Sanma no adži
An Autumn Afternoon
Obsahy(1)
Ozuův poslední snímek lze chápat i jako jeho uměleckou závěť; postarší vdovec Hirajama žije se svou dcerou a synem poklidný život. Jeho "bezproblémovost" ale začne narušovat vědomí, že dcera by se měla vdát, mít děti a rodinu a opustit otce. Ačkoliv si Hirajama tuto skutečnost nechce plně připustit, je si vědom, že jiné cesty, než jeho postupné osamění, není. začíná se učit být sám. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (14)
O chuti makrel som sa nedozvedel nič, no potvrdil, že úhory chutia skvele. Režisérova labutia pieseň. Vdovec žije s dcérou a synom v jednom dome. Vyrovnáva sa s nevyhnutnosťou chvíle, kedy mu dcéra odíde z domu. Neveselé poznanie trávenia jesene života v samote je presiaknuté alkoholom. Saké a whisky tečú prúdom. Popíjaniu sa nevyhne ani jedno stretnutie mužov vo filme. Nik neodmieta ponuku ďalšieho pohárika. Akoby ním zaháňali neveselé úvahy o starobe, umocnené pohľadom na život bývalého učiteľa. Dnes je z neho alkoholik, ktorý.je, namiesto odpočinku, z existenčných dôvodov nútený prevádzkovať malú vývarovňu a krčmu. Pomocníčkou je mu dospelá dcéra. Nikdy sa nevydala, aby sa postarala o ovdovelého ocka. Nešťastní a zatrpknutí sú po rokoch obaja. Okrem prúdiaceho chľastu sú výrazným prvkom filmu jeho výrazné a sýte farby. Posilňujú kontrast medzi osamelosťou staroby, kde všetky farby blednú a mohutnou silou životnej energie v rozpuku síl. ()
český název: Chuť makrel, ze série "ročních období" ()
Presne takéto kresby som kreslil pri príprave na prijímačky na vysokú školu. Jednoúbežníkové perspektívy, občas narušené tými dvojúbežníkovými v takej harmonickej mizanscéne, že si každý maliar, respektíve priaznivec perspektívnej geometrie chce každý jeden záber prekresliť a prerysovať. Silná pravouhlosť a členitosť interiérového zariadenia toto ladenie ešte umocňuje. K tomu využitie farebných akcentov, celkovo mi farebné ladenie pripomenulo nablýskané interiéry a exteriéry Sirkových melodrám. Paradoxne tak môže Chuť makriel pôsobiť na Japoncov trochu fádne a nám, západným ľuďom, toto vizuálne ladenie filmu pripadať ako príjemný osviežujúci prvok. Áno, je tam aj príbeh, kto už niečo od Ozua videl, tak hneď je doma. Len sa vám tie jeho filmy môžu trochu medzi sebou pliesť. Ale každý režisér má svoju silnú tému, ktorú variuje celý život. ()
Posledný majstrov kinematografický počin je v mnohých ohľadoch - rekapitulujúcim, a zároveň i naprosto bilancujúcim, čo sa teda konkrétne týka celej predchádzajúcej tvorby, keď zainteresovaný divák, priamo znajúci režisérovu tvorbu, v podstate už bude veľmi dobre vedieť, čo má tým recenzent vlastne na mysli, skrátka, odkiaľ vietor fúka...? • Síce sa úplne nepovažujem (zatiaľ) za naprostého znalca, čo sa práve vzťahuje na filmografiu Jasudžiróa Ozua, ale počas tých niekoľkých filmov, ktoré som doposiaľ stihol vidieť, tak som si minimálne všimol dva podstatné faktory: a). Väčšinou v týchto snímkoch účinkoval jeho dvorný herec - Čišú Rjú, bez ktorého účasti, by to jednoznačne nebolo tým 「pravým orechovým」 + ďalší, dvorní herci, pričom tentoraz som sa musel celkom zaobísť i bez mojej veľkej obľúbenkyne - Secuko Haraovej, za to aspoň tomuto protagonistovi zručne sekundovali aj iní, rovnako pozoruhodní, hereckí kolegovia, trebárs v tomto prípade i táto dvojica v podobe Kuniko Mijakeovej & Haruko Sugimurovej, no s trošku menším, hereckým priestorom. Vskutku, musím podčiarknuť, že v Sanma no aji, sa zväčša striedali starší s tými mladšími, a zase naopak, ktorých príliš nepoznám, no všetci aktéri mi boli i napriek tomu mimoriadne sympatickými. b). Ústredným 『leitmotivom』 v "ozuovkách" , sú medziľudské, zvyčajne rodinné vzťahy, ktoré sa nemusia hneď otriasať v samých základoch, no nemožno o nich celkom prehlásiť, že by neboli samy o sebe