Pomerne nudný príbeh jedného rebela, ktorý si musí vybaviť účty s celým mestom vymytých mozgov (a je zrejmé, ako to dopadne), občas v pomerne drsnom prevedení. Svetlé momenty: Ren a jeho kravata, „súboj“ na traktoroch, Renov naštvaný tanec (pekne ho paroduje Brett z Flight of the Conchords) a piesne, na ktorých niečo je.
Pekná adaptácia Greeneovej knihy, jemne zjednodušená a pozmenená, ale u neho to treba. Na prvé pozretie nemám čo vytknúť. Nič nepokazilo ani umiestnenie príbehu do šesťdesiatych rokov, práve naopak.
Na Spirited som natrafila len náhodou (vďaka, livejournal.com), ale ihneď som mu prepadla. Lovestory medzi duchom punkrockovej hviezdy a rozvádzajúcou sa matkou dvoch detí – to je niečo, čo naozaj podnecuje moje emócie aj fantáziu. Nemôžu sa dotknúť ( z čoho som bola na nervy aj pri Pushing Daisies), no jeden pre druhého sú osudovou láskou. Henry bol láskou na prvý pohľad aj pre mňa; Matt King s tvárou vyžitého zhýralca, namaľovanými očami, pózami, britským prízvukom a tým úžasným sakom ma dostal. O niečo menej ma tešia výjavy, keď Suzie vykonáva svoju zubársku profesiu, no zvykla som si. Za zmienku stojí aj Suzin ex-manžel Steve, ktorý je taký blbec, až je zábavný. V prvej sérii sa okrem Henryho veľa iných duchov neobjavuje a dej sa točí okolo jeho vzťahu so Suzy a odkrývaním spomienok na vlastnú minulosť. V druhej sérii pribudli duchovia a dej ponúka viac zvratov a možno sa tým tak trochu aj vyčerpal – a seriál zrušili. Fanúšikovia si však zúfalými nárekmi a petíciami vydupali aj tretiu sériu, na ktorú si rozhodne počkám.
Film sa v žiadnom prípade nedá považovať za adaptáciu Greeneovej rovnomennej knižnej predlohy, tvorcovia sa ňou len zľahka inšpirovali a z príbehu zostáva len torzo. Navyše, Raven nie je Raven bez rázštepu hornej pery, aj keď zle zrastené zápästie funguje ako identifikátor celkom dobre. Pri hodnotení som sa však rozhodla neporovnávať s knihou a tak mi z toho vychádza klasický, príjemný noir s nadmieru sympatickým Allanom Laddom. A treba priznať, že to medzi ním a Veronicou Lake pekne iskrí, hodia sa k sebe.
A zase mi nastáva starý známy problém s hodnotením – nedokážem sa rozhodnúť o počte hviezd, konkrétne váham medzi 3* a 4*. Na jednej strane ide o ponášku na 80s film o mladých, o akýsi hybrid romantickej komédie a drámy z prostredia yuppies. Všetko, čo je 80s sa cení.Lenže napríklad tej 80s hudby a módy tam mohlo byť viac a téme nepristane ani to, že je spracovaná súčasným štýlom. Na druhej strane som sa na prvé pozretie pomerne dobre zabavila, Topher Grace je zlatučký a v hudobnom podmaze na pár sekúnd zaznel Falcov Der Kommissar. A to sú dôležité veci. Takže ako vo väčšine prípadov radšej film na začiatok nadhodnotím, aby som pri prípadnom druhom pozretí mohla kruto uberať. :)
Ani vtipné, ani napínavé, ani paródia na noir... a už vôbec som nepochopila vsuvku s Tichou nocou, ktorá sa tam absolútne nehodila. Postava Deanny Durbin ma vôbec neoslovila, o niečo zábavnejší bol David Bruce. Keď film porovnám s inými cross-overmi žánrov noir a komédia, Lady on a Train je nuda nad nudu.
Príjemná noirová záležitosť s trochu prostoduchejším dejom, no so všetkými znakmi vydarenej klasiky. Okrem toho, zbožňujem tú večne utrápenú tvár Petra Lorra. P. S. pre liquida26 - aj mne ten sused niečím pripomínal Neda Flandersa. :)
Pre mňa sklamanie. Filmárske klady by sa našli, ale preboha, veď v tomto filme sú všetky postavy absolútne nesympatické. Dokážem sa vcítiť do Benjaminovej nudy a osamelosti pani Robinsonovej, ale nechápem tú sprostú Elaine. Ono prvá polovica ma celkom bavila, no časom ma začala iritovať každá jedna veta. Aj piesne Simona a Garfunkela. Ku koncu ma už od nervozity svrbelo celé telo – nie preto, že by ma zaujímalo ako to skončí, ale kedy konečne. A keď to prišlo, potvrdilo sa mi, že v šesťdesiatych rokoch boli naozaj všetci na drogách.
