Reklama

Reklama

Recenze (2)

Iggy 

všechny recenze uživatele

Poetry in Motion není zrovna jízda od začátku do konce, ale dokumentární hodnotu má nedocenitelnou. Zajímavé, jak některé básně získávají originálním přednesem, zejména ve spojení s hudbou, na působivosti. Příjemným překvapením proto pro mě byl Amiri Baraka a Helen Adam a vrcholem filmu rozhodně punkový Allen Ginsberg. Největším objevem pak určitě John Giorno, kterého jsem dosud znal jen podle jména a jehož poezii si teď budu muset doplnit. Zaujal i mě jinak neznámý Kenward Elmslie. Hudební doprovod nepřekvapí u Eda Sanderse, Toma Waitse nebo Jima Carrolla (i když ten ve filmu vystupuje bez hudby), kteří jsou nejen básníky, ale i profesionálními hudebníky. Živý přednes se podle mě naopak nehodí pro poezii, jakou dělá třeba Gary Snyder nebo Ted Berrigan (platí myslím pro celou Newyorskou školu), tam přináší tradiční intimní čtení básní z knihy čtenářem myslím stále větší zážitek. Trochu do filmu nezapadá William S. Burroughs, který nečte poezii a ani není úplně tradičním básníkem, a nějak mi tam nesedí ani John Cage. A zbytečně moc místa podle mě zabírá Charles Bukowski, kterého nepovažuju zrovna za nejpovolanější osobu k filozofování o poezii... ()

Radko 

všechny recenze uživatele

Básnici v akcii. Dokumentarista Ron Mann zachytil recitáciu a výpovede o písaní a prednese poézie dvadsiatichštyroch amerických poetov. Pestrá zmeska druhov veršov a foriem ich verejnej prezentácie prestrihávaná zábermi rozprávajúceho Charlesa Bukowského. V jednej z viet vystihol aj môj pocit z filmu: "Väčšina básnikov nestojí za nič a neoplatí sa ich nezrozumiteľné bláboly čítať." Pri zhrňujúcom pohľade na akékoľvek umenie, v tomto prípade na básnické, sa ukazuje, že vždy minimálne 80% všetkej tvorby je odpad. Prehliadka exaltovaných, prepatetizovaných výpovedí, hysterických zrevaní alebo formálnych ozvláštnení na hranici počúvateľnosti len zriedka skvalitní napr. kvalitná jazzová skupina. Dojem zanechalo tak zo päť - zväčša overených - osobností: Tom Waits a jeho lyrická bluesová vybrnkávačka, Allen Ginsberg s ostrou politicko-sociálnou iróniou a obžalobou podopretou výbornou rockovou kapelou, William Burroughs s pod kožu sa zadierajúcim drásavo znelým hlasom odhaľujúcim paranoidné spiknutia večne hroziacej polície neštítiacej sa vrážd a schopnosti ovplyvňovať násilím celú spoločnosť, Gary Snyder s básňou o prsiach ženy, sústrediacich v sebe celý chemický priemysel a odovzdávajúci ho potomstvu a ešte jeden básnik (meno mi vypadlo), ktorý mi bol sympatický jeho tvorbou pod vplyvom totálnej opitosti. Jeho trúnkom podopreté výpovede mali niečo do seba. ()

Reklama

Reklama