Má to svoje muchy (rušivá kombinácia príliš naturalistického jazyka a málo uveriteľného vysokého štýlu typického pre komerčné slapstick komédie), každopádne ide o báječnú zábavu a zlatý fond Slovenskej televízie z post-revolučného obdobia. A ten geniálny názov... páni!
Ako nepriateľ všetkých stereotypov najväčšmi oceňujem obsadenie hlavnej postavy. Ani Agnieszka evidentne nepatrí k tým, ktorí vidia pseudopriamu úmeru medzi "veľkými" činmi a "veľkými" chlapmi. Takže namiesto trápneho hláškujúceho golema tu máme melancholický lyrizmus takmer dievčensky útleho Jiráčka. Všetci chlapi ho nenávidia, lebo "zničil legendu" (v skutočnosti preto, lebo je krajší). Dôležitejšia než obdiv mužského publika je však hercova prirodzená schopnosť dodať príbehu strednoprúdového filmu zdanie väčšej autenticity než by človek čakal.
Témou tohto seriálu nie je apokalypsa a vymiznutie ľudí zo zeme, ale celkom prozaický výskum integrity a stavu živých i neživých materiálov v rôznych časových intervaloch na základe všeobecných fyzikálnych, chemických a biologických zákonitostí. Je len plus, že tvorcovia demonštrujú teórie na veľmi efektných príkladoch a siahajú i po osvedčených megademolačných digitálkach, ktorých čistá funkčnosť je tu v príkrom kontraste k zvôli scenáristov takých filmov ako Armageddon alebo Drvivý dopad. Náhlu absenciu ľudí tu preto netreba vysvetľovať, pretože je púhym východiskom a akousi umeleckou licenciou na spôsob nekomerčného románu "Dissipatio Humani Generis" (Zmiznutie ľudského druhu) z roku 1972 od talianskeho spisovateľa Guida Morselliho (odporúčam). Je na vás či vás skôr osloví dych Memento Mori alebo informácia, že vietor a piesok za 90 rokov zničia betónové múry asi tak z 90 percent. Naozaj neviem, čo seriálu vytknúť, námet je skvostný, gradácia strhujúca. Ak niečo také uvidím v lepšom prevedení, tú hviezdu možno uberiem.
Príslušníci výnimočne ohavnej subkultúry vlezú do opustenej továrne a celkom zákonite sa stávajú epicentrom záujmu miestnej nadprirodzenej entity sprevádzanej zástupom ďalších nadprirodzených entít. Ústredný hromotĺk oháňajúci sa obrovským mlatom či nákovou síce pripomína Pyramidheada zo Silent Hill, no vznikol zrejme genetickým krížením zvárača a galského boha Sucella, "toho, ktorý silno udiera". Mimoriadne osviežujúce je zistenie, že autori tohto mytologizujúceho hororu nepovažujú za potrebné absolútne nič vysvetľovať a pohnútky monštra (jatriaceho fantáziu diváka prechodne znudeného Bergmanom) sú - citujúc klasika - nasledovné: "Dobrý deň, som masový vrah bez motívu a rád by som zmasakroval vás alebo kohokoľvek iného". Nebyť zrýchlenej verzie reality, na ktorú nie je fyziológia ľudského oka uspôsobená, ako aj staccatového strihu, ktorý je cool asi tak ako spomenutá subkultúra, hodnotím vyššie.
Klasik tvrdí, že "divák sa najviac bojí toho, čo nevidí". Nechcem konkurovať, ale v súvislosti s horeuvedeným filmom ma napadá jediné - "divák sa najmenej bojí toho, čo nevidí". Totiž vo chvíli, keď sa začne diať niečo hrôzostrašné, režisér "suverénne" nasadí nerealistický, antifyzikálny staccatový strih. Takto vygenerovaná kaleidoskopická smršť nano- či pikosekundových záberov vizuálne sa ocitajúcich na hranici abstraktného expresionizmu (Willem de Kooning dy dal päť hviezd) však už nie je katalyzátorom hororovej katarzie, pretože je to jednoducho kaleidoskopická smršť. Divák má zrejme náznak silou vlastnej imaginácie rozvinúť do košatej kompozície. To je ale spôsob percepcie umeleckého diela, nie komerčného hororu. Veľmi rušivá je i melancholicko-baladická atmosféra, ktorej cieľom bolo zrejme pôsobiť depresívne. David Fincher už pred 20 rokmi ukázal a dokázal, že to nefunguje.
Konečne "slušný" kanibalský film, ktorý na rozdiel od talianskych nie celkom normálnych "klasikov" nepovažuje zabíjanie zvierat za cool ingredienciu daného subžánru a nerobí z detailného požierania alfu a omegu hororovej katarzie. Namiesto pocitu hnusu ponúka strašidelné dobrodružstvo (i keď veľmi priemernej kvality), ktoré fanúšika oblaží dosť efektívne pri polnočnej projekcii (čo bol môj prípad). Ak je fanúšik ľavicového zmýšľania, nepochybne ocení i zámerné (alebo nechcené, neviem) prirovnanie amerického imperializmu ku kanibalizmu (kto je trpezlivý, dozvie sa). PS: Tvorcovia mohli vyťažiť mnoho zo skutočnosti, že Michael Rockefeller nebol na Novej Guinei obťažovať domorodky (alebo koho), ale kvôli vášni pre domorodé umenie Oceánie (jeho rodina darovala množstvo takýchto artefaktov Metropolitnému múzeu), oni to naopak vôbec nespomínajú.
Aj keď ide o (čiastočnú) biografiu maliara Francisa Bacona, vo filme skutočne neuvidíte žiadne Baconovo dielo. Táto konštatácia pochopiteľne nezdeľuje nič o kvalite či nekvalite filmu (akurát diváka menej zbehlého v modernom umení vyprovokuje k autodidaktickej činnosti, čo rozhodne nie je málo), rovnako ako i snaha autorov ukázať umelca skôr v nelichotivých polohách (Bacon v podaní Dereka Jacobiho takmer na spôsob Johnnyho Deppa v role grófa z Rochesteru prehovára "nebudete ma milovať"). To, čo tvorí energetický potenciál filmu kupodivu nie je dokonale nahý Daniel Craig, ale jednak už spomenutý Jacobi, sálajúci neodolateľnou aurou autenticity i bez juliovsko-claudiovského vavrínového venca, jednak zrkadlenie Baconovho maliarskeho štýlu vo vizuálnej estetike filmu. Ako je možné, že "tak malý" človek dokáže vytvoriť "tak veľké" umenie? To neviem, ale tvorcom sa podarilo k tejto otázke ma vyprovokovať.
Budete sa diviť, ale banálny program školskej detskej besiedky môže byť zdrojom nepredstaviteľných duchovných pôžitkov. Saura je však zďaleka najlepší tam, kde sa naváža do frankizmu ("Anna a vlci"), to je zážitok vskutku mystický.
"Mám tu nemluvně, které říká, že je doňa Izabela Lopézová, toho času hotel Imperiál, pokoj číslo 212". Áno, skutočne dobrá crazy komédia musí obsahovať vety, ktoré sú akoby vystrihnuté zo surrealisticko-automatických "Magnetických polí" od Bretona a Soupaulta. Tento film ich obsahuje viac (táto je moja zďaleka najobľúbenejšia), no kvalitatívne stojí rozhodne o čosi nižšie než päťhviezdičkovo-diadémový opus "Pane, vy jste vdova!".
Ako správne poznamenal jednohviezdičkový kolega Fliper, "viac hviezd dajú ľudia, ktorí si to pozrú sami v noci, lebo to by bola iná káva". Má pravdu. Nepopieram, že ide o jednohubkovú záležitosť na jedno pozretie, ak však film splní svoj cieľ pri jedinej projekcii, inštinktívne (a v konečnom dôsledku logicky) mu normálne dám päť hviezd a paranormálny spôsob nazerania (rozumej intelektuálny) si tu odpustím. Bolo to trochu ako dívať sa na Warholove experimentálne filmy, Warhol vás ale neprinúti civieť do jediného bodu "nekonečne dlho". Porovnávanie s Blair Witch, Cloverfieldom či Denníkom mŕtvych je namieste - povedal by som, že medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel, všetky sú rovnako chytré (alebo rovnako blbé, vyberte si).
Famózne exteriéry (snímané za jasného dňa,bez hmly!), báječné interiéry (mojím favoritom sú morbídne sochy v románskom štýle). Z literárnej predlohy zostala len kostra, dokonca mám pocit, že tu ide o kostru viacerých Poeových poviedok. Výsledný film je sledom košatej romantickej imaginácie (napr. atmosférické intermezzo pri Stonehenge, alebo - ak chcete - blbé pseudofilozofovanie pri Stonehenge) a ako celok pôsobí dojmom skutočne originálnej (napriek tradičným rekvizitám) filmovej adaptácie.
