vo filmových marvelovkách a tu boli zvládnuté ešte horšie. Páčila sa mi myšlienka, že je dôležité byť láskavý, hoc človek vie, aký marazmus realita okolo neho je.

plakát

Dej mi své jméno (2017) 

Bola by to vcelku bežná romanca. Ale. Dve veci. Prvá: je to gay romanca. Takže nič pre xenofóbov, ktorí sa radi starajú do toho, čo kto komu robí v spálni, ale akonáhle sa niekto začne starať do toho, čo ONI (a komu) robia v spálni, podozrivo znervóznejú. Ja som s týmto problém nemal, bolo to spracované decentne, na úrovni a Armie Hammer a Timothée Chalament tomu dali ohromne veľa. Keďže ale nie som homosexuál, viac ma predsa len oslovila vec č. 2 a tou je famózna atmosféra talianskeho vidieka 80. rokov. Horúce, sparné leto, dusné hlboké noci, malé ospalé dediny, kde môžete najbližšiu tetu lúpucu hrach na priedomí poprosiť o pohár vody (a ona vám ho samozrejme poskytne), alebo sa ovlažiť v neďalekom rybníku počas romantického súmraku. Dni sú dlhé a noci ešte dlhšie, vari nekonečné. Všade sa dostanete bicyklom a okná na domoch sú dokorán otvorené a prefukuje nimi dnu jemný, osviežujúci vánok hrajúci sa vonku v záhrade s korunami ovocných a iných stromov a vnútri s rozviatymi záclonami. Všetci sú takí unavení a nahodení v natoľko extrémne ležérnom móde, že sa im nechce pomaly už ani piť ľadový čaj. Zato s vášňami je to adrenalínovejšie, horúce letné počasie ich vypúšťa z košiara, ony sa utrhnú z reťaze a robia si čo sa im chce. Luca Guadagnino (remake Suspirie!) je neskutočný talent. Pripadalo mi to, ako keby som sledoval nejakú taliansku klasiku z 80. rokov. Po stránke atmosféry mi to pripomenulo Zvodnú krásu s Liv Tyler, no kým tá oplývala „len“ báječnou atmosférou a skvelým kastingom a so scenárom to bolo dosť biedne, Daj mi svoje meno sa môže okrem tohto pochváliť aj práve silným scenárom, v ktorom sa mnohí určite nájdu, pretože nie každá láska má happyend. Knihu André Acimana (vyšla aj v ČR) adaptoval 89-ročný (!) James Ivory a získal za to Oscara. Sranda je, že mi zrejme pri pozeraní unikli nejaké dve tri vysvetľujúce vety, takže som si myslel, že Hammer hrá kolegu Chalamentovho otca, čo ich „zakázanému“ vzťahu dodávalo úplne inú dimenziu. Takže ma po dopozeraní prekvapili zmienky niektorých divákov, z ktorých som pochopil, že by v skutočnosti mal hrať Chalamentovho rovesníka. Čo teda uznávam pôsobí fakt zvláštne, pretože hoci je medzi hercami „len“ 9-ročný vekový rozdiel, v skutočnosti vyzerajú ako Patrick Swayze a Jennifer Grey v Hriešnom tanci (teda dojmom neprebudeného puberťáka a starnúceho sexuálneho predátora). No ale proste tak či tak je to výborný film.

plakát

Wonka (2023) 

