Hovoří ženy

Women Talking je letošním outsiderem oscarové sezóny, na status černého koně poté spíše nemá. Silně rezonující téma v součtu nezvládá příliš prodat, kdy se ukazuje staré známé pravidlo, že všechno fungující na papíře nutně nemusí fungovat v audiovizuální formě. Sarah Polley tak mohla natočit v jistých kruzích rezonující adaptaci rezonující knihy s rezonující tématikou, samotné silné téma ovšem kouzlo nedělá. Zvlášť v případě, že je tolik prázdné.... (03.03.2023)

Prvých desať minút pôsobí zaujímavo a vyspelo. Či už formálne alebo príbehovo. Prostredie aj základná myšlienka je zaujímavá o to viac, že či už sa jedná o komunitu alebo normálnu spoločnosť v meste alebo na vidieku, veci spomenuté v tých desiatich minútach sa dejú a sú stále aktuálne. Potom ale nastáva konverzačná fraška, ktorá smeruje k peknému a citlivému vyústeniu. Ale čo z toho, keď tá konverzácia medzi postavami je smiešna. A to je jadro problému celého filmu. A aby som to vysvetlil. Na dedine sa rozpráva inak, v meste sa rozpráva inak. Inak medzi sebou komunikujú tí čo čítajú a inak tí čo nečítajú. Celý čas som mal v hlave úvodnú scénu z Werckmeisterových harmónií, kde prostoduchý mladík vysvetľuje ožranom v krčme slnečnú sústavu. Tá scéna odpovedá mentalite osadenstva krčmy a tým pádom má možnosť zarezonovať. Ale skúste mi vysvetliť ako ženy, ktoré sú negramotné, nevedia čo je to čiarka, nevedia v ktorom štáte sa nachádzajú a ktoré aj napriek tomu poznajú slová ako pacifizmus a antibiotikum môžu viesť také filozofické debaty? Skúste zastaviť akúkoľvek ženu na ulici, ani spolovice sa nebude vyjadrovať tak, ako negramotné ženy v tomto filme. A to isté platí aj u mužoch. Pôsobí to smiešne. Nepoznajú písmená, hlasujú tak, že sa podpisujú x - kami pod obrázky reprezentujúce názor, ale zároveň sa oháňajú postavením, uvedomelosťou a vyspelosťou. Rovnaká blbosť, ako keby parta mužov v krčme prišla na to, ako zbaviť svet vojny. Ak to malo fungovať, mal sa zjednodušiť jazyk - pacifizmus malo nahradiť spojenie - nebojovať ( bolo by to v mnohom údernejšie), alebo nemali byť dievčatá negramotné. Slovná zásoba ako u vysokoškoláčok ale zároveň si jedna z postáv myslí, že zomiera, lebo sa jej zarosili okuliare. Prapodivná vec, ktorá ma slúžiť ako pripomienka útlaku. Má byť vážna a inteligentná, ale stáva sa prehnane politickou a neuveriteľnou. A pritom sú tam špičkový herci a natočené je to citlivo a dobre. Som zvedavý, či to bude v niekom rezonovať aj o mesiac. (27.02.2023)

Už dávno som v kine nezažila také hrobové a niekoľko minút trvajúce ticho po skončení filmu. Sarah Polley, bravó, tlieskam!!! Pamätám si ju ešte ako malé blonďavé dievčatko zo seriálu Road to Avonlea🙂. Veľmi ma teší, že film Women Talking si vyslúžil nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší film a mnoho ďalších ocenení. Sarah Polley film nielen režírovala, ale aj k nemu napísala scenár. Women Talking je silný a skutočný príbeh o ženách, ktoré bojujú za to, čo je pre nich dôležité!!! Už nechcú ďalej znášať násilie (páchané na nich a čo je ešte krutejšie - na ich deťoch!!) a tak sa musia rozhodnúť, zostanú alebo odídu? O tejto konkrétnej komunite (Mennonite) som doteraz nikdy nepočula a neviem, aký je rozdiel medzi nimi a Amishmi, ale to nie je podstatné. Neviem si predstaviť takto žiť, to nikdy v živote. Potešil ma aj výber herečiek (herec je tu len jeden - ak nerátame deti) a to predovšetkým Claire Foy, Rooney Mara, Frances McDormand - hoci tá dostala dosť málo priestoru. Najmilšia mi bola postava Rooney Mara. Herecké výkony sú veľmi uveriteľné. Funguje tu vlastne všetko - réžia, scenár, hudba (Hildur Guðnadóttir - Chernobyl, Joker), kamera, strih. Hoci faktom je, že ženy tejto kolónie sú vzdelané. Ešte dodatok: Je to až neuveriteľné, ako odrezane od sveta môže niekto žiť, bez elektriny - čiže okrem iného aj bez rádia, televízie, internetu, mobilu atď. Avšak neverím, že by nemali ani mapu (!!!) a ani poňatia o tom, kde žijú!!! A ako môže niekto žiť bez cestovania :-)? V zásade mám s filmom len ten problém, že som chcela vedieť, čo bolo ďalej a možno ísť ešte viac do hĺbky. Film sa natáčal v Toronte, odkiaľ Sarah Polley pochádza. Príbeh sa odohral len pár rokov dozadu v jednej z komunít v Bolívii. Váham medzi 4 a 5*. [Cineplex Mannheim, BonusTicket] 80%. (13.02.2023)

Podľa popisu to vyzeralo skutočne zaujímavo a fascinujúco, až mi bolo čudné, že to má také priemerné hodnotenie. Počas sledovania tohto filmu som však pochopil, prečo to nie je kdesi v červených percentách. Celé to bolo na môj vkus príliš strnulé, ťažkopádne, a miestami dokonca lyrické. Stále som čakal, kedy sa to poriadne rozhýbe, ale napokon som sa pri tom celkom dosť nudil a postupne som strácal pozornosť. Nuž, námet zostal hlboko za očakávaniami. (02.04.2023)

Těžko hodnotitelný film. Téma je samozřejmě na hození si mašlí, ale film samotný působí neobratně až amatérsky. Ani jednou jsem nevěřila herečkám jejich postavy, jejich dilemata, jejich neuvěřitelnou těžkost bytí. Zbytečně afektovaná hudba a rádoby nevinný voiceover to v mých očích velmi shazují. Jediný moment, který se mě dotkl, když dcera Frances McDormand uslyšela zpěv žen ze stodoly a chtěla se k nim vrhnout, jenom aby jí v tom její vlastní matka zabránila. (05.03.2023)