Corman zrejme ako prvý filmár prišiel na to (a s ním i mnoho vtedajších divákov), že Poe je síce šarmantne starosvetsky strašidelný, ale na absolútny lovecraftovský des nemá potenciál. A aby na diváka nevybafol priamo s nejakým "alienovským" príbehom, ktorý sa divácky "nedá prežiť", Lovecrafta aspoň do toho Poea (Bohu vďaka i zaňho) vpašoval. Nehovorte, že tento film stojí za menej než 81%.
Hovorí sa, že ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Ťažko posúdiť, každopádne ak Bergman točí to isté, nikdy to nie je to isté, rozumej ak opakuje posolstvo, myšlienku, inšpiráciu, dokonca námet, prostredie, situáciu, reakciu, mimiku, gestá (...) nikdy nepôsobí dojmom stokrát videného, pretože vytvoril geniálnu estetiku filmovej komunikácie s divákom pôsobiacu mimoriadne efektívne i v prípade, že sa menej vydarí scenár, čo je zjavne prípad tohto filmu. Vďaka utlmenej obraznosti "Náruživosť" nezapôsobí na diváka tak intenzívne ako iné Bergmanove diela (ktoré sú akoby permanentným make-upom pre dušu), ja však poslušne hlásim, že po dlhšej dobe som mal opäť ten "religiózny" pocit, že som bol svedkom čohosi veľkolepého a teda pod 81% ísť nemôžem. "More katov a more obetí", prehovára Sydow k divákovi, vlastne k niekomu inému ale veľký detail je veľký detail a my teda dobre vieme, že prehovára k nám a panikárime, lebo dobre vieme, že sa nás to týka. PS: Estetikou "filmu o filme" (herci pod vlastným menom uvažujú o svojich postavách) Bergman znepokojivo zbližuje fikciu s realitou a teritoriálne tak rozširuje plamene svojej "Náruživosti". Doteraz som si myslel, že čosi podobné prvýkrát použil Fellini v diele "A loď pláva". Omyl, druhýkrát.
Prekrásny eklektický hôror (horor z hôr) s pôsobivým konvulzívnym vizuálom v akčných pasážach. Prvý a možno jediný film o vlkolakoch, v ktorom monštrá nepôsobia dojmom šialených srandovných pokémonov. Sú to skutočné monštrá, ktoré tvorcovia absolútne rešpektujú a na filme je to aj vidieť. Vďaka takémuto prístupu si nejeden užije príjemné zimomriavky. Schopnosť režiséra (či scenáristu) dodať šťavu i nevyhnutným oddychovým momentom ilustruje scéna, kde hrdinka vyzerajúca presne ako ženská postava obrazu "Pieseň lásky" od Sira Edwarda Burne-Jonesa hrá na klavíri Debussyho "Svit luny". Ak čosi také niekto spája s nudou, tak potom zbohom diváctvo. Rozhodne zážitok v rozmedzí 61 až 80 percent. PS: Vždy, keď sa v lese začnem cítiť príliš bezpečne, nespomeniem si už na Blair Witch, ale na Dog Soldiers. Zaberá perfektne.
Na tento film sa raz asi bude spomínať ako na jedno z najlepších diel reflektujúcich bushovské odštartovanie doby, v ktorej "svet už nikdy nebude ako predtým". Každý tu má svoju pravdu, každý chce dobre, každý "chce mať pokoj a nenechať sa otravovať od druhých". Vo svete, kde sa "nikomu nedá veriť" je najlepšie tých druhých radšej okamžite zabiť, predsa nemožno riskovať, že ten napohľad slušný človek je v podstate "žiarlivé monštrum" (viď názov prostrednej epizódy). Metaforické spracovanie tematizáciou partnerskej žiarlivosti je vybrané veľmi prezieravo, lebo zhubná túžba vlastniť je vlastne to jediné, čo spája spodinu, strednú vrstvu i Leonu Helmsley. Z hľadiska žánru teda ide o "antirepublikánsky mysteriózny grindhouse" a pokiaľ sa v tom budete snažiť hľadať ten "horor", "sci-fi" a "thriller", nebude to chyba filmu, ak budete sklamaní. Aby film i v rovine rozprávania kopíroval svoj názov, využíva (anti)logiku Nolanovho "Mementa", čo je veľmi pôsobivé. Aby v rovine mentálnej sebazáchovy zachoval zdravý nadhľad, siaha po Wrightovom "Súmraku mŕtvych", čo pôsobivosť ešte umocňuje. Film sa mi síce nepáči, ale cítim veľký rešpekt. Rozhodne zážitok ekvivalentný viac než 80-tim percentám. PS: Ste si istí, že chytáte dobrý signál?
Jakubisko musí byť v Bpešti asi persona non grata, keďže ani očistenie maďarskej šľachtičnej od zlej povesti (iniciovanej práve maďarskými historikmi) nezabránilo hysterickému nacionalistickému besneniu na internete. Príklad: Film mal byť nakrútený v maďarčine, lebo iba tá bola údajne jazykom uhorskej šľachty, no a repliky poddaných mali byť v slovenčine. To, že Jakubisko používa nejaký magický realizmus a fantazijné prvky (mních-vynálezca), vlnivé a multiplikované obrazy či mystifikačné špekulácie s Caravaggiovou osobou ("nikdy nebol v Hornom Uhorsku", celkom vážne tvrdí maďarský historik) je už buď blbosť alebo čosi, čo za pozornosť a rozbor vôbec nestojí. Igen, aj takto je možné hodnotiť filmové dielo... Teta Báthoryová je teda zbavená viny, ale viete čo, je mi to jedno, rovnako ako i jej starým kostiam. Jurajovi Jakubiskovi ďakujem za zaujímavú alternatívu a teraz požiadam Juraja Herza, aby nakrútil skutočný báthoryovský naturalistický horor so železnými pannami a opravármi "hodinových strojov", horor, pri ktorom cvakajú zuby tak, až lieta zubná sklovina. Divák nie je živý iba históriu, ale aj legendami.
Je smutné, ak umelecké dielo upadne do zabudnutia. Ešte smutnejšie je, ak je v živej pamäti, no ostáva nedocenené, dokonca nepochopené, a síce vinou zámeny umeleckého filmu za film žánrový, ktorým "Leonor" nie je. Ak sa v popiske k filmu objavia pomocné barličky vo forme žánrového rozhrania (dráma, horor, fantasy a pod.), je voči umelcovi krajne netaktné redukovať preto jeho dielo na čosi malicherné. Metaforické vyjadrovanie, ktoré je tu celkom zrejmé, totiž vylučuje žánrovú čistotu. A viete si predstaviť Liv Ullmann, ako podpisuje zmluvu na komerčný film? Za vzburu proti "poriadku" sa tvrdo platí. To vedel nielen režisér Juan Bunuel ale i nemecký romantik Ludwig Tieck, ktorého dielo tu poslúžilo ako inšpirácia. Súvislosť s nemeckým romantizmom nekončí - pár kľúčových momentov sa totiž odohráva v krajinnej scenérii akoby skopírovanej z obrazu "Čertov most" od Karla Blechena z roku 1833. Bunuel preniesol dej do rodnej krajiny svojho otca, no žiadne "slnečné Španielsko" sa nekoná - pri pohľade na krajinu divák cíti rovnaký chlad ako Leonor. Typicky španielsky zmysel pre drsný naturalizmus je v príslušných intervaloch zjemňovaný zábermi a scénami jedinečných poetických kvalít, prípadne magickým realizmom (Leonor v okne). Jediné, čo na tomto filme môže výraznejšie vadiť je prevažujúci vecný režisérsky prístup, ktorý uberá dielu na atmosferickosti. Top scéna: Liv Ullmann rozpráva dieťaťu príbeh. Ten príbeh disponuje takými kvalitami, ktoré by zahanbili i Morticiu Addamsovú.
"Curtains" je v našich končinách prakticky neznámy slasher, čo je preveľká škoda, lebo obsahuje jednu z najdesivejších hororových scén vôbec (jasná inšpirácia pre Raimiho "possessed witch" v Evil Dead 3). Ide o (kraso)korčuliarsku verziu danse macabre, ktorej expresivita je zvýraznená kontrastným duelom tmavých škvŕn na bielej ploche zamrznutého jazera. Tu niekoho vášnivo pobozkala múza (ťažko povedať aká). Aby nedošlo k mylnému dojmu, že film stojí a padá na tomto raritnom gotickom fortissime, hneď vzápätí zdôrazňujem, že "zbytok" filmu nie je žiadna vata, ale napínavá historka s naozaj ťažko predvídateľným vyústením. Z hľadiska žánru ide o veľmi mierny slasher, ktorý priam desí svojím odporom ku krvi, čo je pre fanúšika dosť frustrujúce. Buď som videl cenzurovanú verziu alebo avantgardný slasher. Bohužiaľ dúfam, že to prvé.