Spoilery. Už by to konečne niekto mal povedať otvorene: Timothée Chalamet má pred sebou závratnú kariéru. Stane sa minimálne hviezdou desaťročia. Je tu nákazlivo optimistický. Ako celý film. Kuriózne nie je to, že máme dočinenia s feel good filmom. Kuriózne je, že je to feel good film o sirotách, nútenej práci, likvidácii bábätiek, chudobe, tyranii, obmedzovaní osobnej slobody, únosoch, vydieraní a korupcii na najvyšších miestach. Občas pár vecí nesedí (Wonka má morálny problém ukradnúť fľašu mlieka, ale desiatky balónov nie... ale OK, máte pravdu, nešlo mu o kravské, lež o žirafie mlieko). Inokedy snímka pôsobí dojmom drastického prestrihávania (som jediný, kto sa tešil sa na finálny megasúboj s desiatkami mníchov a kung-fu zabijačkou?), v iných momentoch si režisér zvolil také jednoduché riešenie, až to musel byť asi zrejme nejaký extra rafinovaný vtip (objavenie úkrytu s účtovnou knihou). Rovnako mi nedáva logiku, ako mohli ak som to správne pochopil denne miznúť na celé hodiny a nikto si to nevšimol. A ako mohli urobiť také gigantické slávnostné otvorenie s TONAMI čokolády, keď pár scén predtým Wonka explicitne povie, že mu Umpa Lumpa vzal posledné zásoby čokolády. Scenár je jedno obrovské klišé. Ale. Wonka ako postava je skvelý, detto jeho herecký predstaviteľ. Atmosféra je jedným slovom úžasná a vizuál podmanivý. Scenár, hoc plný predvídateľných okamihov, je zároveň plný báječných nápadov (neskutočne chytľavý Hugh Grant). Na môj vkus je tu prekvapivo veľké množstvo tzv. konenčníkových momentov. Prvú polovicu by som zhodnotil ako fantastickú. V druhej sa to pokazí (kto sa bude taktiež tešiť na namakaný čoko-heist movie, bude sklamaný, je tomu venovaných len cca posledných 15 minút a aj tých je dosť slabých). Našťastie, napriek tomu máme dočinenia so skvelým prequelom plným rozkošného humoru, milých postáv, hravých dialógov, pekných muzikálových vystúpení a dojemných, silných, kúzelných momentov (mama).

plakát

Zbraň (1990) 

Akože neviem... čakal som horšie. Jasné, je to tvrdé béčko, ale má „hnusnú“ poetiku prameniacu z výpravy, ktorá je naschvál taká odpudivá, až filmu dáva zaujímavú atmosféru. Scenár radšej hodnotiť nebudem, mám podozrenie, že som vlastne ani nepochopil, o čo išlo. Choze vraví o „bezdejovosti“ a ja sa pod to asi podpisujem: hoc sa tu toho deje veľa, vlastne sa (istým spôsobom)... nedeje nič. Našťastie, po vizuálnej stránke je to akceptovateľné, scény sú drsné a takou tou robotechnikou, alebo ako by som to nazval, mi to pripomenulo Borgov zo Star Treku alebo Vírus s Jamie Lee Curtis. Miestami dokonca akoby to šlo až do Švankmajera (!). Nebudem hrať formu a dávať odpad alebo 1 – 2* len preto, že to tak robia ostatní. Mňa Hardware vcelku bavil, na tie 3* má, ale ej pravdou, že najbližšie desaťročie ho znova vidieť nepotrebujem.

plakát

Den díkůvzdání (2023) 

Tak sa Patrick Dempsey z Vreskotu 3 po 23 rokoch „dočkal“ a... OK, spoilery, už som ticho. Deň vďakyvzdania je v istom ohľade výnimočný film. Jeho prvopočiatky sa začali písať v r. 2007, kedy vznikol pozoruhodný projekt Grindhouse: Planétu Teror natočil Robert Rodriguez a Auto zabijak jeho kamarát Quentin Tarantino. Pri tejto príležitosti bola natočená séria „brakových“ trailerov na neexistujúce horory. Napr. Rob Zombie natočil Werewolf Women of the S.S., Eli Roth Thanksgiving a (opäť) Rodriguez Machete. Publikum bolo z tejto „blbosti“ také odvarené, až sa začalo hovoriť, že viaceré trailery sa dočkajú reálnych celovečerákov. Machete to do úspešného konca dokopal „len“ po troch rokoch a nielenže v celovečernej verzii po Trejovom boku hrali Seagal a De Niro (!), ale následne sa dočkal ešte dvojky. To Rothov Thanksgiving toľko šťastia nemal: musel si počkať až 16 rokov. Čakal tak dlho, až finálny produkt vlastne ani nikoho nezaujímal. Trailer z r. 2007 vyzeral vizuálne mimoriadne špecificky. Bol to extrémne brakový trailer pôsobiaci enormne nízkorozpočtovým dojmom, oproti ktorému Texaský masaker motorovou pílou z r. 1974 vyzeral ako vysokorozpočtový mainstream pre malé deti. Kým Roth i temer dve desaťročia zostával na palube, cez zábradlie bol hodený (alebo sám skočil) trailerový šerif Michael Biehn. Nahradil ho spomínaný Dempsey. Hoc sa Eli nezaprie a je fakt brutálny (úvod, cirkulárka, trampolína), scenár je tuctový a nevtipný. Je to smutné, čakáte WTF a napokon je výsledkom úplne priemerný slasher. Obávam sa, že trailerové pozadie celého projektu je na ňom tým jediným skutočne aspoň trochu zaujímavým a originálnym. Inak scenár pozostáva zo samého klišé, postavy sú biedne a česť im zachraňujú síce len dvaja sympatickí herci, ale keďže sú Addison Rae a Dempsey na plátne často, relatívne to stačí. Prostredie „vďakyvzdaňovej“ Ameriky filmu prekvapivo nedodáva žiadnu unikátnu atmosféru (až na finále s morkou a pitím vína); obdobie Vianoc, prípadne Veľkej noci, je pre kinematografiu atmosférickejšie. O Halloweene nehovoriac.