Noir z londýnskeho prostredia nočných podnikov doplneného o špecifický svet wrestlingu.
Večne ubehaný a spotený Harry, podvodníček vo svete väčších podvodníkov, ktorý sa musí obracať, aby prežil, vzbudzuje svojou ambicióznosťou sympatie. O to je napínavejšie sledovať, ako tejto fox on the run dochádzajú sily až do štádia, keď je už len otázkou času, kedy doplatí na svoju nepoučiteľnosť. A Richard Widmark, hoci mi bol v Pick Up on South Street nesympatický, si ma v Night and the City nadobro získal.
Niežeby som bola nejaká upätá tradicionalistka... ale táto časť je už trošku za hranicou klasiky. Sú to starí dobrí Road Runner a Wile E. Coyote, ale na iný spôsob. Pobavila som sa, no zároveň som si povzdychla za starými časmi.
Životný príbeh Fulvia a jeho rodiny, hlavne matky, predstavuje v realite určite silný príbeh; vo filme je to však samý potlesk a patetický strih. Navyše scenár kĺže len po povrchu, takže buď sme svedkami výbojov matkinej energie alebo synových úspechov. Takže potenciál veľký, ale spracovanie priemerné.
Akože ale zviera je teda ukážkový neurotik, princátko je asi z tých mužov, okolo ktorých musia ich ženy chodiť po špičkách a neustále ich ubezpečovať o tom, že sú skvelí.
Neviem, čím to je, ale Breta Eastona Ellisa mám rada aj napriek tomu, že píše veci, za ktoré by som ho vlastne mala neznášať, skrátka je to kolosálny úchylák. Možno aj vďaka tomu sa mi tento film páči, hoci k jeho deju mám výhrad viac než dosť. Ale zase sú v ňom scény - a nie je ich málo - ktoré na mňa dokázali hlboko zapôsobiť. No a celkom sa vytiahol aj James Van Der Beek, aj keď na druhej strane mi je nehorázne nesympatická Shannyn Sossamon (v ktoromkoľvek filme). A potom, hudba je fajn. Celý môj postoj je veľmi ambivalentný a asi sa mi páči práve to. P. S. Žeby bol Victorov výlet do Európy inšpiračným zdrojom reklamy na isté croissanty? :)
Takúto patetickú zlátaninu som teda už dávno nevidela. Drsní "gangstri" z patologického sociálneho prostredia namäkko z Denníka Anny Frankovej? Ale no tak!
O ženách - z pohľadu muža, ktorý sa nezdrží toho, aby ich neustále nevyzliekal a netlačil do filmu typicky mužské fantázie o tom, ako neustále priťahujeme jedna druhú a všetky do jednej sme vlastne lesby. Ale musím uznať, že príbeh v lietadle bol vtipný a scénka s Josephom Gordonom-Levittom ešte viac (hoci dať ho až po záverečných titulkoch je neskutočný podraz!). No ako žena vyhlasujem - toto naozaj nie je film o ženách a ich prežívaní.
Vizuál krásny, Robert Mitchum výborný, zápletka vydarená... na druhej strane však naivný dej, priveľa nábožných rečí a pátosu. Niečo ma nadchlo, niečo očarilo, iné tak trochu znechutilo. Nikdy by mi ani nenapadlo pomiešať noir s rozprávkou a The Night of the Hunter je dôkazom, že táto kombinácia veľmi nefunguje – film je príliš nesúrodý. A že je v ňom primiešané ešte aj čo-to z expresionizmu a manierizmov nemého filmu... to je už akosi priveľa. Príliš hustá zmes. (Veľmi ma však pobavilo, ako sa Harrymu Powellovi otváral nôž vo vrecku, keď videl nejakú lascívnejšiu ženu - prvý raz som to videla v doslovnom a nie v prenesenom význame.)
Môj prvý film s Paulom Meurissom. Na to, že bol v súkromí veľmi slušný a uhladený a že ho Edith Piaf nijako nevedela donútiť, aby jej dal v Ľahostajnom krásavcovi poriadnu facku, v Les Diaboliques je ako násilnícky manžel až príliš presvedčivý (nakoniec, aj Edith po provokáciách dostala poriadne zaucho). Výborná atmosféra, príbeh napriek minutáži rýchlo ubehol a počas posledných minút mi nebolo všetko jedno (remake som v podstate nevidela, úvod ma akosi nezaujal). Nevidím dôvod nedať plný počet.
