Stíny zapomenutých předků

Baladický príbeh o láske a smrti. Silnou zložkou filmu sú národné zvyklosti huculského národa, ich piesne a hudba počas ročných období. Práve táto polodokumentárnosť, a samotný príbeh lásky dvoch mladých ľudí znepriatelených rodín, dáva filmu zvláštny punc. Určite to nie je snímok pre každého, vyžaduje si trpezlivosť a vzťah k folklóru. (23.09.2010)

Je takmer neuveriteľné a predsa pravdivé, že som tento film videl pred päťdesiatimi rokmi. A som veľmi rád, že aj po takej dlhej dobe mu môžem ponechať pôvodných päť hviezdičiek. Ide o úplne výnimočný film, pretože všetko, k čomu by sme ho chceli prirovnať bolo nakrútené oveľa neskôr. Strhujúca hra obrazov, farieb a hudby je sama o sebe taká pútavá, že dej ju iba dopĺňa. Príroda i ľudia tvoria jeden čistý a nepoškvrnený celok. Všetko je jasné a vyprofilované, relativizácia je neznámym pojmom. Som rád, že okrem huculských koníkov som vďaka tomuto filmu spoznal aj huculských ľudí. (11.08.2015)

Lyrické a poetické filmy veľmi nemusím. Hlavne preto, že pre mňa je dôležité, aby mal film dej a niekam sa posúval. Toto bolo dosť ťažké na pozeranie, trvalo mi to 3 hodiny, pretože som si zámerne robil prestávky, aby som to zvládol. Takmer nič sa tam nedeje, poväčšine len spieva, čo mi tiež veľmi nerezalo. Oceniť však musím réžiu a kameru, ktorá bola veľmi živá a hľadala si netradičné uhly snímania (hlavne od zeme). Na to, že film má 50 rokov, tak to bolo originálne a netradične pojaté. Takže v súhrne - zaujímavo podaná nuda a žiaľ u mňa je výsledkom len priemer. (13.08.2015)

Tohle je úplně ideální film na jaro, na zapalování lejtek, bacha na Hanekeho. Láska podaná nepateticky, bez kanoucího cukrkandlu. Je vyjádřená jen pohledy, jedním či dvěma obětími. Přesto, že se odehrává vesměs v prostředí nespoutané zeleně, okolní vesničané vědí, drby jsou jedním z mála oživení koloběhu těžké práce a církevních svátků. Strašně pěkně se na to pobíhání po lese kouká, teda jen kdyby okolnosti neukončily ústřední vztah tak brzo. Pak už následuje jen agónie a trýzeň hlavního hrdiny, který se snaží zapomenout a žít obyčejný život. Ale když ona ta srnka se furt motá okolo a on další ženu nedokáže udělat šťastnou, čímž se skupina citově zraněných zbytečně zvyšuje. Na zlom v polovině snímku si spousta diváků stěžuje, ale osobně mi brzká tragika neva, Stíny totiž primárně nejsou o lásce, jsou o Huculech, jejich životním stylu a roztančenou kamerou zachyceným folklorem. (03.06.2013)

Pokiaľ sa chcete dozvedieť niečo o ukrajinskom/arménskom/gruzínskom folklóre, pozrite si buď dokumenty, alebo filmy Sergeja Paradžanova. Netvrdím, že to druhé bude zábavnejšie. Najmä preto, že si pri sledovaní filmu uvedomíte, že ho treba vidieť na veľkom plátne a akože ho na ňom asi nikdy neuvidíte. Naše klubové kiná si na starého majstra nespomenú, ale keď už otvorili ten IMAX s 3D, tak mám hneď prvý tip.....Príbeh je jednoduchý, ale emocionálne silný, pre mňa však prekvapenie prišlo s gradovaním vizuálnych hrátok kamery a mizanscény. Je to zvláštny termín, ale myslím, že výstižný. Určite diváckejšie, ako Farba granátového jablka. Sto percent sa dá udeliť iba po zážitku na veľkom plátne, takže bohužiaľ. (12.06.2015)