plakát

Paměť – zrod Vetřelce (2019) 

Votrelec je jeden z mojich najobľúbenejších hororov a v prenesenom význame je ako živočíšny druh dokonca jedným z najdesivejších netvorov v dejinách kinematografie. Útočí na to atavistické, čo je v nás geneticky zakódované ešte z pradávnych dôb. Na to, čo sa dedí z generácie na generáciu. Okrem toho máme dočinenia s tvorom, ktorý sa pred ničím nezastaví. Nedá sa s ním vyjednávať. Ani sa len nesnaží porozumieť nám. Nemožno sa uňho spoliehať na morálku á la Predátor, kde aspoň deti, ženy a teoreticky neozbrojení muži (a samozrejme šteniatka) mali šancu na prežitie. Ani hnusák Chucky nezabíjal každého na počkanie. Ale u votrelca nič také! Takže keď vznikol tento dokument, pravdaže som ho MUSEL vidieť. Upozorňuje na to, čo sme beztak vedeli: že prvý diel bol zjav. V tých dobách, koncom 70. rokov, mal žáner sci-fi úplne inú podobu. Vôbec by som sa nečudoval, ak by niektorí ľudia vo vtedajšom vedení 20th Century Fox boli nervózni zo Scottovej vízie. Preč boli elegantné vesmírne lode, parádne kostýmy, zázračné teleporty a stroje času. Takisto nablýskané laserové zbrane a hovoriacich robotov by ste vo Votrelcovi hľadali márne (OK, je tu Matka, ale XYZ). Scott zobral normálnych robotníkov/kamionistov v realistických pracovných odevoch, niektoré zamazal od oleja a pokrčil, aby nepôsobili dokonalým dojmom. Posádku vesmírnej lode prinútil fajčiť, nadávať, byť na seba nevrlí, hnusní, nervózni, demotivovaní. A zbrane? Vo vesmírnej lodi sa predsa nemôže strieľať! A načo by ostatne kamionistom boli? Nech sú radi, že dokážu časom splašiť amatérsky senzor pohybu a trápny skoroplameňomet. Jediné, čo tu funguje na 100%, je paradoxne samodeštrukčný systém. Prísť s TAKÝMTO špinavým konceptom v ére, v ktorej kinám vládli Hviezdne vojny, Blízke stretnutie tretieho druhu, celovečerný Star Trek a, ehm, Žandár a mimozemšťania, nebolo odvážne. Bolo to šialené. Nepredstaviteľné. Samovražedné. Destabilizačné. Zariadenie v Nostrome buď nefungovalo, alebo fungovalo zle. Nebol čas ho oparovať, alebo neboli financie, alebo chuť zo strany zamestnancov, ktorí rezignovali (tak nejak na všetko). Gore bolo na svoju dobu (a najmä na americko-anglický film) skutočne brutálne. Rozbitá lebka, legendárny „pôrod“ alebo Dallas meniaci sa na vajce (len v režisérskom strihu, ale no a čo), to všetko sú okamihy, ktoré trvajú síce len pár sekúnd, ale ide sa počas nich na doraz a nemožno ich dostať z hlavy ani po desaťročiach. Vďaka tomuto dokumentu som si uvedomil, že mi nikdy nenapadlo vnímať Votrelca ako parafrázu na Lovecraftove V horách šialenstva. Pritom novelu od HPL notoricky poznám a Votrelca taktiež poznám sprava-zľava. Zarazí, že tu nevystupujú Sigourney Weaver a Ridley Scott. Nudilo ma počúvať o presahoch do Watergate, vojny vo Vietname, Josepha Conrada a egyptskej mytológie. Áno, Scott a Giger boli géniovia a je možné, že to do svojho filmu naozaj zakomponovali, pre mňa ale bol Votrelec vždy perfektný najmä naopak paradoxne práve vďaka tomu, že sa práveže na nič nehral a bol to „len“ čistý sci-fi horor bez metafor. Oveľa viac ma preto samozrejme bavilo počúvať historky z natáčania, samozrejme vrátane kultovej scény „pôrodu“, alebo nestáleho prízvukovania, aký je ten film sexuálny (rovno dve postavy sú tu orálne zneužité).