Inteligentne napísané a inteligentne nakrútené giallo, ktorým Fulci presvedčil publikum, že je vynikajúci tradicionálny režisér, aby vzápätí provokatívne stavil na iné kvality s inými hodnotiacimi kritériami. Po tomto "dokonalom" filme sa totiž vybral cestou archetypálnej hrôzy (1979-81), kde na rozdiel od gialla nie je dôležitá ani totožnosť vraha ani vrah samotný. Jednou z podstatných rekvizít pri dešifrovaní zápletky v "Sette note" je Vermeerov obraz "Ľúbostný list", ktorý výrazne určuje i vizuálne riešenie viacerých scén. Vermeer ako majster sústredenej kontemplácie deizujúci to, čo je všedné, nepodstatné alebo kvázi nepodstatné sa zdá byť v príkrom kontraste s filmovým dielom, pri sledovaní ktorého tepová frekvencia diváka často vyskakuje nad 75. To sa však len naozaj zdá. Fulci totiž takisto používa veľavravné obrazy v obraze, indiskrétne pohľady do cudzieho súkromia, vstupy z prítmia do svetla a naopak, geometrickú štylizáciu (v poslednom zábere dovedenú do čistej abstrakcie) a zrejme i mnoho ďalšieho. Majstrovsky je zrežírovaná scéna v obrazárni, kde čierne siluety hlavných hrdinov korešpondujú s jediným čiernobielym obrazom medzi farebnými - reprodukciou spomínaného Vermeera. "Sette note" je brilantné psycho, ale na najlepšie Argentove mystériá nemá.
Negatívne ohlasy ma vopred varovali najmä pred nejasnou či dokonca chýbajúcou dejovou štruktúrou, tie pozitívne vyzdvihovali film ako najlepšie Fulciho dielo. Po projekcii konštatujem, že ani jedna strana nemala pravdu. "Beyond" patrí ku skupine štyroch top Fulciho hororov, ktoré sú kvalitatívne úplne vyvážené a ja si ani v najmenšom netrúfam určovať poradie. "Beyond" je špeciálny tým, že má neoddiskutovateľne najdesivejší možný koniec, aký možno k filmovému hororu vymyslieť. Neviem, či to stačí na numero uno. Čo sa týka nejasností okolo vnútornej štruktúry, asi budem jediný na svete, kto zaregistroval jasnú dejovú líniu, Fulci sa len oslobodil od prebytočnej nutnosti zdôvodňovať každý krok. Jednotlivé scény a ich nadväznosť sú naozaj poňaté iracionálne, no nie alogicky. V prípade predchádzajúcich filmov Fulci ukázal, že klasickú rozprávačskú filmovú logiku zvláda, jeho horory teda pôsobia mätúco a divne preto, lebo to tak majster chcel. Na legendy o šibeničných produkčných termínoch príliš nedám - keby mal Lucio dostatok času, z jeho dielne by vždy vypadlo dielo, ktoré by sa len v málom líšilo od diela vytvoreného v časovej tiesni, tým som si istý. "Beyond" je film, ktorý sa zdá byť zo všetkých Fulciho počinov naozaj najmenej literárne zaťažený. To, že je značne aliterárny, je skôr jeho prednosť - voľné reťazenie predstáv a asociácií je takisto filmová kvalita, už z toho dôvodu, že ide o rýdzo filmové vyjadrovanie. Vzhľadom k diabolsky fascinujúcej atmosfére v súčinnosti s niektorými kresťanskými i klasickými mytologickými alúziami si dovolím tvrdiť, že toto je umelecké dielo. (Nielen) Jan Brueghel st. by dal 5.
Predovšetkým treba povedať, že Peter Jackson nie je žiadny génius. Koncepcia splatter estetiky dovedenej ad absurdum sa teoreticky môže javiť ako esencia číreho blaha, v skutočnosti však táto barokizácia založená na nemiernej akumulácii rozmanitých atrakcií čí senzácií takmer zákonite vedie k nude (scénu so sekačkou som sledoval naozaj už úplne rezignovane). Jackson by bol väčší frajer, ak by v naznačených intenciách nenakrútil parodickú hororovú crazy komédiu ale skutočný horror s tromi r, čo je neporovnateľne väčšia výzva. Čo však očakávať od chlapíka, ktorý tvrdí, že "horory sa berú príliš vážne". Túto zvrátenú logiku komentovať nebudem, poviem len, že logiku svojho filmu si ustrážil a mnohým divákom pripravil zábavu gargantuovských rozmerov. Koho vzrušuje predstava dementne sa rehotajúceho nemŕtveho batoľaťa, nemá čo riešiť. Zďaleka najzaujímavejšia je prenádherne vypointovaná línia sledujúca riešenie a vyriešenie vzťahu syna a matky. Najprv živej, potom zomierajúcej, mŕtvej, nemŕtvej a napokon zmutovanej nemŕtvej. Každý syn takéto šťastie nemá.
H. P. Lovecraft snáď v každej svojej poviedke prízvukuje, že slová nemôžu vystihnúť pravú povahu hrôzy, ktorú sa snaží popísať. Ak zlyhávajú slová, čo potom obraz! Existuje toľko filmárov, ktorí bez akejkoľvek úcty i sebaúcty jednoducho zviditeľnia nezviditeľniteľné a potom sa čudujú, v čom je problém. To režisér Andrew Leman - vedomý si toho, že Lovecraftove "neeuklidovské" hrôzy kotviace mimo zákonitostí tohto sveta sa nedajú "normálne" sfilmovať - volí archaickú estetiku č-b nemého filmu s (veľmi) vysokým stupňom štylizácie. Rafinovaná predpotopnosť jeho diela síce neprináša žiadny skutočný des, zato mimoriadne efektívne evokuje prepiato bizarnú atmosféru literárneho textu tým, že ponúka jeho komplexný (nie kompletný) optický ekvivalent. Leman siaha po kubizme a konštruktivizme nielen preto, lebo chce proklamovať spriaznenosť s určitým obdobím kinematografie - kubizujúce kulisy na ostrove prastarého božstva s presvedčivou magickou poetikou navodzujú predstavu nepozemskej koncepcie priestoru, tak ako o nej píše Lovecraft. Vôbec celá zvýrazňovaná umelosť a umelohmotnosť vizuálu podivne autenticky prinavracia divákovi unikátne dojmy, ktoré nadobudol ako čitateľ. Ak má byť tento film poloprofesionálnou fanúšikovskou hračkou, tak potom profesionáli majú vážny problém.
Viete si predstaviť, že život vášho starého otca bol spätý s pohanskými rituálmi a šialeným mezopotámskym náboženstvom? Tým nechcem povedať, že toto je hlavná téma Vaterlandu alebo že Jařab miluje velšského prozaika Arthura Machena. Pokiaľ si totiž dokážete pripustiť nepravdepodobné, zaiste sa v titulnej "cudzej domovine" nestratíte. Vaterland (ktorý si celkom dobre dokážem predstaviť ako nemý film s medzititulkami, čo by len umocnilo jeho magickosť) je hôror (horor z hôr) a geniálny surrealistický shocker o hľadaní civilizačnej pamäte - Milton by povedal "Raj stratený a znovu nájdený". Konečne normálny film vhodný do mojej top ten. Ale. Ale sa síce nájde všade, no vo Vaterlande akoby bolo písané veľkým písmom. Ak režisérovi išlo o surrealizmus, čo je evidentné i bez knihy "Der Surrealismus" v zábere, mal sa zbaviť všetkých scén, v ktorých chýba chvejivé, vibrujúce napätie, tá hmla, ktorá gumuje hranice medzi reálnym a ireálnym. Kopa nadbytočných dialógov, zbytočná drobnokresba postáv nežiadúcim spôsobom psychologizujúca surrealizmus. Myslím, že takých 15 percent stopáže je nadbytočných, pretože postráda bezprostrednú súvislosť s cieľovým zážitkom, s konkrétnym surreálnom (o tzv. posolstve by som nehovoril). Režiséra viedlo mylné presvedčenie, že dlhometrážny film musí byť náležite "rozvetvený", naratívne košatý. Nemusí. A tento už vôbec nie. Ako je známe, surrealizmus neznesie kompromisy a tento film na to trochu doplatil. Nuž ale kostráči sú kostráči... Top scéna: Neviem sa rozhodnúť medzi "utratením zvieraťa" a mozaikou v suteréne.
