Návrat

Dva prístupy k rešpektu otcovskej autority, prichádzajúcej s neznámym cieľom odkiaľsi z minulosti, nedlhú dobu pobudnúcu v nepokojnej prítomnosti a strácajúcej sa v hlbinách zabudnutia. Dva prístupy, dvoch rôzne reagujúcich synov: starší poslušne plní úsečné, vojensky strohé otcove povely, mladší sa vzpiera a pochybuje o mužovi, tvrdiacom, že je otec – neverí mu, trpí pocitom zrady z dlhoročného odlúčenia. Trojica –otec a dvaja synovia sú na autovýlete s neurčeným cieľom, s trasou, ktorú nik presne nevie – zdá sa, že aj otec sám je vedený akýmsi pokynmi zhora, prostredníctvom záhadných telefonátov. Nič sa nevysvetľuje, odpovede zamŕzajú v jednoslovných zarážkach. Čas, ktorý je daný k vysvetleniu si postojov a k odovzdaniu životných skúseností je vyplnený hádkami na hrane, alebo slepým poslúchaním príkazov bez hlbšieho porozumenia ich zmyslu. Životný priestor rodinných pút je vymedzený konfliktami spôsobenými snahou o priblíženie. Radosť sa odohráva mimo hlavného konfliktu v drobných úsmevných hrátkach, priblížená záverečnou fotodokumentáciou cesty. Tak ako je odlišná mediálna realita od reality samotnej, tak rozdielne sú šťastné úsmevy z fotiek od zádumčivého výrazu všetkých zúčastnených, ktorí majú traja cestovatelia po väčšinu času na tvárach. Nálady, ktoré nastoľuje pocitovo neuveriteľne bohatý film o neprenositeľnosti životnej skúsenosti sú mnohoznačné. Ponorenie sa do vnímania cesty s hrdinami je až priezračne ľahké. Nielen pre výborné herecké výkony, ale aj autentické, neskrášlené prostredie, príbeh zároveň tajomný, realistický a mysteriózny – so symbolmi postupne sa odkrývajúcimi, priliehavú hudbu vychádzajúcu akoby prirodzene z prostredia a nálady, ktorú práve podfarbuje a celkovú zvláštnu atmosféru. Ruská škola zadumaného, psychologizujúceho filmu priniesla jeden z najpresvedčivejších kúskov s viacnásobným presahom do všeplatnej výpovede o ľudskom živote. Dá naň pozerať jednoducho ako na príbeh snahy o zblíženie sa takmer strateného otca so svojimi deťmi a zároveň ukrýva v sebe ďalšie významy, odhaliace sa pocitovým prežívaním jednotlivých scén. (16.08.2005)

Velice pěkný film, ne náhodou nafiltrovaný do chladného barevného tónu zmatku a nejistoty v dětské hlavě mladšího bratra (hlavní představitel jakoby z oka vypadl H. J. Osmentovi, ostatně hraje stejně výborně). Mám jen jedinou výtku; při sledování jsem si vzpomněl třeba na novozélandský Déšť. Ale bylo by možná nefér vytýkat tak hezky nasnímanému filmu podobnost s jinými neméně zajímavými kousky. (16.01.2007)

Z té kamery prostě musí mít člověk bradu až u země. Film je provokativní a dráždivý v tom smyslu, že pokud jednou začnet s jeho sledováním, jste prostě natolik zvědaví, že i kdyby vám jeho pomalé "Tarkovského" tempo nevyhovovalo, stejně se budete dívat dál. V tom tkví slabina i síla filmu. Od chvíle, kdy otec vstoupí do života těch dvou kluků (a zejména od doby, kdy se ocitnou na ostrově) jste zkrátka zvědaví, jak se rozkryje příběh onoho muže. Co bylo v oné bedně? Je ztroskotalá loď u ostrova jen náhodou? A jak to souvisí se zmínkou, že se kdysi "ryb přejedl"? Nutně pak musí přijít jisté zklamání, když nepřijde odpověď. Na druhou stranu možná díky tomu vám zůstane snímek vrtat hlavou... (18.11.2008)

