Biruma no tategoto
The Burmese Harp
Obsahy(1)
Júl 1945. Japonská armáda je na ústupe. Čata v Barme sa snaží udržať si svojho ducha. Inšpirácia prichádza od ich spolubojovníka Mizušimy, hráča samouka, ktorý im hrá na lutnu. Na konci vojny, keď čakajú na návrat do vlasti v zajateckom tábore Mudon, Mizušimu pošlú na výzvedy do hôr, kde sa majú Japonci zakopať. Mizušima je neúspešný, Briti zaútočia, mnohí padnú a Mizušimovi spolubojovníci sa obávajú, že padol aj on. On samozrejme prežije a je prezlečený za budhistického mnícha. Na ceste do Mudonu, za svojimi kamarátmi, ho deptajú pohľady na mŕtvych japonských vojakov. Rozhodne sa zasvätiť svoj život modlitbám, no jeho kamaráti sa ho snažia prehovoriť na spoločný návrat domov do Japonska. (matriosa)
(více)Recenze (41)
Oscar 1 nominace: Cizojazyčný film. . . . Zlatý Lev - výběr ()
Jednou jsi vojákem, navždy jsi vojákem. Nelze odpustit, nelze zapomenout. Tento film nerozlišuje mezi vítězi a poraženými, nesnaží se pochopit, ale přijmout co se událo. Jedině pak bude možné jít dál. Slova o ničem nevypovídají, závěrečný dopis jen shrnuje nesené poselství. Poselství, které by mělo být předáváno z generace na generaci (během nejdůležitější části kamera nezabírá vojáky, ale věčně plynoucí řeku). Podstatné je řečeno hrou na harfu, jejíž zvuk už mi nikdy nebude znít jako dřív. Sledovat Barmskou harfu znamená podstoupit náročnou a smutnou pouť, ale na jejím konci… kousek naděje. Evropan ani Američan by podobný film o válce nenatočil, pochopí jej ale každý. 90% Zajímavý komentář: vypravěč ()
Nádherný film. Teraz už chápem, prečo sa príbehy o mužoch a vojnách prechovávajú v piesňach. I Barmská harfa je takouto citlivo komponovanou piesňou, plnou smútku. Na pohľad jasné a univerzálne, hlboké posolstvo ochromuje svojou silou. To, čo Ichikawa vyjadruje obrazom i zvukom, sa nedá opísať slovami. Vpravde vymykajúce sa pozemskému, tak ako nebeská hudba harfy, i pekelné obrazy nezmyselnej smrti, ovládanej slepou túžbou po zachovaní česti v zmysle tradičného myslenia japonského ľudu. Kamera prechádza popri kostiach mŕtvych, pozoruje tváre vojakov vyčkávajúcich na svoj osud a nakoniec sa odpútava od poškvrnenej zeme a kĺže nad hladinou rieky v ústrety tomu, čo sa už stalo a je možné s tým len naďalej žiť. Len jeden muž, ktorý prešiel dlhú cestu pochopil a prijal svoje poslanie, v ktorom sa zračí malá šanca, iskra budúcnosti. 100% ()
Jeden z najduchovnejších filmov, aké som kedy videl. Morálny presah, obrovská pokora k životu a posolstvo. Tiež vnútorné osvietenie človeka, ktorý dospel k tomu, k čomu by sme mali dospieť všetci a pokúsiť sa tak aspoň zmierniť to ľudské utrpenie na tomto svete.... 80/100 ()
Krásný, podivuhodný film o osudech několika japonských vojáků v Barmě těsně po skončení 2. světové války. Téma však může klamat - ačkoliv tu totiž válka a smrt nezůstanou stranou, snímek je o něčem jiném, vlastně o mnoha věcech. Těžko jej vystihnout. Vypráví o hudbě přemáhající hranice, o nových začátcích a o smíření. Vypráví o dobru a činí to věrohodně, což je strašně těžké, pro padlého člověka mnohem těžší než ukázat zlo. Vypráví také o touze silnější než je touha po domově, o zvláštním převratu v lidském srdci, jejž bychom v křesťanském kontextu a západním slovníkem snad mohli nazvat "povoláním k zasvěcenému životu." ()
Nadherny, pro valecne filmy az netipicky, barvity pribeh tohoto skveleho dila mnou bude dlouho znit, stejne tak jako jeho podmanive krasna hudebni stranka. Burmska harfa - bezpochyby jeden z nejoriginalnejsich japonskych snimku nejen na dane tema. pwh pekne shrnuti deje. ()