Veľmi som prežívala Angelin vzťah s Jordanom... až do chvíle, kým scenáristi nezačali tlačiť na pílu s moralizovaním a výchovou mladých dievčat, prípadne upozorňovať na sociálnu patológiu v spoločnosti. Od tej chvíle šiel seriál dolu rovnakým tempom, akým klesala charizma Jordana Catalana. Nepomôžem si, u mňa je to tak.
Nádherné 80s, vyžívala som sa. Keby som bola na mieste Andie, beriem Steffa, kašľať na uslintaného kamaráta Duckieho alebo na Blana so slabošským výrazom v tvári a maličkými rukami... No ale keď romantika, tak romantika a dokonca aj znásilnená (koniec mal pôvodne dopadnúť trošku inak).
Zdá sa to len mne, že sa tvorcovia až fetišisticky vyžívajú v používaní dobovej hudby? Ako keby seriál natáčali len kvôli hudobnému podmazu z obdobia, v ktorom sa odohral prípad. A Lilly Rushová je veľmi nesympatická postava.
Moje komentáře
Footloose (1984)
Pomerne nudný príbeh jedného rebela, ktorý si musí vybaviť účty s celým mestom vymytých mozgov (a je zrejmé, ako to dopadne), občas v pomerne drsnom prevedení. Svetlé momenty: Ren a jeho kravata, „súboj“ na traktoroch, Renov naštvaný tanec (pekne ho paroduje Brett z Flight of the Conchords) a piesne, na ktorých niečo je.
Brighton Rock (2010)
Pekná adaptácia Greeneovej knihy, jemne zjednodušená a pozmenená, ale u neho to treba. Na prvé pozretie nemám čo vytknúť. Nič nepokazilo ani umiestnenie príbehu do šesťdesiatych rokov, práve naopak.
Spirited (TV seriál) (2010)
Na Spirited som natrafila len náhodou (vďaka, livejournal.com), ale ihneď som mu prepadla. Lovestory medzi duchom punkrockovej hviezdy a rozvádzajúcou sa matkou dvoch detí – to je niečo, čo naozaj podnecuje moje emócie aj fantáziu. Nemôžu sa dotknúť ( z čoho som bola na nervy aj pri Pushing Daisies), no jeden pre druhého sú osudovou láskou. Henry bol láskou na prvý pohľad aj pre mňa; Matt King s tvárou vyžitého zhýralca, namaľovanými očami, pózami, britským prízvukom a tým úžasným sakom ma dostal. O niečo menej ma tešia výjavy, keď Suzie vykonáva svoju zubársku profesiu, no zvykla som si. Za zmienku stojí aj Suzin ex-manžel Steve, ktorý je taký blbec, až je zábavný. V prvej sérii sa okrem Henryho veľa iných duchov neobjavuje a dej sa točí okolo jeho vzťahu so Suzy a odkrývaním spomienok na vlastnú minulosť. V druhej sérii pribudli duchovia a dej ponúka viac zvratov a možno sa tým tak trochu aj vyčerpal – a seriál zrušili. Fanúšikovia si však zúfalými nárekmi a petíciami vydupali aj tretiu sériu, na ktorú si rozhodne počkám.
Sixteen Candles (1984)
Nudné a v druhej polovici trápne, ale isté pozitíva by sa našli, napr. hudba alebo Johnny Cusack.
Revolver na prodej (1942)
Film sa v žiadnom prípade nedá považovať za adaptáciu Greeneovej rovnomennej knižnej predlohy, tvorcovia sa ňou len zľahka inšpirovali a z príbehu zostáva len torzo. Navyše, Raven nie je Raven bez rázštepu hornej pery, aj keď zle zrastené zápästie funguje ako identifikátor celkom dobre. Pri hodnotení som sa však rozhodla neporovnávať s knihou a tak mi z toho vychádza klasický, príjemný noir s nadmieru sympatickým Allanom Laddom. A treba priznať, že to medzi ním a Veronicou Lake pekne iskrí, hodia sa k sebe.