dosť napätými i beztak. Dokonca by som mohol vzniesť námietku v tom zmysle, že sa trochu opakuje, ako nejaká, obzvlášť 「obohraná platňa」 , no pri predstave okolo aktuálnej (ne)kinematografie, nemám ani príliš na výber, ak chcem ešte zostať príčetným, a k tomu i zmýšľajúcim človekom, ktorý by zrovna z tohto nekalého obsahu, mohol kľudne strašne otupieť, čo ma neuveriteľne desí pri pomyslení si, čo je teraz v ponuke. • Ako nasledujúcu pôsobiacu hybnú silu ma momentálne napadá doplniť i 『trávenie voľného času postáv』 , kedy by sa mohlo najskôr zdať, že veľmi milujú alkohol, ale nepovažujem ich za notorických alkoholikov, skôr by som to pomenoval, ako vhodnú výplň filmového prostredia, dajme tomu, akúsi dekoráciu, čomu sa tiež mimochodom prispôsobujú i samotné originálne scenáre Kógoa Nody, ktoré len pretavujú samého autora, a jeho záľubu v tejto aktivite. • Všetko, o čom bola doteraz reč, sa znovu potýkalo i touto 「labuťou piesňou」 , s ktorou sa s nami tento majster navždy rozlúčil, no inakšou formou so mnou ostáva snáď naveky! ()
Feudálne Japonsko dávno skončilo a tak tón súžitia udávajú skôr ženy. Ani s nimi, ani bez nich. Óda na stereotypný život z Krajiny vychádzajúceho slnka je v mnohých prípadoch až parodicky podaná a predstavuje šikovné skĺbenie drámy a veselohry s trochu trpkejším humorom. ()
Jak chutnají makrely, to jsem se sice ze snímku až tak nedověděl, ale mnohem důležitější je, že tohle je nesmírně krásný snímek. Myslím na pohled. Ta vizuální stránka je prostě boží. Na tyhle barvy se tak nádherně kouká a je vidět, že režisér Ozu to pochopil. Krásný příběh, ale ten obal, v kterém je, mě dostal více. ()
Ach, jak jen psát o takovým díle? Popisujte Rembrandtův obraz, účinek Brahmsovo symfonie nebo pohled na Nanda Devi! Poslední Ozuův film, podle některých poznamenanej smrtí jeho matky, rozhodně více emocionální než obvykle, více vtahující do děje (rozuměj, v rámci Ozuova stylu). Příběh je podobnej jako v Pozdním jaru (Banshun), otec usiluje o provdání svojí dcery, která se tomu víceméně brání a když se nakonec provdá, tak si otec uvědomí, jak mu bude chybět. Taky je zde silnej vedlejší příběh stárnoucího profesora, kterej zase svou dceru ze sobeckých důvodů neprovdal a štěstí to nepřineslo ani jednomu. Po filmařskej stránce všechno nádherný, pěkná hudba a strhující Chishu Ryu. Pocit lehounce bolavý krásy nám zůstává v srdci. ()
Kdyby to bylo tak silné jako posledních 20 minut (které by samy o sobě u mě byly za 5*), tak by se mi Chuť makrel líbila fakt hodně. Jenže se to holt nestalo a tak musím k tomuhle Ozuovu filmu psát to samé, co k jeho ostatním - já naprosto přesně chápu, na čem staví svoji poetiku, líbí se mi to a hrozně rád bych se jí nechal okouzlit, ale prostě se mi do ní nedaří dostat a vůbec nechápu proč. Přitom některé scény fungují skvěle, obzvlášť ty v baru nebo celá sekvence ze srazu spolužáků s učitelem, ale celkově mi to prostě utíkalo zbytečně pomalu. Tentokrát to ale neberu jen jako moji vinu, protože Ozu to nejstěžejnější začal rozvíjet až fakt úplně ke konci a to je zbytečně moc pozdě i na jeho styl. I to se podílelo na tom, že mě to neoslovilo tak jak měla, nicméně objektivně musím opět ocenit spoustu věcí - skvěle promyšlené záběry, krásný kontrast mezi šedým venkem a barevnými vnitřky domů, uvěřitelně zahrané a zajímavé postavy a samozřejmě i témata mezigeneračních rozdílů, žití teď a tady a složité se uvědomování si toho, že něco pěkného nenávratně končí. Ten film má hodně co do sebe, jako skoro všechno z toho, co jsem od Ozua zatím viděl, ale pořád se stále víc a víc přesvědčuji o tom, že to není režisér pro mě - i když bych si fakt hodně přál, aby byl... Ale pocitově si mě to získalo o něco víc než Příběh z Tokia a až se mi to rozleží v hlavě, možná tomu tu slabou čtvrtou hvězdičku ještě přidám. Silné 3* ()