Defilé maniakov, úchylákov, feťákov a psychopatov, indivíduí pred alebo už za hranicami kretenizmu, jedincov v deliriu tremens či delíriu inom, to všetko je ironické hyperbolizované gesto všetkým tým, ktorí si o sebe myslia, že sú "celkom normálni". K štandardnému vybaveniu domácností normálnych ľudí a ľudkov teda patrí poľovný revír, pohanská svätyňa, nekro-cirkus či súkromné krematórium a priľahlý urnový háj (č-b pán Kopfrkingl by zozelenel závisťou). Režisér našťastie pozbavil bábky "výhod" rečovej komunikácie, čím dosiahol ich ambivalentné či polyvalentné vyznenie. Táto voľba paradoxne činí tvorivý proces náročnejším a uspokojivý výsledok (ktorým Balejov film je) o to vzácnejším. Fimfárovské dialógové a monológové barličky a viazanosť na pointovú katarziu zmizli v prospech čírej vizuálnej poézie, ktorá na príbehu síce stavia, ale nepovažuje ho za alfu a omegu kvality. Je poviedka "Zastavený čas" menej hodnotná, pretože jej význam (démonická schopnosť hudby ako takej čas zastaviť, zvrátiť, petrifikovať, umŕtviť, zakonzervovať, preparovať a mumifikovať) nie je okato artikulovaný? Nie je. Neorganickým včlenením majstrovského kúsku "Vetvička a Plutvička" sa nezaoberám - je to príliš veľká paráda než aby som zvažoval malicherné okolnosti jej prezentácie. Top scéna: neviem sa rozhodnúť medzi narkomanským šlukom a rakvičkou s nožičkami.
Príjemný buddy movie o dôležitosti nestrácať nádej, o tom, že človek si proste časom zvykne i na nezvyknuteľné a tiež o tom, že pin-up girl a diera tak nejak patria k sebe. To všetko je pekné, no Shawshank je Number One na csfd, čo znamená, že stredná Európa vidí vrchol svetovej kinematografie v umelecko-remeselnom diele, nie v umení, čo je mierne zvrhlé. Nehovorím, že súdruhovia a súdružky z Česka a Slovenska urobili chybu, myslím len, že ak je nejaký film najlepšou kingovskou adaptáciou, nemusí mať nevyhnutne maximálny počet hviezdičiek.
Ďalšia Antonioniho "vznešená nuda", ale aká! Ako veľký fanúšik tohto (sub)žánru musím poznamenať, že ani tento film nie je žiadna zábava, pôžitok je to ale enormný. Mátožne blúdiacej Monike Vitti tentoraz sekunduje večne akcelerujúci Delon. Bdelý somnambulizmus je tak prekrásne vykontrastovaný zábermi na prácu burzových maklérov s priam kataklizmatickou príchuťou. V spôsobe, akým Antonioni využíva mimoverbálne prostriedky je niečo magické. Muž sa opýta ženy, či si zavolajú a "mimovoľne" sa dotkne obrazu v štýle abstraktného expresionizmu. Žena sa pristaví pri figurálnej soche a dlhom rade žrdí (bez vlajok) vydávajúcich vo vetre podivné zvuky, ako keby spievali nejaké moderné Memnonove kolosy. Na rozdiel od mnohých iných režisérov Antonioni objekty nemíňa, on ich registruje a dokonca sa nimi zaoberá. V jeho tetralógii citov je vplyv talianskej metafyzickej maľby prítomný i tam, kde nejde o vizuálne parafrázy. Je pozoruhodné, že severan Bergman rieši problémy odcudzenia hystériou, zatiaľ čo južan Antonioni na city kupodivu nespolieha a celú tú citovú mizériu ukazuje takú, aká je vo svojej podstate - chladne odťažitú, kurióznu, neprirodzenú, absurdnú. Top scéna: Neviem sa rozhodnúť medzi minútou ticha na burze a "Pobozkám ťa, keď prejdeme na druhú stranu".
"Velebnosti, jdu blejt - " Predtým, než tak naozaj učiním však musím poznamenať, že tu nejde o napodobovanie Votrelcov z dôvodu nejakej mentálnej indispozície, ale o ich zámernú citáciu, čo je dosť veľký rozdiel. Cameronov film je tu totiž "prerozprávaný" takmer tak svedomito ako Hitchcockovo Psycho v remaku Gusa van Santa. Teda žiadna vykrádačka, ale zámer, zámer s predpokladanou snahou o poctu. Výsledkom je silne parodické vyznenie, no vzhľadom k tomu, že tvorcovia berú všatko smrteľne vážne, paródia sa nekoná. Čo sa vlastne koná pravdepodobne nevie ani autor tejto "avantgardy". Intelektuálne presahy sa tu totiž predpokladať jednoducho nedajú, i keď "zombie baby manufacture" nejaký ten presah mať môže. Nemŕtvi sa pohybujú neznesiteľne trápne, divák asociuje zvieracie rituálne tance lásky. Jedinou atrakciou tak zostáva samotná kuriózna koncepcia diela a možno i ázijská Sigourney. "Ježišikriste, Cameron s malým c! Blbe, jdi vod toho!"
Každý deň sa nevidí, aby sa plátnom preháňala echt paleolitická venuša. Stará dobrá matriarchálna Magna Mater ochraňuje rodinný kozub až triesky (šípky) lietajú a na milosť dokonca berie i starého, hoci ten má hnusné k a nikdy nevidel samicu s tvrdým (y). Ex-Magna Mater je vypoklonkovaná mimo jaskyňu a tajne buduje Stonehenge ("Maminko, nač jsou vám kameny v posteli?!"), velebný šaman sa dovoláva Panenky Skákavej a divožienka Kelišová žije len prirodzeným procesom nadobúdania informácií nevyčísliteľnej hodnoty... Tento film mal už v čase vzniku kultový status a jeho dnešné desivo nízke hodnotenie si vysvetľujem jedine skresľujúcou optikou šialených hrôz, ktoré Troška začal produkovať po revolúcii. Ako vidím, bratia Česi si túto drasticko naturalistickú hypercrazy komédiu so zmyslom pre extrémne burleskný humor a neodolateľným paradokumentárnym drajvom v posteľových a stolových konverzačných scénach nijak zvlášť nepovažujú. Tak im treba. Mám šťastie, ja som si ju kráľovsky užil.
Bolo len otázkou času, kedy ponurý Bergman zavadí o romantizmus (v historickom zmysle slova), surrealizmus a horor. Syntéza týchto troch pojmov totiž dokonale vyhovuje povahe autorovho snaženia - sprostredkovať mučivý účinok iracionálneho fungovania ľudského podvedomia i vedomia. Výsledkom je akási moderná filmová balada, ktorá má dosť blízko k niektorým pasážam zo Selmy Lagerlofovej či Karen Blixenovej. Približne takú atmosféru mohla mať Herzova "Morgiana", ak by bol režisér mohol pracovať slobodne. Nuž a atmosféra "Hodiny vlka" je taká superexplozívna a tak prestúpená "smogom", až má divák pocit, že potrebuje plynovú masku (alebo kyslíkový prístroj). Tragika labilného hrdinu sa premieta do panoptika morbídnych démonických postáv, ktorých znepokojivosť je až fyzicky cítená. Hrdina podlieha a stáva sa jedným z nich, zdarne sekundujúc romerovským mŕtvym hrdinom z toho istého roku. Nie je dôležité vidieť a vedieť všetko, náznak je vzrušujúcejší než explicitnosť - z bábkového divadla uvidí divák len úvodné zlovestné gesto, zvyšok predstavenia sa odohráva v tvárach hercov. Tak nejak som si vždy predstavoval dokonalý film. Mystérium, vízia, kontemplácia.
Pasolini previedol klasický príbeh do výsostne filmovej reči, ktorej veľkoleposť je umocnená metafyzicko-surreálnymi prvkami (prázdne vyprahnuté priestory s "barbarskou" berberskou architektúrou, mimoriadne sugestívne masky veštkyne a sfingy a v neposlednom rade drásavo expresívna japonizujúca hudba odkazujúca snáď ku Kurosawovmu Krvavému trónu). Vzhľadom k tejto štylizácii mohol Pasolini upustiť od "povinného" pátosu, miestami vari až nechcene komickému. Úvodný predlhý záber na tvár dojčiacej Silvany Mangano, v ktorej sa objavujú protichodné emócie, je nezabudnuteľný a zaručene bude diváka "strašiť" až po kremáciu. PS: S odstupom času pridávam hviezdičku. Vlastne nie, ona sa pridala akosi sama.
Moje komentáře
Maliar izieb (TV film) (1995)
Má to svoje muchy (rušivá kombinácia príliš naturalistického jazyka a málo uveriteľného vysokého štýlu typického pre komerčné slapstick komédie), každopádne ide o báječnú zábavu a zlatý fond Slovenskej televízie z post-revolučného obdobia. A ten geniálny názov... páni!