plakát

Aniara (2018) 

Má to prvky z rôznych sci-fi filmov a kníh (Aldissov Nonstop, Voyagers: Vesmírna misia), ale inak je to plus-mínus samo sebou. Čo je fajn. Už menej fajn je, že herci mi pripadali veľmi nesympatickí, postavy detto a ono je síce pekné, že sa to odohráva vo vesmírnej lodi, čo je niečo, pre čo mám od detstva slabosť, ale v 99% prípadoch sledujeme interiér, ktorý vyzerá ako bežná budova/miestnosť. Takže po chvíli zabudnete, že sa dej odohráva vo vesmíre. Zo začiatku ma Aniara nebavila, ale s pribúdajúcimi minútami sa situácia vylepšovala a posledné minúty boli „krásne“ depresívne.

plakát

Aquaman a ztracené království (2023) 

No, vďakabohu, že už je koniec. Čo s tým od roku 2025 urobí James Gunn je vo hviezdach, ale asi je dobré, že razantne usekol toto dlhodobé DC utrpenie a začne odznova. Paradoxne práve Aquaman sa môže pochváliť celkom dobrými filmami, čo je u tak všeobecne zosmiešňovanej a ponižovanej postavy (len si spomeňte na Teóriu veľkého tresku) husársky kúsok. Je ale pravdou, že dvakrát a dosť. Z Aquamana si národy celého sveta robia srandu, že jazdí na morskom koníkovi a tak Wan, aby mu dodal vážnosť... ho posadil na morského koníka. Aspoňže si dal prácu s vytvorením podmorského univerza, vyzerá to ako niečo medzi Star Wars a Piatym elementom, ale je toho už proste tak nejak veľa a je to nesmierne únavné. Jedna samoúčelná akčná scéna strieda druhú, tretia druhú, piata štvrtú. A do toho 56-ročná Nicole Kidman v lascívne priliehavom overale... má to za potrebné? Patricka Wilsona musí mať rád každý, kto ho počul a videl v dvojke V zajatí démonov imitovať Elvisa. Jeho štylizácia do akčnej hviezdy (wtf???) nie je napokon až taká strašná, ale oveľa radšej by som bol, ak by Aquaman 2 bol buddy movie s chobotnicou. Čo ma „dojalo“, to je fakt, že do každého filmu predtým rvali nezmyselné, samoúčelné cameá, ale pri rozlúčke ani ťuk, idioti. Fakt je dobré, že to končí. Momoa bol v úlohe fajn, ale v konečnom efekte Aquamanovi robil skôr medvediu službu; „skutočného“ Aquamana osobne vnímam skôr ako hrdého aristokrata bez zmyslu pre humor (možno na spôsob Submarinera z druhého Black Panthera). Nie ako obézneho spoteného podomového predavača poľnohospodárskeho náčinia, ktorý čaká, že si v ten deň zarobí a možno ešte na vidieku pretiahne nejakú unudenú paničku, ktorá je sama doma, ale tá napokon radšej dá prednosť Johnovi zo susednej farmy. Jasné, keď to porovnáme s Fantómom s Billym Zaneom, je to film storočia, ale proste dnes už sú komiksové filmy niekde úplne inde. Alebo nie sú? Zvláštne je, že napriek uisteniam zo strany tvorcov, že dvojka bude EŠTE epickejšia, ako prvý diel, a napriek nepísaným pravidlám pokračovaní hollywoodskych blockbusterov, že dvojka musí byť dvakrát väčšia, ako jednotka, mi pravdupovediac dvojka pripadala oveľa komornejšia a lacnejšia. Sranda je, že v prvej polovici zaznie pesnička spájaná s marveláckymi Strážcami Galaxie, ktorých dal pred rokmi dokopy práve Gunn a teraz zaznejú v oficiálne poslednom filme DC predtým, než sa ho ujme... Gunn. Pýtam sa: je to náhoda?