Profil
Hodnocení (1580)
Komentáře (369) Zajímavosti (2)
Obsahy (19)
Oblíbené filmy
Oblíbení režiséři
Oblíbení herci
Oblíbené herečky
|
Moje komentáře |
 Milenci (2008) 
|
07.11.2009 |
| |
Pre mňa osobne pôsobivá, vyvážená melodráma a o triedu lepší film než We Own the Night. Opakovane som sa pristihol, ako som chcel predbehnúť rozprávanie a obviniť ho z množstva klišé, no Gray a spol. mi vytreli zrak. Po chvíli ma to prestalo baviť a tak som sa nechal unášať. Gray je veľmi silný v drobnokresbe postáv, v čom sú mu určite nápomocní aj herci. Je tu množstvo detailov, ktoré vdychujú postavám život. Phoenix tu dosiahol možno dokonca svoj vrchol: neviem, či sa dá jeho štýl posunúť ešte ďalej v podstatnej miere (preto ak tie reči o konci hereckej kariéry nie sú plané a dostojí im a nebude sa o jeden, dva, päť, desať, tridsať rokov vracať s veľkou pompou na plátno, bude mu patriť moje uznanie ako tomu, kto poznal svoje limity a vedel kedy skončiť - na vrchole). Gwyneth Paltrow mi tu po dlhej dobe vyložene nevadila, dokonca som náchylný uznať jej prejavu určité kvality. Z hercov vo vedľajších úlohách je výborný Elias Koteas a poteší Isabella Rossellini. Prostredie dotvára atmosféru a zaujímavo sa tu s ním pracuje, nie je to len kulisa diania medzi postavami, ale do značnej miery ovplyvňuje aj ich zmýšľanie a konanie, resp. konflikty a problémy (to by sa dalo povedať o viacerých - aspoň trochu inteligentných - melodrámach, no aj tak to je celkom fajn). No a samotný príbeh je síce vlastne veľmi jednoduchý a na viacerých miestach hrozí, že prerastie do nechutného sentimentálneho gýču, no nakoniec sa to vždy (niekedy celkom, niekedy apoň čiastočne) preklopí na tu lepšiu stranu. SPOILER WARNING: Dostal ma záver, ktorý je vlastne poriadne cynický, čo predsa len nebýva v rámci žánra zvykom. Model: tragický koniec pre postavy - katarzný moment pre diváka je nahradený modelom: šťastný koniec pre všetkých, okrem hlavného mužského protagonistu. Každý vlastne dosiahol to, čo chcel (samozrejme po rôznych peripetiách a kotrmelcoch) až na neho, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať. Možno bude viesť "obyčajný", spokojný život, bude mať rodinu, bude úspešný v podnikaní (nadchádzajúca fúzia to naznačuje), akurát po jeho boku bude žena, ktorú nemiluje... 8/10 a rád si to pozriem opäť. Aj s odstupom niekoľkých týždňov si z neho ešte dosť pamätám a rád sa k nemu v mysli vraciam. |
 Wrestler (2008)
|
26.09.2009 |
| |
Bolo tam pár vecí, čo sa mi páčili a zase naopak, niektoré už menej. Je to podľa mňa lepšie ako Fontána, práve skrz to, že je to vlastne dosť jednoduché. Škoda len, že Aronofskemu sa nepodarilo vyčistiť vlastný štýl úplne. Domnievam sa, že keby uspel v tomto ohľade a zbavil by sa pár (naozaj nevyhnutných?) žánrových klišé, mohol to byť dokonca veľmi dobrý film. Takto neľutujem, že som to videl a aj pripúšťam, že keď to raz bude v TV, pozriem si to opäť (na rozdiel od spomínanej Fontány). Ale to je asi všetko, momentálne necítim potrebu sa tým hlbšie zaoberať. A na margo Rourkea: fajn, ale že by to bol až taký zázračný zjav to povedať nemôžem. |