Jánošík - Pravdivá historie (2009)
Ako nepriateľ všetkých stereotypov najväčšmi oceňujem obsadenie hlavnej postavy. Ani Agnieszka evidentne nepatrí k tým, ktorí vidia pseudopriamu úmeru medzi "veľkými" činmi a "veľkými" chlapmi. Takže namiesto trápneho hláškujúceho golema tu máme melancholický lyrizmus takmer dievčensky útleho Jiráčka. Všetci chlapi ho nenávidia, lebo "zničil legendu" (v skutočnosti preto, lebo je krajší). Dôležitejšia než obdiv mužského publika je však hercova prirodzená schopnosť dodať príbehu strednoprúdového filmu zdanie väčšej autenticity než by človek čakal.
Život po lidech (TV seriál) (2009)
Témou tohto seriálu nie je apokalypsa a vymiznutie ľudí zo zeme, ale celkom prozaický výskum integrity a stavu živých i neživých materiálov v rôznych časových intervaloch na základe všeobecných fyzikálnych, chemických a biologických zákonitostí. Je len plus, že tvorcovia demonštrujú teórie na veľmi efektných príkladoch a siahajú i po osvedčených megademolačných digitálkach, ktorých čistá funkčnosť je tu v príkrom kontraste k zvôli scenáristov takých filmov ako Armageddon alebo Drvivý dopad. Náhlu absenciu ľudí tu preto netreba vysvetľovať, pretože je púhym východiskom a akousi umeleckou licenciou na spôsob nekomerčného románu "Dissipatio Humani Generis" (Zmiznutie ľudského druhu) z roku 1972 od talianskeho spisovateľa Guida Morselliho (odporúčam). Je na vás či vás skôr osloví dych Memento Mori alebo informácia, že vietor a piesok za 90 rokov zničia betónové múry asi tak z 90 percent. Naozaj neviem, čo seriálu vytknúť, námet je skvostný, gradácia strhujúca. Ak niečo také uvidím v lepšom prevedení, tú hviezdu možno uberiem.
Továrna oživlých mrtvol (2009)
Príslušníci výnimočne ohavnej subkultúry vlezú do opustenej továrne a celkom zákonite sa stávajú epicentrom záujmu miestnej nadprirodzenej entity sprevádzanej zástupom ďalších nadprirodzených entít. Ústredný hromotĺk oháňajúci sa obrovským mlatom či nákovou síce pripomína Pyramidheada zo Silent Hill, no vznikol zrejme genetickým krížením zvárača a galského boha Sucella, "toho, ktorý silno udiera". Mimoriadne osviežujúce je zistenie, že autori tohto mytologizujúceho hororu nepovažujú za potrebné absolútne nič vysvetľovať a pohnútky monštra (jatriaceho fantáziu diváka prechodne znudeného Bergmanom) sú - citujúc klasika - nasledovné: "Dobrý deň, som masový vrah bez motívu a rád by som zmasakroval vás alebo kohokoľvek iného". Nebyť zrýchlenej verzie reality, na ktorú nie je fyziológia ľudského oka uspôsobená, ako aj staccatového strihu, ktorý je cool asi tak ako spomenutá subkultúra, hodnotím vyššie.
28 týdnů poté (2007)
Klasik tvrdí, že "divák sa najviac bojí toho, čo nevidí". Nechcem konkurovať, ale v súvislosti s horeuvedeným filmom ma napadá jediné - "divák sa najmenej bojí toho, čo nevidí". Totiž vo chvíli, keď sa začne diať niečo hrôzostrašné, režisér "suverénne" nasadí nerealistický, antifyzikálny staccatový strih. Takto vygenerovaná kaleidoskopická smršť nano- či pikosekundových záberov vizuálne sa ocitajúcich na hranici abstraktného expresionizmu (Willem de Kooning dy dal päť hviezd) však už nie je katalyzátorom hororovej katarzie, pretože je to jednoducho kaleidoskopická smršť. Divák má zrejme náznak silou vlastnej imaginácie rozvinúť do košatej kompozície. To je ale spôsob percepcie umeleckého diela, nie komerčného hororu. Veľmi rušivá je i melancholicko-baladická atmosféra, ktorej cieľom bolo zrejme pôsobiť depresívne. David Fincher už pred 20 rokmi ukázal a dokázal, že to nefunguje.
Vítej v džungli (2007)
Konečne "slušný" kanibalský film, ktorý na rozdiel od talianskych nie celkom normálnych "klasikov" nepovažuje zabíjanie zvierat za cool ingredienciu daného subžánru a nerobí z detailného požierania alfu a omegu hororovej katarzie. Namiesto pocitu hnusu ponúka strašidelné dobrodružstvo (i keď veľmi priemernej kvality), ktoré fanúšika oblaží dosť efektívne pri polnočnej projekcii (čo bol môj prípad). Ak je fanúšik ľavicového zmýšľania, nepochybne ocení i zámerné (alebo nechcené, neviem) prirovnanie amerického imperializmu ku kanibalizmu (kto je trpezlivý, dozvie sa). PS: Tvorcovia mohli vyťažiť mnoho zo skutočnosti, že Michael Rockefeller nebol na Novej Guinei obťažovať domorodky (alebo koho), ale kvôli vášni pre domorodé umenie Oceánie (jeho rodina darovala množstvo takýchto artefaktov Metropolitnému múzeu), oni to naopak vôbec nespomínajú.
Láska prokletá (1998)
Aj keď ide o (čiastočnú) biografiu maliara Francisa Bacona, vo filme skutočne neuvidíte žiadne Baconovo dielo. Táto konštatácia pochopiteľne nezdeľuje nič o kvalite či nekvalite filmu (akurát diváka menej zbehlého v modernom umení vyprovokuje k autodidaktickej činnosti, čo rozhodne nie je málo), rovnako ako i snaha autorov ukázať umelca skôr v nelichotivých polohách (Bacon v podaní Dereka Jacobiho takmer na spôsob Johnnyho Deppa v role grófa z Rochesteru prehovára "nebudete ma milovať"). To, čo tvorí energetický potenciál filmu kupodivu nie je dokonale nahý Daniel Craig, ale jednak už spomenutý Jacobi, sálajúci neodolateľnou aurou autenticity i bez juliovsko-claudiovského vavrínového venca, jednak zrkadlenie Baconovho maliarskeho štýlu vo vizuálnej estetike filmu. Ako je možné, že "tak malý" človek dokáže vytvoriť "tak veľké" umenie? To neviem, ale tvorcom sa podarilo k tejto otázke ma vyprovokovať.
Eliso, můj živote (1977)
Budete sa diviť, ale banálny program školskej detskej besiedky môže byť zdrojom nepredstaviteľných duchovných pôžitkov. Saura je však zďaleka najlepší tam, kde sa naváža do frankizmu ("Anna a vlci"), to je zážitok vskutku mystický.
Což takhle dát si špenát (1977)
"Mám tu nemluvně, které říká, že je doňa Izabela Lopézová, toho času hotel Imperiál, pokoj číslo 212". Áno, skutočne dobrá crazy komédia musí obsahovať vety, ktoré sú akoby vystrihnuté zo surrealisticko-automatických "Magnetických polí" od Bretona a Soupaulta. Tento film ich obsahuje viac (táto je moja zďaleka najobľúbenejšia), no kvalitatívne stojí rozhodne o čosi nižšie než päťhviezdičkovo-diadémový opus "Pane, vy jste vdova!".
Paranormal Activity (2007)
Ako správne poznamenal jednohviezdičkový kolega Fliper, "viac hviezd dajú ľudia, ktorí si to pozrú sami v noci, lebo to by bola iná káva". Má pravdu. Nepopieram, že ide o jednohubkovú záležitosť na jedno pozretie, ak však film splní svoj cieľ pri jedinej projekcii, inštinktívne (a v konečnom dôsledku logicky) mu normálne dám päť hviezd a paranormálny spôsob nazerania (rozumej intelektuálny) si tu odpustím. Bolo to trochu ako dívať sa na Warholove experimentálne filmy, Warhol vás ale neprinúti civieť do jediného bodu "nekonečne dlho". Porovnávanie s Blair Witch, Cloverfieldom či Denníkom mŕtvych je namieste - povedal by som, že medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel, všetky sú rovnako chytré (alebo rovnako blbé, vyberte si).
Ligeina hrobka (1965)
Famózne exteriéry (snímané za jasného dňa,bez hmly!), báječné interiéry (mojím favoritom sú morbídne sochy v románskom štýle). Z literárnej predlohy zostala len kostra, dokonca mám pocit, že tu ide o kostru viacerých Poeových poviedok. Výsledný film je sledom košatej romantickej imaginácie (napr. atmosférické intermezzo pri Stonehenge, alebo - ak chcete - blbé pseudofilozofovanie pri Stonehenge) a ako celok pôsobí dojmom skutočne originálnej (napriek tradičným rekvizitám) filmovej adaptácie.
