Ruská archa

Predstavte si zaujímavú knihu, veľkú a plnú obrázkov, do ktorej si ktosi zapisoval marginálne poznámky, skôr subjektívne snové a asociačné než racionálne vecnej povahy. Tou knihou je Ermitáž, tými obrázkami sú miestnosti, kóje, sály, predsiene a schodiská a tým ktosi je bližšie neurčený cudzinec, Európan a katolík, ktorý - hnaný zvedavosťou či akousi vnútornou nevyhnutnosťou, ktorej zmysel je nepostihnuteľný a enigmatický rovnako ako dejiny, umenie i život ako taký - tými komnatami prechádza očarene, zasnene, plný melanchólie i vnútorného smútku a živo či malátne reaguje na podnety videné i neviditeľné (tajomný hlas). A to je v podstate všetko, čo tento film bez príbehu nakrútený v jedinom zábere ponúka. Je tak náročný na percepciu a tak výberový vo svojej orientácii, že nie je určený ani tak pre kinofilov ako skôr pre istú skupinu kinofilov. Čo môže preboha znamenať, ak niekto päť minút čumí na sévreský porcelánový servis alebo stojí päť minút pred obrazom? Alebo desať minút schádza nekonečne pomaly v dave po schodisku? Pre mňa dosť veľa. Panestetická šou tu však nemá estrádny charakter, pretože smeruje k zvnútornenej výpovedi o charaktere ruskej kultúry, histórie, duše. V tomto kontexte sa banálna meditácia nad obrazom Pietra de Hooch ("Veční ľudia. Žite ďalej, všetkých prežijete.") môže javiť v celkom inom svetle, rovnako ako geniálne jednoduchý záber na cudzinca stojaceho pred Rembrandtovým "Návratom márnotratného syna". Dianie sa úplne zastavuje v prospech rozvinutia divákovej percepcie. Mám rád väčšmi kinematografické než literárne filmy. No a Ruskú archu o to viac, že rýdza kinematografickosť, totiž vnímanie priestoru a času je tu priamo tematizovaná. Divák doslova pláva priestorom, bytostne si uvedomujúc (a prežívajúc) každú sekundu. Stotožnenie filmového času s časom reálnym sa maximalizuje, rovnako ako satisfakcia diváka nezaťaženého ľahkosťou jacksonovských opusov. (31.12.2005)

Unikátne dejiny Ruska,ktoré sú sprostredkované v jednom nepretržitom zábere bez strihu v trvajúcom hodinu a pol s dvoma tisíckami hercov,ktorí sú skôr veľký komparz s kostýmami,ktoré vytvárajú niečo úplne odlišné,čo bolo kedy natočené týmto štýlom,ktorý zaujme najprv myšlienkami ako sa to mohlo takto natočiť,potom formou ako to prebieha až po čudovanie ako komparz perfektne do všetkého zapadá na poli jednej gigantickej budovy plnej obrazov,informácii,rôznych spoločenských udalostí,ktoré domáci rusi musia ovládať ako základy histórie... Toto nie je ani film ako skôr náučný dokument,kde obdivujem ako sa režisér s jednou víziou popasoval s myšlienkou urobiť projekt,ktorý vysvetľuje v pohlcujúcich záberoch v sprievode aristokrata,ktorý chodí jednotlivými miestnosťami,ale takisto rozprávača,ktorý to všetko komentuje... Najviac dominuje forma zobrazenia pomocou steadicamu,ktorý je intenzívne povznašajúci,kde vidieť ohromné množstvo komparzu oblečených do kostýmov ako sa posúvajú z miesta na miesto,je extra neobyčajné. Režisér Sokurov je koordinátor,ktorý má za úlohu koordinovať množstvo komparzu,ktorý svojim spôsobom prináša na podnos niečo,čo vidieť je dôležité,aby mohol každý obdivovať to ako to na človeka pôsobí. Rusi majú radi veľkosť,výpravnosť,pompéznosť,aj propagandu,ale s prispením,že zbytočné to určite nie je v tomto prípade.Odporúčam vidieť kvôli zobrazeniu, aj dejepis môže byť tým nástrojom,kde forma pohltí a obnovia sa znalosti... (20.04.2014)

Bohužiaľ, čakal som viac, od režiséra ako je Sokurov určite. Predovšetkým mi nesadla forma spracovania (všetko na jeden záber). Spolu s pomalším tempom ma to hrozne uspávalo, a aj keď je tu veľa zaujímavých informácií z dejín Ruska, ktoré sú preložené peknými myšlienkami, nemalo to na mňa ten účinok. To časové spektrum mi tiež prišlo nevyvážené - väčšina sa venuje len katarínskemu a direktoriátnemu obdobiu. Záver bol síce najlepší, ale môj celkový dojem vzhľadom na predchádzajúce minúty to už ovplyvnilo iba málo. Slabší priemer. 55/100 (07.11.2018)

Jediný záběr a tedy kamera a vizuální stránka samozřejmě famózní, ale pro každého Nerusa je to zřejmě jediná věc, kterou ocení. Různé historické reminiscence, události, kontext i atmosféru jsem si bohužel nedokázal vychutnat. Asi nejvíc se mi líbil velkolelepý odchod z plesu a doufám, že nejen proto, že už se blížil konec filmu. Neumím si představit jak musel být náročný na natočení, jenom ten kompars a všichni v kostýmech. (02.11.2007)

Absolutní vítězství formy nad obsahem. Pro Rusy asi velká paráda (být to v českém provedení, tak slzím dojetím), ale pro každý jiný národ je to jenom hodina a půl dokonalé filmařiny bez jakéhokoli smyslu. Osobně si nedovedu představit schopnosti tvůrců, kteří byli schopni celý film udělat v jediném záběru. To je ohromující. Jinak ale prázdno. 50% (19.11.2016)