戲夢人生
In the Hands of a Puppet Master
The Puppetmaster
Obsahy(1)
V prvej polovici 20. storočia sa mladý Li Tianlu (hrá sám seba) pripája k putovnému bábkovému divadlu a následne robí kariéru ako jeden z popredných taiwanských bábkárov. Počas druhej svetovej vojny japonskí vládcovia Taiwanu použijú tradičné čínske bábkové divadlo pre svoju propagandu. Až po vojne môže pouličné divadlo začať hrať znova... (matriosa)
(více)Recenze (9)
Zlatá Palma - výběr ()
Tien-lu Li si s režisérom Siao-sien Chouom sadol už v predchádzajúcich troch filmoch. The Puppetmaster je teda podivuhodným vyústením tejto spolupráce, kedy sa pozeráme na minulosť jedného starého herca, keď ešte za čias Japonskej okupácie Taiwanu predvádzal umenie bábkoherectva. Chou sníma každý jeden záber, ako keby to bol obraz z nejakej vidieckej scenérie. Je tichým pozorovateľom( akým je v konečnom dôsledku v každom svojom filme) a necháva postavy nech v prirodzených, nedramatických situáciách žijú svoje životy a dávajú do popredia silu všednosti. Tentoraz patrí veľké plus monológom do kamery, ktoré zadovážil sám herec Tien-lu Li, ktoré majú prímes toho tradičného aj historického a pomáhajú trošku prenikať príbehu pod kožu. V konečnom dôsledku je to ale ten istý štýl ako predtým. Z 95% prípadov mám vyprázdnený naratív a dlhé zábery rád. Nechápem prečo u Choua tomu neviem prísť na chuť. Myslím že je to absenciou atmosféry. Doteraz ju nevedel poriadne vytvoriť. Kvality tomu ale neupieram. Na poli 142 minút ten film ani nestihne nudiť. Čo je veľké plus. ()
Zajímavý pohled na to, jaký byl život na Tchaj-wanu a že rozhodně němečtí nacisté a sovětští komunisté nebyly první, kdo dobře zvládal propagandu. Japonci to uměli také skvěle, což asi tak překvapivé není. Oni jsou fanatici. Jenže tenhle snímek mi i přes zajímavou formu přišel prostě strašně utahaný. ()
ocenenia : MFF Cannes 1993 - Cena poroty ()
Tajvanske filmy moc nemusim, viem, ze po roku 1945 sa tam k moci dostal Cankajsek s Kuomintangom. Reziser Sia -Sien chou je sice kvalitny rejza, no zivot obycajnych tajvancov po WWII ma dodnes nechava chladnym. Naponon, v Europe bolo masakrov dost : 60 % ()
Překvapuje vás, že Li Tianlu ("loutkař") byl proutník, řetězový kuřák, že vystupoval jako herec v čínské opeře, nebo že dělal propagandistické loutkové hry pro japonské okupanty? Pokud ne, tak možná u vás hodnocení bude nižší... ale ne o moc - Li Tianluův život byl skutečně fascinující a Hou Xiaoxian mu tímto filmovým dílem vzdává hold. Xi meng ren sheng je biografický film, scény z protagonistova života jsou jeho vyprávěním občas přerušeny, občas filmový text přímo komentuje. Filmová interpretace života jednoho neobyčejného člověka určitě není lehká věc. Film není jednoduchý, při některých scénách není hned jasné, jak zapadají do příběhu, divák je nucen děj tak trochu rekonstruovat sám pro sebe. K tomu připočtěme režisérův hodně obrazový vizuální styl, dlouhé záběry, rozvláčnost některých scén. Co se tím Houovi podařilo, je zachytit dávno ztracený svět, v němž poetično mělo lidských myslích a srdcích hlavní místo - co jiného může vysvětli to, že kvůli věštbě Li Tianlu svého otce oslovoval celý život (i nad smrtelným ložem) strýci, že svoji přítelkyni (jistá bordel-madame) léčil přikládáním rozřezaných žab na obličej, nebo koneckonců že celý život strávil s loutkami a že sepsal stovky her? ()
[1,5*] "Prečo je jeho plat vyšší ako u Japonca? Tak dokážeš hrať bábkové hry. A čo je na tom také skvelé? Nikdy nemôžeš uniknúť skutočnosti, že si kolonizovaný ostrovan... občan tretej kategórie!" Dokumentárne ladená životopisná dráma zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Jediné, čo na nej dokážem oceniť, je tých pár čriepkov z taiwanskej kultúry a histórie, ten (dosť hmlistý) obraz taiwanského života v čase japonskej okupácie. Inak ale dielo vnímam ako niečo medzi domácim videom rodiny, ktorej osudy ma príliš netrápia (ešte k tomu som aj často tápal, že kto je kto) a nezáživným dokumentom o niečom, čo ma pramálo zaujíma (tradičné čínske bábkové divadlo). Príbeh bábkara a jeho rodiny (čiastočne vyrozprávaný ním samotným v podobe hovoriacej hlavy) je podaný veľmi fádnym spôsobom, statická (amatérsky pôsobiaca) kamera iba sporadicky opustí tmavé interiéry (a to len aby ukázala predstavenie bábkového divadla), takže obraz je väčšinu času tmavý. Prvá polovica filmu je vyslovená bieda, tá druhá je už o niečo zaujímavejšia (romantická linka, náznaky nejakého deja). Zrejme za všetko hovorí to, že najzaujímavejšou scénou celého filmu (okrem toho originálneho testu vernosti) je zapaľovanie cigarety bábkarovou priateľkou (a to som zarytý nefajčiar!). Pripúšťam aj, že som pri hodnotení mierne ovplyvnený mojím "vrelým" vzťahom k pekingskej opere (a všetkým jej obmenám), ktorej ani trochu neviem prísť na chuť (a vlastne ani neviem, prečo to volajú "opera"). Pre mňa to je len ničnehovoriace kostýmové predstavenie s podivným (a mne nepríjemným) zvukovým sprievodom (rámus plus kvílivé zvuky, ako keď mačku ťahajú za chvost). V sumáre tento film u mňa vychádza ešte horšie ako ďalší režisérov známy film Mesto smútku (1989), ktorý je veľmi podobne ladený. "Mám dobré správy." "Dobré správy? Aké? Vynašli plienky pre psov?" ()
Loutkář ()