|
Moje noc s Maud (1969)
|
24.09.2009 |
| |
Tak veľmi francúzske, no pre mňa neodolateľné. Jean-Louis Trintignant exceluje v tejto moralitke, váha, zvažuje až sa nakoniec rozhodne. Je zaujímavé, že v podstate Rohmer rieši podobné témy ako Truffaut, ale o dosť iným spôsobom, estetickým aj myšlienkovým (a to neplatí iba o Mojej noci s Maud, ale trebárs aj o Láske popoludní). Na rozdiel od Truffauta nespojil svoje diela (ani v rámci cyklov) s jednou tvárou, ako to druhý menovaný spravil v sérii s Doinelom/Léaudom. Rohmer viac obmieňa a variuje základné motívy, zatiaľ čo Truffaut obmieňa a rozvíja dopredu (minimálne v čase - Doinel starne). A tak by sa dalo pokračovať ešte dlho. Ale skúsme to inak: v Rohmerových filmoch stojí za zmienku ešte niekoľko zásadných vecí. Konkrétne v Mojej noci s Maud je to pozoruhodná kamera Néstora Almendrosa (Rohmerovi snímal aj iné filmy a Truffautovi napr. Divoké dieťa, Dve Angličanky a kontinent či Muž, ktorý miloval ženy), dotvárajúca celkom špecifickú atmosféru filmu či rezignácia na dotváranie nálad nediegetickou hudbou. Samozrejme, dôležité sú aj predstaviteľky ženských postáv, v tomto prípade Francoise Fabian v úlohe Maud a Marie-Christine Barrault ako Francoise. Obe zaujímavo vystihli rôzne typy žien hodné lásky, hoci z celkom odlišných dôvodov. A hoci otázka: "Je možné milovať dve ženy naraz?" zaznie doslovne v Láske popoludní, vystihuje aspoň jednu z línií Mojej noci s Maud. A na záver už len jedna drobnosť: pre mňa osobne Rohmerova sila spočíva v tom, že aj keď sú jeho filmy veľmi ukecané a postavené často na dialógoch, obrázky sú tu tiež veľmi dôležité a často práve oni zvyšujú pôžitok zo sledovania. |
|
Austrálie (2008)
|
27.12.2008 |
| |
SPOILERS WARNING: Ako keby celú výrobu (nielen trikových sekvencií, ale komplet filmu) riadil počítač. :-) Od úvodného zostavenia honáckej skupiny, cez obete (opilec - ten nikomu chýbať nebude a matka domorodého chlapca - jej smrť nás má dojať), nástup milostnej linky, gýčové zábery milencov pri západe slnka či v daždi, spomalené, nemenej zábery koní cválajúcich krajinov, záchrana v poslednej chvíli, napätie, keď vojna dorazí aj do Austrálie, atp., atď. Luhrmann nasledoval veľa klasického Hollywoodu, osvojil si jeho postupy a podľa nich so strojovou presnosťou nakrútil tento spektákel. Je to príliš načančané, príliš nalinajkované, príliš... (doplniť by sa toho dalo ešte veľa), ale vášeň z toho necítiť. Ani medzi porcelánovou Nicole Kidman a parfémovým Hughom Jackmanom, ani medzi Luhrmannom a filmom. (P.S.: Hoci ten šaman pôsobí /z hľadiska funkčnosti/ asi ako Rafiki v Levom kráľovi, bol pre mňa suverénne najzaujímavejšou postavou.) |
|
Zelený pokoj / Ztracená milenka (1978)
|
26.12.2008 |
| |