Noc je ještě mladá (2011)
A zase mi nastáva starý známy problém s hodnotením – nedokážem sa rozhodnúť o počte hviezd, konkrétne váham medzi 3* a 4*. Na jednej strane ide o ponášku na 80s film o mladých, o akýsi hybrid romantickej komédie a drámy z prostredia yuppies. Všetko, čo je 80s sa cení.Lenže napríklad tej 80s hudby a módy tam mohlo byť viac a téme nepristane ani to, že je spracovaná súčasným štýlom. Na druhej strane som sa na prvé pozretie pomerne dobre zabavila, Topher Grace je zlatučký a v hudobnom podmaze na pár sekúnd zaznel Falcov Der Kommissar. A to sú dôležité veci. Takže ako vo väčšine prípadov radšej film na začiatok nadhodnotím, aby som pri prípadnom druhom pozretí mohla kruto uberať. :)
Lady on a Train (1945)
Ani vtipné, ani napínavé, ani paródia na noir... a už vôbec som nepochopila vsuvku s Tichou nocou, ktorá sa tam absolútne nehodila. Postava Deanny Durbin ma vôbec neoslovila, o niečo zábavnejší bol David Bruce. Keď film porovnám s inými cross-overmi žánrov noir a komédia, Lady on a Train je nuda nad nudu.
Stranger on the Third Floor (1940)
Príjemná noirová záležitosť s trochu prostoduchejším dejom, no so všetkými znakmi vydarenej klasiky. Okrem toho, zbožňujem tú večne utrápenú tvár Petra Lorra. P. S. pre liquida26 - aj mne ten sused niečím pripomínal Neda Flandersa. :)
Pochybná sláva (2006)
Niekedy ani zvučné mená nepomôžu.
Absolvent (1967)
Pre mňa sklamanie. Filmárske klady by sa našli, ale preboha, veď v tomto filme sú všetky postavy absolútne nesympatické. Dokážem sa vcítiť do Benjaminovej nudy a osamelosti pani Robinsonovej, ale nechápem tú sprostú Elaine. Ono prvá polovica ma celkom bavila, no časom ma začala iritovať každá jedna veta. Aj piesne Simona a Garfunkela. Ku koncu ma už od nervozity svrbelo celé telo – nie preto, že by ma zaujímalo ako to skončí, ale kedy konečne. A keď to prišlo, potvrdilo sa mi, že v šesťdesiatych rokoch boli naozaj všetci na drogách.
Noc a město (1950)
Noir z londýnskeho prostredia nočných podnikov doplneného o špecifický svet wrestlingu. Večne ubehaný a spotený Harry, podvodníček vo svete väčších podvodníkov, ktorý sa musí obracať, aby prežil, vzbudzuje svojou ambicióznosťou sympatie. O to je napínavejšie sledovať, ako tejto fox on the run dochádzajú sily až do štádia, keď je už len otázkou času, kedy doplatí na svoju nepoučiteľnosť. A Richard Widmark, hoci mi bol v Pick Up on South Street nesympatický, si ma v Night and the City nadobro získal.
Fur of Flying (2010)
Táto animácia sa mi nepáči. A ako sa mám zabávať na kojotových neúspechoch, keď chudáčik kňučí ako môj pes?
Coyote Falls (2010)
V 3D to už vôbec nie je ono.
Whizzard of Ow, The (2003)
Niežeby som bola nejaká upätá tradicionalistka... ale táto časť je už trošku za hranicou klasiky. Sú to starí dobrí Road Runner a Wile E. Coyote, ale na iný spôsob. Pobavila som sa, no zároveň som si povzdychla za starými časmi.
Šťastie na dobierku (TV film) (1986)
Sociologický prieskum deda Mráza (chodí na Mikuláša) + reklama na Bioelektrovíziu od Banketu.
Syn luny (TV film) (2007)
Životný príbeh Fulvia a jeho rodiny, hlavne matky, predstavuje v realite určite silný príbeh; vo filme je to však samý potlesk a patetický strih. Navyše scenár kĺže len po povrchu, takže buď sme svedkami výbojov matkinej energie alebo synových úspechov. Takže potenciál veľký, ale spracovanie priemerné.
Kráska a zvíře (1991)
Akože ale zviera je teda ukážkový neurotik, princátko je asi z tých mužov, okolo ktorých musia ich ženy chodiť po špičkách a neustále ich ubezpečovať o tom, že sú skvelí.
Love Story (1970)
Patetická nevieryhodná zlátanina s maximálne nesympatickými postavami a iritujúcou ústrednou melódiou.