[3,5*] "Mr. Horie, you were vice-president of your class, weren't you?" "He's still vice-president. His wife is president." Intímna rodinná dráma skoro až divadelného charakteru, ktorá je v podstate remake filmu Pozdní jaro (1949), z môjho pohľadu podstatne pútavejšie nakrútený. Pre režiséra znamená zakončenie jeho bohatého celoživotného diela, ktoré je charakteristické svojou štylistickou jednotnosťou - typické znaky jeho štýlu sú statická kamera snímajúca z podhľadu (pekne od podlahy), pomalé vyprávanie a opakujúce sa témy, ako vyrovnávanie sa so starobou a samotou, medzigeneračné rozdiely, rozpor medzi tradíciami a modernosťou. A ďalším znakom je herec Čišú Rjú, ktorého režisér obsadil snáď do každého svojho filmu, hoci jeho prejav je značne strojený (akoby ho režisér protežoval). Hlavnou dejovou linkou filmu je príbeh vdovca a jeho dcéry na výdaj, okolo ktorého sa odvíjajú nemenej zaujímavé mini príbehy, veľmi citlivo podané. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. "I'm glad she took it well." "Yes, indeed. I was afraid she'd cry." "Yes, I thought she'd be more disappointed. She looked so calm." "Yes, thank goodness." "What's with sis?" "What do you mean?" "Looks like she's been crying." ()
Krásná, ale poněkud rozvláčná a nudná sonda do života běžné japonské rodiny počátku 60. let, (nejen) o tom, že se stářím přichází i samota. Dokumentární hodnota filmu je obrovská, Evropan má konečně možnost nahlédnout, jak to vypadalo doma u generace prarodičů současných Japonců, což udrželo i mou pozornost, nevím ale, jak se film líbil japonským divákům v době svého vydání - kromě velmi věrohodného záznamu reality nic víc nenabízí (tím nemyslím, že by realismus byl nějak špatný, třeba Ozuův Příběh z Tokya je geniání mistrovské dílo). Pokud si chcete dopřát vrchol japonské filmařiny, doporučil bych vám spíše už zmíněný film, pokud jste ho ale již viděli, máte Ozua rádi a zajímá vás tradiční japonská rodina viděná pohledem sedícího hosta, nedejte na mě a na Chuť makrel se podívejte. ()
Príjemný film, pri ktorom som si uvedomil ako veľa diel sledujem, pri ktorých dochádza k násiliu, zrade, pomste a celkovo vyhroteným situáciám. Tento kúsok je oddychovka s pomalým tempom a rozumiem, že nemusí sadnúť každému. Príbeh zo života starnúceho otca, ktorý sa nakoniec "obetuje" a uvedomí si, že je správne ak deti majú svoj vlastný život a že jeho samého čaká v starobe len samota. Jeho precitnutie je v závere krásne nafilmované. Priamočiarosť deja je príznačne lemovaná interiérmi, v ktorých je vždy všetko pekne rovnobežné, priame resp. pravouhlé. Stopáž trochu uletela, no viac mi vadilo, že nám nebol predstavený ženích nevesty, o ktorom sa dlho rečnilo a venoval priestor, minimálne tak ako vdovcovým kamarátom, ktorí občas klábosili o ničom. ()
Sonda do života obyčajných Japoncov. Je to môj prvý Ozu, ale podľa toho, čo som sa o ňom dozvedel, predpokladám, že jeho štýl bude tvoriť akési opozitum ku Kurosawovej pompéznosti a bude sa zaoberať aktuálnymi problémami súdobého japonského človeka. Svedčí o tom aj táto snímka, plná statických, avšak beztak krásnych záberov (farba tomuto filmu veľmi svedčí). Dokonca aj z väčšiny exteriérových scén mám pocit, akoby sa odohrávali v kulisách (a zrejme budem mať aj pravdu). Napriek svojmu pomalému tempu si však film dokázal udržať moju pozornosť. Možno sa na tom podpísala aj istá exotickosť, ktorú z neho európsky divák vníma, avšak je to práve citlivé vykreslenie človeka a človečenstva, vďaka ktorému je film taký pozoruhodný. ()
Kontemplatívna štúdia samoty a pocitu prirodzenosti života, o vdovcovi zo strednej triedy (Chishû Ryû), ktorý oddane chystá svadbu svojej dcéry. Séria podzápletiek sa zaostruje na rôzne charaktery, ktoré sú akýmsi spôsobom spojené so sobášom. Posledný Ozuov film. ()