Strašidelný palác (1963)
Corman zrejme ako prvý filmár prišiel na to (a s ním i mnoho vtedajších divákov), že Poe je síce šarmantne starosvetsky strašidelný, ale na absolútny lovecraftovský des nemá potenciál. A aby na diváka nevybafol priamo s nejakým "alienovským" príbehom, ktorý sa divácky "nedá prežiť", Lovecrafta aspoň do toho Poea (Bohu vďaka i zaňho) vpašoval. Nehovorte, že tento film stojí za menej než 81%.
Náruživost (1969)
Hovorí sa, že ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Ťažko posúdiť, každopádne ak Bergman točí to isté, nikdy to nie je to isté, rozumej ak opakuje posolstvo, myšlienku, inšpiráciu, dokonca námet, prostredie, situáciu, reakciu, mimiku, gestá (...) nikdy nepôsobí dojmom stokrát videného, pretože vytvoril geniálnu estetiku filmovej komunikácie s divákom pôsobiacu mimoriadne efektívne i v prípade, že sa menej vydarí scenár, čo je zjavne prípad tohto filmu. Vďaka utlmenej obraznosti "Náruživosť" nezapôsobí na diváka tak intenzívne ako iné Bergmanove diela (ktoré sú akoby permanentným make-upom pre dušu), ja však poslušne hlásim, že po dlhšej dobe som mal opäť ten "religiózny" pocit, že som bol svedkom čohosi veľkolepého a teda pod 81% ísť nemôžem. "More katov a more obetí", prehovára Sydow k divákovi, vlastne k niekomu inému ale veľký detail je veľký detail a my teda dobre vieme, že prehovára k nám a panikárime, lebo dobre vieme, že sa nás to týka. PS: Estetikou "filmu o filme" (herci pod vlastným menom uvažujú o svojich postavách) Bergman znepokojivo zbližuje fikciu s realitou a teritoriálne tak rozširuje plamene svojej "Náruživosti". Doteraz som si myslel, že čosi podobné prvýkrát použil Fellini v diele "A loď pláva". Omyl, druhýkrát.
Psí vojáci (2002)
Prekrásny eklektický hôror (horor z hôr) s pôsobivým konvulzívnym vizuálom v akčných pasážach. Prvý a možno jediný film o vlkolakoch, v ktorom monštrá nepôsobia dojmom šialených srandovných pokémonov. Sú to skutočné monštrá, ktoré tvorcovia absolútne rešpektujú a na filme je to aj vidieť. Vďaka takémuto prístupu si nejeden užije príjemné zimomriavky. Schopnosť režiséra (či scenáristu) dodať šťavu i nevyhnutným oddychovým momentom ilustruje scéna, kde hrdinka vyzerajúca presne ako ženská postava obrazu "Pieseň lásky" od Sira Edwarda Burne-Jonesa hrá na klavíri Debussyho "Svit luny". Ak čosi také niekto spája s nudou, tak potom zbohom diváctvo. Rozhodne zážitok v rozmedzí 61 až 80 percent. PS: Vždy, keď sa v lese začnem cítiť príliš bezpečne, nespomeniem si už na Blair Witch, ale na Dog Soldiers. Zaberá perfektne.
Neznámý signál (2007)
Na tento film sa raz asi bude spomínať ako na jedno z najlepších diel reflektujúcich bushovské odštartovanie doby, v ktorej "svet už nikdy nebude ako predtým". Každý tu má svoju pravdu, každý chce dobre, každý "chce mať pokoj a nenechať sa otravovať od druhých". Vo svete, kde sa "nikomu nedá veriť" je najlepšie tých druhých radšej okamžite zabiť, predsa nemožno riskovať, že ten napohľad slušný človek je v podstate "žiarlivé monštrum" (viď názov prostrednej epizódy). Metaforické spracovanie tematizáciou partnerskej žiarlivosti je vybrané veľmi prezieravo, lebo zhubná túžba vlastniť je vlastne to jediné, čo spája spodinu, strednú vrstvu i Leonu Helmsley. Z hľadiska žánru teda ide o "antirepublikánsky mysteriózny grindhouse" a pokiaľ sa v tom budete snažiť hľadať ten "horor", "sci-fi" a "thriller", nebude to chyba filmu, ak budete sklamaní. Aby film i v rovine rozprávania kopíroval svoj názov, využíva (anti)logiku Nolanovho "Mementa", čo je veľmi pôsobivé. Aby v rovine mentálnej sebazáchovy zachoval zdravý nadhľad, siaha po Wrightovom "Súmraku mŕtvych", čo pôsobivosť ešte umocňuje. Film sa mi síce nepáči, ale cítim veľký rešpekt. Rozhodne zážitok ekvivalentný viac než 80-tim percentám. PS: Ste si istí, že chytáte dobrý signál?
Bathory (2008)
Jakubisko musí byť v Bpešti asi persona non grata, keďže ani očistenie maďarskej šľachtičnej od zlej povesti (iniciovanej práve maďarskými historikmi) nezabránilo hysterickému nacionalistickému besneniu na internete. Príklad: Film mal byť nakrútený v maďarčine, lebo iba tá bola údajne jazykom uhorskej šľachty, no a repliky poddaných mali byť v slovenčine. To, že Jakubisko používa nejaký magický realizmus a fantazijné prvky (mních-vynálezca), vlnivé a multiplikované obrazy či mystifikačné špekulácie s Caravaggiovou osobou ("nikdy nebol v Hornom Uhorsku", celkom vážne tvrdí maďarský historik) je už buď blbosť alebo čosi, čo za pozornosť a rozbor vôbec nestojí. Igen, aj takto je možné hodnotiť filmové dielo... Teta Báthoryová je teda zbavená viny, ale viete čo, je mi to jedno, rovnako ako i jej starým kostiam. Jurajovi Jakubiskovi ďakujem za zaujímavú alternatívu a teraz požiadam Juraja Herza, aby nakrútil skutočný báthoryovský naturalistický horor so železnými pannami a opravármi "hodinových strojov", horor, pri ktorom cvakajú zuby tak, až lieta zubná sklovina. Divák nie je živý iba históriu, ale aj legendami.
Leonor (1975)
Je smutné, ak umelecké dielo upadne do zabudnutia. Ešte smutnejšie je, ak je v živej pamäti, no ostáva nedocenené, dokonca nepochopené, a síce vinou zámeny umeleckého filmu za film žánrový, ktorým "Leonor" nie je. Ak sa v popiske k filmu objavia pomocné barličky vo forme žánrového rozhrania (dráma, horor, fantasy a pod.), je voči umelcovi krajne netaktné redukovať preto jeho dielo na čosi malicherné. Metaforické vyjadrovanie, ktoré je tu celkom zrejmé, totiž vylučuje žánrovú čistotu. A viete si predstaviť Liv Ullmann, ako podpisuje zmluvu na komerčný film? Za vzburu proti "poriadku" sa tvrdo platí. To vedel nielen režisér Juan Bunuel ale i nemecký romantik Ludwig Tieck, ktorého dielo tu poslúžilo ako inšpirácia. Súvislosť s nemeckým romantizmom nekončí - pár kľúčových momentov sa totiž odohráva v krajinnej scenérii akoby skopírovanej z obrazu "Čertov most" od Karla Blechena z roku 1833. Bunuel preniesol dej do rodnej krajiny svojho otca, no žiadne "slnečné Španielsko" sa nekoná - pri pohľade na krajinu divák cíti rovnaký chlad ako Leonor. Typicky španielsky zmysel pre drsný naturalizmus je v príslušných intervaloch zjemňovaný zábermi a scénami jedinečných poetických kvalít, prípadne magickým realizmom (Leonor v okne). Jediné, čo na tomto filme môže výraznejšie vadiť je prevažujúci vecný režisérsky prístup, ktorý uberá dielu na atmosferickosti. Top scéna: Liv Ullmann rozpráva dieťaťu príbeh. Ten príbeh disponuje takými kvalitami, ktoré by zahanbili i Morticiu Addamsovú.
Curtains (1983)
"Curtains" je v našich končinách prakticky neznámy slasher, čo je preveľká škoda, lebo obsahuje jednu z najdesivejších hororových scén vôbec (jasná inšpirácia pre Raimiho "possessed witch" v Evil Dead 3). Ide o (kraso)korčuliarsku verziu danse macabre, ktorej expresivita je zvýraznená kontrastným duelom tmavých škvŕn na bielej ploche zamrznutého jazera. Tu niekoho vášnivo pobozkala múza (ťažko povedať aká). Aby nedošlo k mylnému dojmu, že film stojí a padá na tomto raritnom gotickom fortissime, hneď vzápätí zdôrazňujem, že "zbytok" filmu nie je žiadna vata, ale napínavá historka s naozaj ťažko predvídateľným vyústením. Z hľadiska žánru ide o veľmi mierny slasher, ktorý priam desí svojím odporom ku krvi, čo je pre fanúšika dosť frustrujúce. Buď som videl cenzurovanú verziu alebo avantgardný slasher. Bohužiaľ dúfam, že to prvé.