Morální poselství tohoto filmu je nezpochybnitelné, bohužel stejně tak je nezpochybnitelné afektované herectví a přehršel sentimentu. *** Viděno během Challenge Tour 2015: 30 dní se světovou kinematografií II. ()
Barmská harfa je vojnový film, ktorý sa snaží diváka dojať. Robí to nesmierne inteligentných spôsobom, čoho dôsledkom je fakt, že sa mu to darí. V tomto prípade ani nevadí, ak niečo nepochopíte, pretože sa stratíte v kontexte východných kultúr. Ičikawa totiž dokáže vykúzliť pôsobivé zábery sami o sebe a keďže nazval svoj film Barmská harfa, tak rozhodne tento názov má svoj význam a akustická zložka filmu nie je na druhej koľaji. Ak by som mal porovnávať a nájsť nejaký náš západný film, ktorý mi Harfa pripomínala, tak snáď Most cez rieku Kwai. Možno mám trochu problém s reakciou vojakov na moste, predsa len identifikácia človeka, ktorého dobre poznáme, by asi nemala nikomu robiť problém. Ale to sú tie momenty, ktoré možno chápu iba buď Japonci, alebo ľudia, zaujímajúci sa o ich nie vždy pre nás pochopiteľné správanie. ()
Absolútne výstižný komentár už napísal Aidan. Nenapísala by som to lepšie, mužské pocity z tohoto príbehu musia byť ešte o čosi silnejšie. ()
Ano, je to noblesní duchovní film, ale nenahlížela bych ho křesťanskou optikou, protože podle mého jde především o jasně srozumitelnou výpověď o tom, jakým způsobem válka vykořenila lidi bez ohledu na náboženství nebo původ a o tom, že hudba má schopnost povznášet i dorozumívat: bylo úplně jedno, zda Japonci zpívali své stesky nebo Angličané písně mariánské a mešní, hudba lidi spojovala stejně jako touha po míru, vyrovnání a po domově. Voják vydělený ze svého útvaru je potom určitě reflexí psychického stavu japonských mužů po válce, o kterou nestáli, a zobrazením jejich problémů zařadit se do života a vyrovnat s válečnou zkušeností. Tedy ostré protiválečné poselství, podobně jako "Ohně na planinách". ()
Nemám najmenší problém s japonskými filmami a napriek tomu som bol príjemne prekvapený originalitou Ičikawovho filmu. Asi tak, ako napísal stub, že ide o film "univerzálne platný a zároveň bytostne japonský". Zvuk barmskej harfy sa vám pri sledovaní dostane do hlavy a tak skoro ju neopustí. Príbeh je pomerne jednoduchý, celým filmom presakuje humanistický duch a krásna kamera umožňuje pokojne sa zamýšľať nad otázkami, nad ktorými sa nezamýšľame každodenne. ()
Veľmi zvláštny protivojnový snímok odohrávajúci sa v Barme, kedy bolo jasné, že japonská armáda prehrala. Film farbistým sposobom balancuje na hrane vojnových útrap a nevšednej poetiky prezentovanou predovšetkým spevom vojakov a hrou na malú harfu. Hovorí o zbytočných vojnových stratách na ľudských životoch nevšedným sposobom, nesnaží sa robiť arbitra a obrazmi a myšlienkami vnáša do diváka patričné duchovno. ()
Film o cestě k sobě samému v čase, který se zdá plynout již jen ze setrvačnosti, který je plný zkázou a bolestí. Tedy v čase, který toho, kdo dýchá jeho nedýchatelný vzduch, může vytrhnout z vlastních kořenů a vystavit dravčímu zobanu pochyb nad smyslem bytí, nad možností žít, se hlavní hrdina dotýká duchovní pravdy, která se mu – snad jen jakoby náhodou – odkryla na jeho trýznivé pouti. Střet s definitivností u něj zpřetrhal pouta s jeho dosavadním životem – podobně jako u hlavního hrdiny ruského filmu Vzestup – a on pohlédl na svět z pozice konce. Za naprostého chaosu, rozkmitávajícího smysly do naprostého nebytí, dokázal stanout a být. Je to heroismus svého druhu, uchránit se pokušení smrti. Barmská harfa je skvělým svědectvím o tomto vnitřním přerodu. ()