Deleuze to vystihol celkom dobre: "Virtuálne prežitie mŕtvych sa môže aktualizovať - nebude to však za cenu našej existencie, ktorá sa naopak stna virtuálnou? Patria mŕtvi k nám, alebo sme to my, kto patrí k mŕtvym? A milujeme ich proti živým, alebo pre živých a spolu so živými? Nádherný Truffautov film La chambre verte ustanovuje tieto štyri strany, ktoré tvoria zvláštny zelený kryštáľ, smaragd. V jednej chvíli sa hrdina skrýva v kôlni za matné okno so zelenými odleskmi, kde sa zdá, že získava modrozelenú existenciu, pri ktorej sa nedá rozlíšiť medzi živými či mŕtvymi. A v kryštáli tejto kaplnky vidíme tisíc sviec, ohnivý ker, ktorému vždy hýba nejaká vetva k tomu, aby formoval "dokonalú figúru". Vždy bude chýbať posledná svieca za toho či za tú, ktorá mohla zapáliť len sviecu predposlednú, v nezlomnom pretrvávaní života, ktoré činí kryštál nekonečným." (Film 2: Obraz-čas, Praha: 2006, s. 91) Za seba dodávam: jeden z najkrajších Truffatových filmov. |
|
Nostalgie (1983)
|
23.12.2008 |
| |
S Nostalghiou som sa zoznámil až celkom nakoniec, keď som videl všetky ostatné majstrove celovečerné opusy (viaceré z nich dokonca viackrát). Na toto stretnutie som sa dosť tešil a náležite som si ho vychutnal (2x v priebehu dvoch dní). Až teraz môžem konštatovať s čistým svedomím, že som toho názoru, že sa nedá hovoriť o niečom ako "slabý Tarkovského film". Aj jeho neskoré, exilové filmy, sú fascinujúcimi ponormi do duše človeka, pozoruhodnými skúmaniami jej miesta vo svete. Ako inak, ruský génius aj tu vytvára nádherné obrazy, v ktorých "zapečaťuje čas" a nás pozýva prežívať ho zvláštnym spôsobom: vykonávať neustály krúživý pohyb okolo toho zvláštneho plynutia, obtáčať sa okolo neho a vidieť tak veci zo zvláštnych uhlov. Ak niekto o Nostalghii či Obeti hovorí, že sa tu Tarkovskij uchýlil k pseudo-filozofickým dišputáciám v podstate o ničom, ja by som tvrdil, že (tak ako v skorších filmoch) slovo tu nie je až také podstatné. Hoci tu zaznievajú zaujímavé (nie nutne vyložene originálne) myšlienky (napr. "blázni sú najbližšie k pravde", "poézia sa nedá preložiť" atď.), špecifický spôsob nazerania sveta nám Tarkovskij sprostredkúva predovšetkým skrz obrazy. Keď na ne upriamime pozornosť a prijmeme ich v ich celistvosti a kráse (ktorá je pre majstra, ako vieme, vyjadrením pravdy), vtedy máme šancu odhaliť silu diela a aspoň v hrubých obrysoch pochopiť zmysel autorovho odkazu ľudstvu... |
|
Mlčení Lorny (2008)
|
06.12.2008 |
| |
Dardennovci opäť napísali a nakrútili skvelý film, z ktorého je ich štýl cítiť v každej sekunde. Do príbehu vstupujeme uprostred diania, nie sú tu žiadne veľké predohry pred vypuknutím drámy. Čo ma najviac potešilo je fakt, že ten film je veľmi umne napísaný a prekvapil ma v momentoch, keď som to očakával najmenej a to si celkom cením. Výkony hlavných predstaviteľov sú natoľko sugestívne, že aj keď som sa chcel viac sústrediť na vnímanie vizuálnej zložky (prácu kamery a strih), príliš sa mi to nedarilo. Čo je však už Dardennovským štandardom je práco s mimoobrazovým poľom a, všeobecnejšie, prakticky neustále vyzývanie diváka, aby si domýšľal, čo sa asi deje za hranicami rámu obrazu (v doslovnom, aj prenesenom zmysle). Ak sa o Mlčaní Lorny hovorí, že je to film o ľuďoch na okraji, treba dodať, že Dardennovcov minimálne rovnako intenzívne zaujíma väzba medzi týmto okrajom a tým, čo je za ním. Ich majstrovstvo potom spočíva v tom, že na jej vykreslenie nepotrebujú slová, a v podstate ani doslovné obrazy... |
|
|