Zvuky temna (1977)
Inteligentne napísané a inteligentne nakrútené giallo, ktorým Fulci presvedčil publikum, že je vynikajúci tradicionálny režisér, aby vzápätí provokatívne stavil na iné kvality s inými hodnotiacimi kritériami. Po tomto "dokonalom" filme sa totiž vybral cestou archetypálnej hrôzy (1979-81), kde na rozdiel od gialla nie je dôležitá ani totožnosť vraha ani vrah samotný. Jednou z podstatných rekvizít pri dešifrovaní zápletky v "Sette note" je Vermeerov obraz "Ľúbostný list", ktorý výrazne určuje i vizuálne riešenie viacerých scén. Vermeer ako majster sústredenej kontemplácie deizujúci to, čo je všedné, nepodstatné alebo kvázi nepodstatné sa zdá byť v príkrom kontraste s filmovým dielom, pri sledovaní ktorého tepová frekvencia diváka často vyskakuje nad 75. To sa však len naozaj zdá. Fulci totiž takisto používa veľavravné obrazy v obraze, indiskrétne pohľady do cudzieho súkromia, vstupy z prítmia do svetla a naopak, geometrickú štylizáciu (v poslednom zábere dovedenú do čistej abstrakcie) a zrejme i mnoho ďalšieho. Majstrovsky je zrežírovaná scéna v obrazárni, kde čierne siluety hlavných hrdinov korešpondujú s jediným čiernobielym obrazom medzi farebnými - reprodukciou spomínaného Vermeera. "Sette note" je brilantné psycho, ale na najlepšie Argentove mystériá nemá.
Brána do záhrobí (1981)
Negatívne ohlasy ma vopred varovali najmä pred nejasnou či dokonca chýbajúcou dejovou štruktúrou, tie pozitívne vyzdvihovali film ako najlepšie Fulciho dielo. Po projekcii konštatujem, že ani jedna strana nemala pravdu. "Beyond" patrí ku skupine štyroch top Fulciho hororov, ktoré sú kvalitatívne úplne vyvážené a ja si ani v najmenšom netrúfam určovať poradie. "Beyond" je špeciálny tým, že má neoddiskutovateľne najdesivejší možný koniec, aký možno k filmovému hororu vymyslieť. Neviem, či to stačí na numero uno. Čo sa týka nejasností okolo vnútornej štruktúry, asi budem jediný na svete, kto zaregistroval jasnú dejovú líniu, Fulci sa len oslobodil od prebytočnej nutnosti zdôvodňovať každý krok. Jednotlivé scény a ich nadväznosť sú naozaj poňaté iracionálne, no nie alogicky. V prípade predchádzajúcich filmov Fulci ukázal, že klasickú rozprávačskú filmovú logiku zvláda, jeho horory teda pôsobia mätúco a divne preto, lebo to tak majster chcel. Na legendy o šibeničných produkčných termínoch príliš nedám - keby mal Lucio dostatok času, z jeho dielne by vždy vypadlo dielo, ktoré by sa len v málom líšilo od diela vytvoreného v časovej tiesni, tým som si istý. "Beyond" je film, ktorý sa zdá byť zo všetkých Fulciho počinov naozaj najmenej literárne zaťažený. To, že je značne aliterárny, je skôr jeho prednosť - voľné reťazenie predstáv a asociácií je takisto filmová kvalita, už z toho dôvodu, že ide o rýdzo filmové vyjadrovanie. Vzhľadom k diabolsky fascinujúcej atmosfére v súčinnosti s niektorými kresťanskými i klasickými mytologickými alúziami si dovolím tvrdiť, že toto je umelecké dielo. (Nielen) Jan Brueghel st. by dal 5.
Braindead - Živí mrtví (1992)
Predovšetkým treba povedať, že Peter Jackson nie je žiadny génius. Koncepcia splatter estetiky dovedenej ad absurdum sa teoreticky môže javiť ako esencia číreho blaha, v skutočnosti však táto barokizácia založená na nemiernej akumulácii rozmanitých atrakcií čí senzácií takmer zákonite vedie k nude (scénu so sekačkou som sledoval naozaj už úplne rezignovane). Jackson by bol väčší frajer, ak by v naznačených intenciách nenakrútil parodickú hororovú crazy komédiu ale skutočný horror s tromi r, čo je neporovnateľne väčšia výzva. Čo však očakávať od chlapíka, ktorý tvrdí, že "horory sa berú príliš vážne". Túto zvrátenú logiku komentovať nebudem, poviem len, že logiku svojho filmu si ustrážil a mnohým divákom pripravil zábavu gargantuovských rozmerov. Koho vzrušuje predstava dementne sa rehotajúceho nemŕtveho batoľaťa, nemá čo riešiť. Zďaleka najzaujímavejšia je prenádherne vypointovaná línia sledujúca riešenie a vyriešenie vzťahu syna a matky. Najprv živej, potom zomierajúcej, mŕtvej, nemŕtvej a napokon zmutovanej nemŕtvej. Každý syn takéto šťastie nemá.
Volání Cthulhu (2005)
H. P. Lovecraft snáď v každej svojej poviedke prízvukuje, že slová nemôžu vystihnúť pravú povahu hrôzy, ktorú sa snaží popísať. Ak zlyhávajú slová, čo potom obraz! Existuje toľko filmárov, ktorí bez akejkoľvek úcty i sebaúcty jednoducho zviditeľnia nezviditeľniteľné a potom sa čudujú, v čom je problém. To režisér Andrew Leman - vedomý si toho, že Lovecraftove "neeuklidovské" hrôzy kotviace mimo zákonitostí tohto sveta sa nedajú "normálne" sfilmovať - volí archaickú estetiku č-b nemého filmu s (veľmi) vysokým stupňom štylizácie. Rafinovaná predpotopnosť jeho diela síce neprináša žiadny skutočný des, zato mimoriadne efektívne evokuje prepiato bizarnú atmosféru literárneho textu tým, že ponúka jeho komplexný (nie kompletný) optický ekvivalent. Leman siaha po kubizme a konštruktivizme nielen preto, lebo chce proklamovať spriaznenosť s určitým obdobím kinematografie - kubizujúce kulisy na ostrove prastarého božstva s presvedčivou magickou poetikou navodzujú predstavu nepozemskej koncepcie priestoru, tak ako o nej píše Lovecraft. Vôbec celá zvýrazňovaná umelosť a umelohmotnosť vizuálu podivne autenticky prinavracia divákovi unikátne dojmy, ktoré nadobudol ako čitateľ. Ak má byť tento film poloprofesionálnou fanúšikovskou hračkou, tak potom profesionáli majú vážny problém.
Vaterland - Lovecký deník (2004)
Viete si predstaviť, že život vášho starého otca bol spätý s pohanskými rituálmi a šialeným mezopotámskym náboženstvom? Tým nechcem povedať, že toto je hlavná téma Vaterlandu alebo že Jařab miluje velšského prozaika Arthura Machena. Pokiaľ si totiž dokážete pripustiť nepravdepodobné, zaiste sa v titulnej "cudzej domovine" nestratíte. Vaterland (ktorý si celkom dobre dokážem predstaviť ako nemý film s medzititulkami, čo by len umocnilo jeho magickosť) je hôror (horor z hôr) a geniálny surrealistický shocker o hľadaní civilizačnej pamäte - Milton by povedal "Raj stratený a znovu nájdený". Konečne normálny film vhodný do mojej top ten. Ale. Ale sa síce nájde všade, no vo Vaterlande akoby bolo písané veľkým písmom. Ak režisérovi išlo o surrealizmus, čo je evidentné i bez knihy "Der Surrealismus" v zábere, mal sa zbaviť všetkých scén, v ktorých chýba chvejivé, vibrujúce napätie, tá hmla, ktorá gumuje hranice medzi reálnym a ireálnym. Kopa nadbytočných dialógov, zbytočná drobnokresba postáv nežiadúcim spôsobom psychologizujúca surrealizmus. Myslím, že takých 15 percent stopáže je nadbytočných, pretože postráda bezprostrednú súvislosť s cieľovým zážitkom, s konkrétnym surreálnom (o tzv. posolstve by som nehovoril). Režiséra viedlo mylné presvedčenie, že dlhometrážny film musí byť náležite "rozvetvený", naratívne košatý. Nemusí. A tento už vôbec nie. Ako je známe, surrealizmus neznesie kompromisy a tento film na to trochu doplatil. Nuž ale kostráči sú kostráči... Top scéna: Neviem sa rozhodnúť medzi "utratením zvieraťa" a mozaikou v suteréne.