Snímek jak univerzálně platný, tak zároveň i bytostně japonský. Oproti např. Nobi je dílo méně naturalistické, zato však obsahově komplexnější, vícevrstevné a méně "tělesné" (což není typické ani pro japonskou tvorbu, ani pro válečné filmy jako takové...a právě proto se mi to líbí). ()
Ďalší so série japonských filmov, ktoré svojským a o to viac originálnym spôsobom rozoberajú nejaký aspekt súdobého sveta a vnášajú do neho svoj poetizmus. Aj napriek tomu, že Barmská harfa vychádza z románovej predlohy, je citeľné že režisér Kon Ichikawa vytvoril nestarnúce, a veľmi pôsobivé dielo. Jednak je to film v ktorom je herecký prejav všetkých zúčastnených viacej priblížený realite - vplyv divadla Kabuki a expresívneho hereckého prejavu by sme tu ťažko hľadali. Film je obohatený o spirituálnu rovinu, prítomnú vo filme vďaka budhistickej viere a premeny vojaka na budhistického mnícha. Táto premena je systematická, dramaturgicky bezchybná. Vďaka tomu film funguje aj čo sa týka predávania emócií. Ďalším prvkom, ktorý stojí za to spomenúť je hudba. Či už sa jedná o spev, alebo brnkanie na harfe - príbeh je tým značne odľahčený. Vystačí si bez naturalistických sekvencií aj keď niektorým scénam nemôžem uprieť ich silu. Krásne podaná dráma zo života vojakov - ktorých súdržnosť je ďalším zaujímavým a silným motívom tiahnúci sa celým filmom, ktorá rozpráva o následkoch vojny na duši bojovníkov - v ktorých žilách koluje česť v priamom kontraste s túžbou prežiť a vrátiť sa domov. Jeden z najpôsobivejších Japonských filmov, aké som mal možnosť vidieť. ()
Silný príbeh, dojemný záver, film v podstate o nachádzaní mieru, kľudu, pokory, aj keď počas deja ma nič výraznejšie nezaujalo, že by som bol ohromený. ()
Zvláštne dusný film, ktorý braný ako antivojnový, nevsádza ani na patos ani na prílišný sentiment. Skôr na, občas až neznesiteľnú poetiku, ktorá hlavne v druhej polovici prevezme oprate. Dovtedy akčnejší príbeh stráca grády a dostáva sa na úroveň, keď budete potrebovať aj mimozmyslové vnímanie. ()
Podľa môjho názoru ide o najlepší doposiaľ natočený japonský protivojnový film. Hudba vylúdená z barmskej harfy pôsobí, ako balzam na duši v boji a pomáha udržiavať morálku vojakov. Pôsobí ako symbol viery a nádeje. Film používa vojnové prostredie len ako dekoráciu a prioritný je tu humanizmus, súcit, morálka a tichý prerod hlavného hrdinu po nesplnenej úlohe z bojovníka na budhistického mnícha, ktorý hlboko ovplyvnený tým, čo sa stalo, cestuje krajinou pochovávať pozostatky japonských vojakov......... Barma, Burma a dnes Mjanmarsko (český Myanma) bola počas 2. svetovej vojny britskou kolóniou. Koncom roku 1941 Japonci v Barme zahájili ofenzívu, ktoré spojenecké jednotky neodrazili a do konca mája japonská armáda obsadila Barmu. Okupácia Barmy trvala až do 12.augusta 1945, kedy japonská armáda kapitulovala. ()
