Poslední soud

Snímek si libuje v úsměvných absurdních situacích, přesto je jako celek poněkud mdlý a nezáživný. Mnoho povyku pro nic ... to je v kostce to první - a prakticky jediné, co mě v souvislosti s avizovaným posledním soudem napadá, a to z hlediska obsahu snímku i výsledných pocitů po jeho vstřebání. ----- !!! MOŽNÝ SPOILER !!! ----- Jinými slovy: Nikdo se nenapravil a Bůh to vzdal. Neboť kdysi v mladické nerozvážnosti spojené s neodbytou touhou po seberealizaci stvořil bytosti hříšné, zbabělé a prolhané - a teď už s tím tak jako tak nic nenadělá. Takže po výslechu několika prvních jedinců se nejspíš otráveně stáhl do ústraní a marně přemýšlel, kde udělal chybu. P.S.: Není to optimistické zjištění, ale možná spíš faleš a pokrytecké výmluvy nežli láska pro tentokrát zachránily svět. (03.09.2012)

„V šesť hodín [(pod)večer] začne posledný súd!”; alebo predsa ešte i niečo z recenzentovho uhla pohľadu: [1.] „Božie mlyny melú pomaly, ale isto”, [2.] „Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý”; skrátka prvý, naprosto kľúčový poznatok, sa neustále opakoval v tomto "laurentiisovskom" titule, ako nejaká obohraná platňa [jednoducho povedané, už toho znásilňovaného podobenstva bolo asi cezpríliš!], keď hneď tie dva nasledujúce faktory, sa bezprostredne dotýkali ĽUDSTVA, ako takého, nad ktorým hodnú chvíľu visel: »DAMOKLOV MEČ«, o čom už v podstate ďalej priamo vypovedal tento, vskutku mimoriadne chaotickým spôsobom poňatý, taliansko-francúzsky titul s medzinárodným obsadením, kedy sa medzitým na striebornom plátne postupne vystriedalo množstvo zvučných, hereckých mien, ale zdôrazňujem, že s minimom hereckého priestoru sa naplno realizovať, čo rozhodne vnímam, ako jeden zo zásadných faktorov - totálneho neúspechu ako celku • Neúrekom postáv sa ocitlo nad absolútnou priepasťou, spočívajúcou z Božieho trestu, ktorý zoslal na ľudí, nachádzajúcich sa v talianskom prostredí, v nadväznosti na náhle vzniknutú situáciu, počas ktorej sa vlastne aspoň [konečne] ukáže, kto má akú tvár, keď sa zrazu ocitne v nezávideniahodnej situácii...? • To mi bolo mimochodom i úplne jasné, v čom spočívala ústredná myšlienka tohto počinu pod taktovkou Vittoria De Sicu [tentoraz si vybral svoju slabšiu chvíľku, musím podotknúť!], pričom zrejme asi najväčší kameň úrazu spočíval najviac práve v tom, že to sprostredkovával výsostne rušivým štýlom, na ktorý som si vôbec nedokázal zvyknúť, keďže ma väčšinou neuveriteľne odpudzoval! Ak by sa namiesto toho skoršie zameral predovšetkým iba na niektorú z nich, čiže priam najideálnejšie na postavu s určitým potenciálom, povedzme trebárs na tú zrovna stvárnenú Fernandelom, a k tomu by sa celkom upravil i scenár, tak výsledok by bol podľa mňa oveľa lepším, lebo takto sa na mňa vyrútilo veľa postáv so skoro nulovým kreditom! • VONKONCOM ANI [NIKOMU] ZVLÁŠŤ EXTRA NEODPORÚČAM! Z MOJEJ STRANY SA TOTIŽTO JEDNALO O VEĽKÉ SKLAMANIE.  (17.10.2023)

Zbytočne je tu rozohraných príliš veľa príbehov a postáv v nich, niektoré úplne zbytočné - veľvyslanec, súd s De Sicom, mladá láska s Venturom, šéf cirkusu Tamiroff, paradajky... Nechal by som tieto - skorumpovaný boháč Palance, dvojica Fernandel a Borgnine, nevera Anouk Aimee, predaj detí do Ameriky so Sordim a ešte viac ich rozvinul na úkor tých, podľa mňa, menej vydarených. (04.09.2022)

V grotesknej malosti sa obyvatelia Neapola zaoberajú malichernými spormi, riešia manželskú neveru, vyhodené paradajky z okna, predaj detí do Ameriky či lásku dvoch mladých ľudí a to všetko v neodolatelnom talianskom temperamente. Ich pokánie naštartuje hlas z neba, ktorý oznamuje, že o šiestej hodine večer príde posledný súd. Tvorcovia sa pochopiteľne vysmievajú absúrdnym situáciam a dokázali plasticky popísať celý kaleidoskop ľudských vlastností. Záverečná plesová scéna po poslednom súde je natočená farebne a je v tom kus symboliky. (01.09.2012)

Tahle poměrně satirická sonda do života obyčejných lidí italského městečka mne (vzhledem k názvu paradoxně) zaujala a bavila mnohem víc do chvíle, než onen poslední soud začal a pouze se blížil. Byly to poměrně zábavné epizodky plné vtipu i trocha poezie, tedy Vittorio de Sica po čase nabídl neorealismus v odlehčené formě, bohužel s vývojem posledního soudu začlo to být na můj vkus až moc absrudní a se situacemi po něm jaksi naopak nevýrazné a hluché, přes to náhlé zjevení barev na konci černobílého filmu. Půjde patrně o jeden z posledních neorealistických filmů z Itálie, takže náhlý přesun z černobílého vizuálu a prostředí obyčejných, mnohdy chudých lidí do barevných záběrů z honosného plesu bych chápal i jako tečku za jednou etapou de Sicově filmografie, s následním vykročení do nového proudu. Pomýšlel jsem dát filmu spíše 3*, ale protože se mi předchozí filmy od Vittoria de Sicy (které jsem viděl) hodně líbily, přihazuju jeho labutí písně z řady neorealismu jednu symbolickou hvězdičku navíc. (25.06.2019)