Jedné noci v jednom městě (2007)
Defilé maniakov, úchylákov, feťákov a psychopatov, indivíduí pred alebo už za hranicami kretenizmu, jedincov v deliriu tremens či delíriu inom, to všetko je ironické hyperbolizované gesto všetkým tým, ktorí si o sebe myslia, že sú "celkom normálni". K štandardnému vybaveniu domácností normálnych ľudí a ľudkov teda patrí poľovný revír, pohanská svätyňa, nekro-cirkus či súkromné krematórium a priľahlý urnový háj (č-b pán Kopfrkingl by zozelenel závisťou). Režisér našťastie pozbavil bábky "výhod" rečovej komunikácie, čím dosiahol ich ambivalentné či polyvalentné vyznenie. Táto voľba paradoxne činí tvorivý proces náročnejším a uspokojivý výsledok (ktorým Balejov film je) o to vzácnejším. Fimfárovské dialógové a monológové barličky a viazanosť na pointovú katarziu zmizli v prospech čírej vizuálnej poézie, ktorá na príbehu síce stavia, ale nepovažuje ho za alfu a omegu kvality. Je poviedka "Zastavený čas" menej hodnotná, pretože jej význam (démonická schopnosť hudby ako takej čas zastaviť, zvrátiť, petrifikovať, umŕtviť, zakonzervovať, preparovať a mumifikovať) nie je okato artikulovaný? Nie je. Neorganickým včlenením majstrovského kúsku "Vetvička a Plutvička" sa nezaoberám - je to príliš veľká paráda než aby som zvažoval malicherné okolnosti jej prezentácie. Top scéna: neviem sa rozhodnúť medzi narkomanským šlukom a rakvičkou s nožičkami.
Vykoupení z věznice Shawshank (1994)
Príjemný buddy movie o dôležitosti nestrácať nádej, o tom, že človek si proste časom zvykne i na nezvyknuteľné a tiež o tom, že pin-up girl a diera tak nejak patria k sebe. To všetko je pekné, no Shawshank je Number One na csfd, čo znamená, že stredná Európa vidí vrchol svetovej kinematografie v umelecko-remeselnom diele, nie v umení, čo je mierne zvrhlé. Nehovorím, že súdruhovia a súdružky z Česka a Slovenska urobili chybu, myslím len, že ak je nejaký film najlepšou kingovskou adaptáciou, nemusí mať nevyhnutne maximálny počet hviezdičiek.
Zatmění (1962)
Ďalšia Antonioniho "vznešená nuda", ale aká! Ako veľký fanúšik tohto (sub)žánru musím poznamenať, že ani tento film nie je žiadna zábava, pôžitok je to ale enormný. Mátožne blúdiacej Monike Vitti tentoraz sekunduje večne akcelerujúci Delon. Bdelý somnambulizmus je tak prekrásne vykontrastovaný zábermi na prácu burzových maklérov s priam kataklizmatickou príchuťou. V spôsobe, akým Antonioni využíva mimoverbálne prostriedky je niečo magické. Muž sa opýta ženy, či si zavolajú a "mimovoľne" sa dotkne obrazu v štýle abstraktného expresionizmu. Žena sa pristaví pri figurálnej soche a dlhom rade žrdí (bez vlajok) vydávajúcich vo vetre podivné zvuky, ako keby spievali nejaké moderné Memnonove kolosy. Na rozdiel od mnohých iných režisérov Antonioni objekty nemíňa, on ich registruje a dokonca sa nimi zaoberá. V jeho tetralógii citov je vplyv talianskej metafyzickej maľby prítomný i tam, kde nejde o vizuálne parafrázy. Je pozoruhodné, že severan Bergman rieši problémy odcudzenia hystériou, zatiaľ čo južan Antonioni na city kupodivu nespolieha a celú tú citovú mizériu ukazuje takú, aká je vo svojej podstate - chladne odťažitú, kurióznu, neprirodzenú, absurdnú. Top scéna: Neviem sa rozhodnúť medzi minútou ticha na burze a "Pobozkám ťa, keď prejdeme na druhú stranu".
Zombie: Začátek (video film) (2007)
"Velebnosti, jdu blejt - " Predtým, než tak naozaj učiním však musím poznamenať, že tu nejde o napodobovanie Votrelcov z dôvodu nejakej mentálnej indispozície, ale o ich zámernú citáciu, čo je dosť veľký rozdiel. Cameronov film je tu totiž "prerozprávaný" takmer tak svedomito ako Hitchcockovo Psycho v remaku Gusa van Santa. Teda žiadna vykrádačka, ale zámer, zámer s predpokladanou snahou o poctu. Výsledkom je silne parodické vyznenie, no vzhľadom k tomu, že tvorcovia berú všatko smrteľne vážne, paródia sa nekoná. Čo sa vlastne koná pravdepodobne nevie ani autor tejto "avantgardy". Intelektuálne presahy sa tu totiž predpokladať jednoducho nedajú, i keď "zombie baby manufacture" nejaký ten presah mať môže. Nemŕtvi sa pohybujú neznesiteľne trápne, divák asociuje zvieracie rituálne tance lásky. Jedinou atrakciou tak zostáva samotná kuriózna koncepcia diela a možno i ázijská Sigourney. "Ježišikriste, Cameron s malým c! Blbe, jdi vod toho!"
Slunce, seno a pár facek (1989)
Každý deň sa nevidí, aby sa plátnom preháňala echt paleolitická venuša. Stará dobrá matriarchálna Magna Mater ochraňuje rodinný kozub až triesky (šípky) lietajú a na milosť dokonca berie i starého, hoci ten má hnusné k a nikdy nevidel samicu s tvrdým (y). Ex-Magna Mater je vypoklonkovaná mimo jaskyňu a tajne buduje Stonehenge ("Maminko, nač jsou vám kameny v posteli?!"), velebný šaman sa dovoláva Panenky Skákavej a divožienka Kelišová žije len prirodzeným procesom nadobúdania informácií nevyčísliteľnej hodnoty... Tento film mal už v čase vzniku kultový status a jeho dnešné desivo nízke hodnotenie si vysvetľujem jedine skresľujúcou optikou šialených hrôz, ktoré Troška začal produkovať po revolúcii. Ako vidím, bratia Česi si túto drasticko naturalistickú hypercrazy komédiu so zmyslom pre extrémne burleskný humor a neodolateľným paradokumentárnym drajvom v posteľových a stolových konverzačných scénach nijak zvlášť nepovažujú. Tak im treba. Mám šťastie, ja som si ju kráľovsky užil.
Hodina vlků (1968)
Bolo len otázkou času, kedy ponurý Bergman zavadí o romantizmus (v historickom zmysle slova), surrealizmus a horor. Syntéza týchto troch pojmov totiž dokonale vyhovuje povahe autorovho snaženia - sprostredkovať mučivý účinok iracionálneho fungovania ľudského podvedomia i vedomia. Výsledkom je akási moderná filmová balada, ktorá má dosť blízko k niektorým pasážam zo Selmy Lagerlofovej či Karen Blixenovej. Približne takú atmosféru mohla mať Herzova "Morgiana", ak by bol režisér mohol pracovať slobodne. Nuž a atmosféra "Hodiny vlka" je taká superexplozívna a tak prestúpená "smogom", až má divák pocit, že potrebuje plynovú masku (alebo kyslíkový prístroj). Tragika labilného hrdinu sa premieta do panoptika morbídnych démonických postáv, ktorých znepokojivosť je až fyzicky cítená. Hrdina podlieha a stáva sa jedným z nich, zdarne sekundujúc romerovským mŕtvym hrdinom z toho istého roku. Nie je dôležité vidieť a vedieť všetko, náznak je vzrušujúcejší než explicitnosť - z bábkového divadla uvidí divák len úvodné zlovestné gesto, zvyšok predstavenia sa odohráva v tvárach hercov. Tak nejak som si vždy predstavoval dokonalý film. Mystérium, vízia, kontemplácia.
Oidipus král (1967)
Pasolini previedol klasický príbeh do výsostne filmovej reči, ktorej veľkoleposť je umocnená metafyzicko-surreálnymi prvkami (prázdne vyprahnuté priestory s "barbarskou" berberskou architektúrou, mimoriadne sugestívne masky veštkyne a sfingy a v neposlednom rade drásavo expresívna japonizujúca hudba odkazujúca snáď ku Kurosawovmu Krvavému trónu). Vzhľadom k tejto štylizácii mohol Pasolini upustiť od "povinného" pátosu, miestami vari až nechcene komickému. Úvodný predlhý záber na tvár dojčiacej Silvany Mangano, v ktorej sa objavujú protichodné emócie, je nezabudnuteľný a zaručene bude diváka "strašiť" až po kremáciu. PS: S odstupom času pridávam hviezdičku. Vlastne nie, ona sa pridala akosi sama.