Ruská filmová nádhera na šest aneb překrásně lyrický road movie z prostředí matičky Rusy - zejména Ladožského jezera, o návratu otce (?) za svými syny a také psychologická studie jejich vzájemného poznáváni... Návrat je pořádně syrové drama, ohlodané až na samotnou kost - jakékoliv vedlejší děje a linky jsou zde naprosto zapomenuty, jakákoliv historie je zde zahalena tajemnem - a my diváci jsme tak postaveni na úroveň dvou mladých chlapců, hlavních postav snímku, kteří si svůj názor na kontroverzního otce musí postupně vytvořit sami. Ztotožníte se s jeho chováním nebo nikoliv? Krásou Návratu je jednoduše fakt, že Vám nikdo nenapoví. Vše je pouze na Vás. Po technické stránce se nedá vytknout snad nic - špičková kamera, úžasné lokace, perfektní scénař a hlavně bezchybná režie Zvyagintseva. To samé po platí o stránce herecké. Osobbně se mi z chlapců líbil více výkon Ivana (Ivan Dobronravov), ale to je možná i tím, že postupem času dostával Andrey (Vladimir Garin) méně prostoru. Co ještě dodat k téhle "perle"? Paráda pro oko, duši i mozek. 5* (01.05.2008)

Spočiatku sa to javí ako jednoduchý príbeh o dvoch bratoch, ktorí žijú s mamou a bez otca v pochmúrnom severskom meste v Rusku a s kamarátmi trávia čas rôznymi riskantnými vylomeninami. Po tom ako sa zrazu objaví ich otec sa im život zmení. Zrazu chcú nájsť odpovede na to, prečo sa vrátil, čo s nimi plánuje a kto to vlastne ako človek je. Jemu samotnému je táto situácia dosť ťažká a ťažko na ňu hľadá ospravedlnenie. Zoberie chlapcov na vílet, kde im bude chcieť všetko ozrejmiť, stráviť s nimi príjemné chvíle a niečo ich naučiť. Oni však výchovu po toľkých rokoch bez neho veľmi neuznávajú a jeho autorita u nich je naštrbená. Najhoršie to znáša najmladší syn Ivan. Ten nakoniec spôsobí svojím strachom a hnevom, že jeho otec sa zľakne a snaží sa ho zachrániť z vysokej drevenej veže na ostrove a pritom spadne a zabije sa. Vo filme zostane veľa nezodpovedaných otázok práve vo chvíli, keď ich otec vykope truhlicu a na všetko začíname dostávať odpovede. Chlapci sa snažia zachovať si chladnú hlavu, ale nakoniec sa im jeho telo utopí v loďke, ktorú nechajú bez dozoru na brehu, keď nakladajú veci do auta. Spolu s jeho telom sa utopí aj truhlica a tak si vlastne musíme odpovedať na všetky otázky my. Film má dávku mysticizmu, odohráva sa v krásnej severskej prírode a aj keď občas nudí má skvelé herecké obsadenie, nielen v osobe Konstantina Lavronenka, ale aj dvoch detských hercov, z ktorých jeden prišiel o život tesne po premiére v rovnakom jazere, kde sa film točil a paradoxným spôsobom, keď zomrel po tom ako skočil do vody po vyhecovaní dievčatami a dostal kŕč a následne sa utopil. To dáva silný odkaz, že na frajerinu sa dá doplatiť a že riskovanie prináša aj toto a preto nebol napríklad aj syn Ivan pre matku na začiatku filmu zbabelec, keď nechcel skočiť do vody. Pred hercami však klobúk dole. Trocha mi tu chýbala nejaká hudba alebo aj mierne väčšie tempo, ale inak to nebolo zbytočne naťahované a kamera bola fantastická. Film zanecháva určitý odkaz, že všetci si na druhý svet odnášame zo sebou nejaké tajomstvo. V postave otca si ja napríklad nachádzam svojho prísneho otca, ktorý ma však chce celý život niečomu priučiť, ale kvôli jeho a môjmu správaniu, našej tvrdohlavosti, hrdosti, cti, nálad a rôznosti niektorých názorov sa nedokážeme pochopiť, aj keď empaticky ho chápem. Takisto aj iní ľudia si tu môžu nájsť to svoje. Pre mňa je to skvelý zážitok. (22.05.2012)