Le Masque de cire
Gaston Leroux's The Wax Mask
Režie:
Sergio StivalettiKamera:
Sergio SalvatiHudba:
Maurizio AbeniHrají:
Robert Hossein, Romina Mondello, Massimo Vanni, Aldo Massasso, Riccardo Serventi Longhi, Omero Capanna, Gabriella Giorgelli, Elisabetta Rocchetti (více)Obsahy(1)
V Paríži v roku 1900 fantóm s oceľovými pazúrmi namiesto rúk zavraždí manželský pár. Jediným svedkom udalosti je Sonia, dcérka oboch zavraždených. O dvanásť rokov neskôr sa rímsky švihák Luca staví, že prebdie noc v miestnom novootvorenom múzeu voskových figurín, ktorého tvorca Boris Volkoff je špecialistom na technicky brilantné stvárnenie slávnych vražedných scén. Luca stávku prehrá. Krátko nato sa dospelá Sonia - v snahe čeliť traumatickému zážitku z detstva - zamestná v tomto múzeu ako kostymérka. S prekvapením zisťuje, že ateliér jej zamestnávateľa pripomína skôr vedecké laboratórium než sochársku dielňu. Rýchlosť, s akou do múzea pribúdajú nové exponáty je priamo úmerná rýchlosti, s akou sa v okolí strácajú ľudia. Novinár Andrea zaujímajúci sa o záhadné zmiznutia vytvorí so Soniou dvojicu, ktorá postupne odhalí nielen tajomstvo figurín, ktoré sú "ako živé", ale i záhadu parížskeho fantóma. Stivalettiho invenčná variácia je v poradí treťou filmovou adaptáciou poviedky Gastona Lerouxa Voskové múzeum. Film, ktorého scenár podľa námetu Daria Argenta napísal Lucio Fulci mal byť ďalšou položkou vo Fulciho filmografii. Po jeho predčasnej smrti prevzal režisérsku stoličku Sergio Stivaletti, majster špeciálnych efektov a častý spolupracovník oboch legendárnych talianskych hororových ikon. VOSKOVÁ MASKA je prvým filmom talianskej hororovej školy s uplatnením CGI efektov (computer-generated imagery). (MIMIC)
(více)Recenze (19)
Hektická hlúposť s do očí bijúcou neschopnosťou režiséra presiahnuť svoje povolanie trikára. Kostýmy, masky a ručné efekty sú skvelé, no celé je to tak hrozne nakrútené a ešte horšie zostrihané (nehovoriac o otrepanom príbehu s na hlavu postavenými zvratmi), že je z toho jeden guľáš navyše s odpornou pachuťou mdlých 90s. Nie nepodobné Bratstvu vlkov. ()
Italsko-francouzský snímek „M.D.C. - Maschera di cera“ stojí především na skvělé trikové stránce a tu je skutečně možné si užít. Sergio Stivaletti se zde vyřádil a jsou zde nádherné scény. A pak jsou zde takové scény, které spíše nudí, kde už si přejete, aby se to trochu posunulo. Ale pokud odhlédnu od tohoto, tak jsem si film užíval. Vizuálně je to skutečně zajímavá podívaná. ()
Celkem vypovídající průřez hororovou Itálií. Trocha šedesátkové gotiky, trocha sedmdesátkového gialla, špetka gore, hezký vizuál, tragičtí herci vypouštějící z úst ještě tragičtější repliky a všeobjímající nablblost, neřku-li demence. V jednotlivostech se u toho dá bavit, ale jako celek film vážně trpí tolik typickými neduhy italské hororové kinematografie (kterým se v historii dokázalo vyhnout tak smutně málo snímků!), že to prostě nelze zcela přehlédnout. ()
Téda! Dokonalost sama! Méně giallo (maskovaná postava v plášti, černé rukavice, dlouhá injekční jehla nořící se do krku oběti), více horror, něco z gotiky (bouře, starobylé sídlo - muzeum, chodby, podzemní labyrint, pavučiny, tajemno) a thrilleru. Skvělý elixír Fulci - Argento- Stivaletti! Fulciovské detaily - oči, argentovská červená a poctivé italské gore (kovová ruka se prudce vnoří do hrudi, záběr pod postelí, protrhne matraci a svírá zakrvácené srdce; z prořízlého hrdla stříká krev, hořící obličej...). Připomínka řady horrorů - Fantom opery, Muzeum voskových figurin (logické), Fantomas, Frankenstein, Terminátor(dobře, ten je více sci-fi) - je pro mne vítaná! Výborná kamera pracuje skvěle s kompozicí a výtvarnými obrazy (loďka směřující k antickému chrámu), které doprovází neméně výborná hudba (Maurizio Abeni). Krásné ženy a hnusní padouši - kontrast na každém metru filmu. Krása, hnus, život, smrt, krev, srdce, oči.... radost pohledět! ()
Presne 20 lír stačilo mladému mužovi aby uzavrel stávku o tom, že strávi jednu noc v múzeu voskových figurín. Keď je na druhý deň objavený mŕtvi, pričom jeho výraz tváre budí dojem akoby zomrel od strachu, vyvolajú dané priestory starého múzea pozornosť nie len u polície, ale i reportéra z menších miestnych novín. Keď mladý, ambiciózny muž spozná krásnu Soniu, ktorá je v múzeu novou zamestnankyňou, zdá sa, že napriek zákazu majiteľa predsa len dostane šancu, aby vytvoril niekoľko fotografií strach naháňajúcich nehybných postáv. Samotné priestory múzea sú však útočiskom šialeného vraha v maske, ktorý vraždí svoje obete, aby z nich následne vytvoril to, čo návštevníkov múzea láka najviac - voskové figuríny. Giallo, avšak chvála bohu predsa len o niečo živšie, na aké je divák pravdepodobne zvyknutý. Mne osobne tento žáner nie je veľmi pochuti, ale keď si človek od nudy špára v nose, pričom nevie čo by od "radosti" robil, podniká v zúfalej situácií zúfalé kroky. Gore adekvátne k obdobiu 90 rokov, príbeh vzhľadom nato, že sme sa posunuli o takmer 30 rokov nijak mimoriadne originálny, ba sa dá tvrdiť, že vzhľadom k nápadu s jasnou štruktúrou, ktorá nijak nevybočuje, ani teda zákonite nemá ako prekvapiť. Nepozerá sa nato zle, no myslím, že kvality tohto snímku ocenia najmä fanúšikovia Talianskej tvorby danej doby, než novodobí vyhľadávači moderných hororov. V závere sa preukázala zručnosť maskérov, no že budem počas rozuzlenia svedkom skazy Terminátora, to ma veru ani vo sne nenapadlo - 55% ()
Reklama