Pravidla vášně (2002)
Neviem, čím to je, ale Breta Eastona Ellisa mám rada aj napriek tomu, že píše veci, za ktoré by som ho vlastne mala neznášať, skrátka je to kolosálny úchylák. Možno aj vďaka tomu sa mi tento film páči, hoci k jeho deju mám výhrad viac než dosť. Ale zase sú v ňom scény - a nie je ich málo - ktoré na mňa dokázali hlboko zapôsobiť. No a celkom sa vytiahol aj James Van Der Beek, aj keď na druhej strane mi je nehorázne nesympatická Shannyn Sossamon (v ktoromkoľvek filme). A potom, hudba je fajn. Celý môj postoj je veľmi ambivalentný a asi sa mi páči práve to. P. S. Žeby bol Victorov výlet do Európy inšpiračným zdrojom reklamy na isté croissanty? :)
Mezi řádky (2007)
Takúto patetickú zlátaninu som teda už dávno nevidela. Drsní "gangstri" z patologického sociálneho prostredia namäkko z Denníka Anny Frankovej? Ale no tak!
Ženy v nesnázích (2009)
O ženách - z pohľadu muža, ktorý sa nezdrží toho, aby ich neustále nevyzliekal a netlačil do filmu typicky mužské fantázie o tom, ako neustále priťahujeme jedna druhú a všetky do jednej sme vlastne lesby. Ale musím uznať, že príbeh v lietadle bol vtipný a scénka s Josephom Gordonom-Levittom ešte viac (hoci dať ho až po záverečných titulkoch je neskutočný podraz!). No ako žena vyhlasujem - toto naozaj nie je film o ženách a ich prežívaní.
Nejistota (2009)
No dobre, Joseph Gordon-Levitt a Lynn Collins ma presvedčili, že sú zohratý pár, ale kde tam bola pointa a o čo vlastne šlo?
Lovcova noc (1955)
Vizuál krásny, Robert Mitchum výborný, zápletka vydarená... na druhej strane však naivný dej, priveľa nábožných rečí a pátosu. Niečo ma nadchlo, niečo očarilo, iné tak trochu znechutilo. Nikdy by mi ani nenapadlo pomiešať noir s rozprávkou a The Night of the Hunter je dôkazom, že táto kombinácia veľmi nefunguje – film je príliš nesúrodý. A že je v ňom primiešané ešte aj čo-to z expresionizmu a manierizmov nemého filmu... to je už akosi priveľa. Príliš hustá zmes. (Veľmi ma však pobavilo, ako sa Harrymu Powellovi otváral nôž vo vrecku, keď videl nejakú lascívnejšiu ženu - prvý raz som to videla v doslovnom a nie v prenesenom význame.)
Beetlejuice (TV seriál) (1989)
Neustále ma zaráža jedna vec - prečo má kreslený Beetlejuice nos ako David Bowie? :)
Ďábelské ženy (1955)
Môj prvý film s Paulom Meurissom. Na to, že bol v súkromí veľmi slušný a uhladený a že ho Edith Piaf nijako nevedela donútiť, aby jej dal v Ľahostajnom krásavcovi poriadnu facku, v Les Diaboliques je ako násilnícky manžel až príliš presvedčivý (nakoniec, aj Edith po provokáciách dostala poriadne zaucho). Výborná atmosféra, príbeh napriek minutáži rýchlo ubehol a počas posledných minút mi nebolo všetko jedno (remake som v podstate nevidela, úvod ma akosi nezaujal). Nevidím dôvod nedať plný počet.
Tak tohle je můj život (TV seriál) (1994)
Veľmi som prežívala Angelin vzťah s Jordanom... až do chvíle, kým scenáristi nezačali tlačiť na pílu s moralizovaním a výchovou mladých dievčat, prípadne upozorňovať na sociálnu patológiu v spoločnosti. Od tej chvíle šiel seriál dolu rovnakým tempom, akým klesala charizma Jordana Catalana. Nepomôžem si, u mňa je to tak.
F jako falzifikát (1974)
Veľmi zaujímavé dynamickým strihom, ale čo nám to chcel Orson Welles povedať, zostáva nejasné. Alebo možno len zakryté nánosom lží a ilúzií.
Tajemství (video film) (2006)
Veľmi sugestívne. Akurát že všetko, čo vo filme odznelo, som už kdesi počula alebo čítala, takže to až také veľké tajomstvo nebude...
Kráska v růžovém (1986)
Nádherné 80s, vyžívala som sa. Keby som bola na mieste Andie, beriem Steffa, kašľať na uslintaného kamaráta Duckieho alebo na Blana so slabošským výrazom v tvári a maličkými rukami... No ale keď romantika, tak romantika a dokonca aj znásilnená (koniec mal pôvodne dopadnúť trošku inak).
Odložené případy (TV seriál) (2003)
Zdá sa to len mne, že sa tvorcovia až fetišisticky vyžívajú v používaní dobovej hudby? Ako keby seriál natáčali len kvôli hudobnému podmazu z obdobia, v ktorom sa odohral prípad. A Lilly Rushová je veľmi nesympatická postava.