„Hej, Mizušima, vráťme sa do Japonska spoločne!” • Veru, kapitán Inouye, má rozhodne pravdu, keďže sa obidvaja momentálne akurát nachádzajú v ďalekej Barme, čo v dnešnom ustanovení predstavuje už Mjanmarsko, ktoré je inak od ich japonskej pevniny vzdialené vzdušnou čiarou až neuveriteľných - cca 4758.9 km, kedy by napríklad takému rýchlemu holubovi trvalo celú túto trajektóriu zdolať za približne takých 67h 59min, asi toľko na samý začiatok pre väčšiu orientáciu divákov, aby si vedeli trochu lepšie predstaviť i samotné miesto diania. • Následne by som rád pokračoval i so samotným dianím, čiže, o čom vlastne pojednával tento výnimočný scenár? V podstate asi o tomto: „Ako sa japonský desiatnik..., ináč vynikajúco ♫ hrajúci na harfe ♫ , čo má i svoj špecifický a pevne stanovený význam, a mimochodom, celá kapitánova čata by sa kľudne uživila v nejakom, vychýrenom speváckom súbore, pretože počuť spievať, povedzme, miestami trošku melancholické piesne v ich priamom podaní, mi občas normálne vtislo slzy do očí, ale nielen iba z týchto hlasových prejavov, zároveň i z hrôzostrašných obrazov, ohľadom nezmyselnosti vojny, ako takej, áno, a v tomto konkrétnom prípade sa totižto jedná o silný, protivojnový film, aký ma totálne spacifikoval, až som sa pomaly ani nemohol hýbať, tak som bol ním maximálne ohromený”. • Naschvál som nenadviazal na popis deja v predchádzajúcej, priamej reči, a ešte pred tými notami, čo sa teda týka toho nemenovaného vojaka, ktorý dokonca i svoje meno hneď má, tým pádom ďalej načrtnem nanajvýš snáď iba to, že neskoršie prehodnotí svoj doterajší spôsob života v radikálnom ponímaní, o akom sa mnohým ani nesnívalo, vrátane jeho spolubojovníkov, z ktorých sa medzitým stali najlepší priatelia. • Myslím, že i napriek určitému tajnostkárstvu z mojej strany, predsa ponúkam i ďalšiu indíciu, spočívajúcu v dátume - niekedy okolo júla 1945, a taktiež k tomu pridávam i zrovna ustupujúcu vojenskú jednotku naprieč hornatým terénom, snažiacich sa dostať kamsi do Thajska, čochvíľa dozvedajúcich sa, že je definitívny k-o-n-i-e-c, no zrejme ešte nie úplne pre všetkých, čo o malú chvíľu bude dokumentovať i naprosto zásadná sekvencia - inej - zabarikádovanej, zfanatizovanej, a ozbrojenej jednotky, ktorá sa proste nedokáže zmieriť s tým, že by mala už konečne zložiť zbrane, a tak práve v tomto momente, som si uvedomil, že sa na mňa odteraz chystá niečo, čo som asi doteraz pravdepodobne nevidel, pretože, podotýkam, že tomuto psychologickému, MIMORIADNE zručne nakrútenému filmu a s pôsobivou hudobnou zložkou, by podľa môjho svedomitého uváženia nestačilo hodnotenie ani piatich hviezdičiek, tak som Ičikawovým snímkom strašne pohltený, že takmer ani nenachádzam dostatok vhodných slov na vyjadrenie svojej »filmovej spokojnosti« , akú som jednoznačne už veľmi dlho nezažil, a pritom mi je Biruma no tategoto, niekoľko rokov dobre známa, ale až teraz som sa k nej napokon dostal, skrátka, zbytočne som čakal na spasenie sveta, ktoré asi nikdy nepríde. • Režisér vytvoril naozajstné »majstrovské dielo« , nadčasové, z ktorého by si mali brať mnohí príklad, ale bohužiaľ, ako vidíme i v súčasnosti, nie je tomu celkom tak, a vôbec, žili sme my ľudia niekedy bez brutálnych konfliktov počas dejín samotného ľudstva? Nie! Skúste si vyhľadať a prečítať knihu: História vojen, kde sa sami dozviete, koľko utrpenia museli absolvovať nielen samotní obrancovia, ale súčasne aj obyčajní civilisti, ktorých sa to rovnako bezprostredne týkalo, a tak sa nakoniec len prosto opýtam, dožijem sa aspoň ja, či budúce generácie, života, bez týchto ťažkých bremien? , no takáto harmónia nejestvuje asi ani vo vedeckofantastickej literatúre! A na záver: Všetci, obľúbení užívatelia, skúste si pozrieť tento unikátny počin, ktorý sa vám doslova vryje pod kožu, a potom mi prostredníctvom spätnej väzby dajte vedieť, či som mal pravdu? ĎAKUJEM. () (méně) (více)