Reklama

Reklama

Podzimní almanach

  • Maďarsko Öszi almanach (více)

Obsahy(1)

Jesenný almanach predstavuje v tvorbe režiséra Bélu Tarra obrat od autentického, dokumentárne ladeného režijnému štýlu k formalizmu, štylizovanej práci s priestorom, svetlom a hereckými výkonmi. Film portrétuje rozvrátené vzťahy medzi ľuďmi, poznačené krutosťou, odcudzením a morálnym úpadkom. Päť postáv príbehu sa nachádza v uzavretom priestore jedného bytu. Vzťahy medzi nimi sú riadené strachom a túžbou, nenachádzajú však žiadnu vzájomnosť či pochopenie. Matka a syn sa nenávidia a navzájom podozrievajú z využívania. Matka sa bojí, že jej syn sa o ňu zaujíma iba pre peniaze, syn si zase myslí, že ho prostredníctvom nich matka vydiera. Slúžku Annu používa matka ako svojho otroka. Jej milenec sa zase zaujíma iba o jej telo. A nájomník, ktorého syn do bytu privedie, zasa myslí iba na peniaze, ktoré by tu mohol ukradnúť. (oficiální text distributora)

(více)

Recenze (14)

misterz 

všechny recenze uživatele

Depresívne a úzkosť vyvolávajúce dielo... Priznám sa, zo začiatku to chcelo veľkú dávku trpezlivosti. No našťastie netrvalo dlho, a príbeh piatich postáv zavretých v jednom byte ma chytil za pačesy. A to sa pritom celý dej pred zrakom diváka odvíja iba na základe dialógov jednotlivých postáv. Trochu mi to pripomenulo Bergmana, ktorý si taktiež potrpel na dialógoch postáv utvárajúcimi tak ich príbeh, no narozdiel od neho sa mi Béla Tarr zdá divácky neprístupnejší čo sa týka všeobecnej psychológie. Jediné čo môžem o postavách vyhlásiť je, že mi boli všetky vrcholne nesympatické, taký ľudský hnus sa pokope v jednom filme zíde iba málokedy, obyčajne sa k nim pripletie aj niekto normálny, ale tu... tu boli všetci skazení do morku kostí. Škoda, že mi nebolo dopriate trochu viac im nakuknúť do hláv, no možno to tak aj bolo lepšie, to čo by som tam našiel by ma asi veľmi nepotešilo... skrátka vrcholný humus. A ako už podotkol jeden užívateľ, prostredie bytu mi zase pripomenulo bezútešné domové priestory Viscontiho filmov časovo lokalizované niekde do medzivojnového a vojnového obdobia, ktoré sú základom pre jeho všeobecne chladnú a depresívnu atmosféru. Čo sa týka farebnej kompozície žiaľ, nepodarilo sa mi ju rozlúsknuť. A vlastne ktohovie či mala pre dotvorenie dejovej linky nejaký význam, alebo možno aj mala, no len s viacerými možnosťami výkladu. Nech je ako chce, v každom prípade ide o pozoruhodné dielo, ktoré však už nikdy nechcem vidieť. 80/100 ()

bart_ 

všechny recenze uživatele

Společně s Outsiderem je Podzimní almanach výraznou tvůrčí atypickou výchylkou ve filmografii Bély Tarra, v němž se krom distancu od černobílé mizanscény k té barevné především pak zcela podal loajalitě na úkor minimalistického formalismu - ten je primárně ztělesněn v podmanivé hře témbrových světel a kolorovaných stínů, jejichž nuance se vztahují k významovému stanovisku a vyznění dané scény, a zároveň reflektují rozpolcenou charakteristiku oněch pěti nesympatických, nesourodých a navzájem odcizených figurek - vizuální stylistika je tedy buď jednolitá, anebo křiklavě heterogenní. Podzimní almanach je tak klaustrofobicky trpkou a velice komorní askezí vypovídající o deprimujícím existenciálním uvěznění vně bytu, v němž je člověk svým nelítostným žalářníkem. Soulož na ledničce mimochodem nikdy nebyla tak mravně odpudivá - a pasáž s despotickým konfliktem na průhledné podlaze (fakticky nevím, jak se tato filmová praktika terminologicky nazývá) mi vzala dech. 8,5/10 ()

Reklama

ancientone 

všechny recenze uživatele

Ohromne nepríjemný a na sledovanie náročný film, oproti ktorému sa aj tie najnepríjemnejšie kúsky európskeho autorského filmu, na čele s Fassbinderovým V roku s 13timi splnmi, javia ako vcelku milé oddychovky. .......... Počiatky Tarrovho štylistického krasokorčuľovania sa zarývajú do diváka s mŕtvolnou vyprahnutou pomalosťou, pričom v ňom zanechávajú hlboké a ihneď hnisajúce trajektórie svojej veľakrát (takmer neustále) neznesiteľnej sugestívnosti. je to portrét najnegatívnejších ľudských stránok, vykreslený spôsobom, ktorý sa bolestivo plazí pod kožou a vytvára dojem nefalšovanej choroby. ....... Celým filmom sa prepletá atmosféra hnitia a ľudského rozkladu (posilnená aj chorobnými odtieňami zelenej, červenej a modrej, vpitými do diegézy filmu). Zaujímavá skúsenosť, som rád, že to mám za sebou a už to nemusím sledovať. ()

ScarPoul 

všechny recenze uživatele

Moja prvá skúsenosť s Bélom Tarrom. Pomalý, formálne premyslený film o 5 nesúrodých postavách v stiesnenom priestore mudrujúcich o živote, hodnotách, bolesti, túžbe a strachu. Chvíľu mi trvalo kým som si našiel k filmu cestu. Predsa len detaily na tvár, kde je 80 % monológov bez odozvy, je štýl na aký si treba zvyknúť. Ale po 30 minutách sa pred nami odvíja scenáristický a réžijný opus. Príbeh napreduje. Všetko sa začína preplietať a výsledná myšlienka je akási dekadencia vo vnútri nás všetkých, kde najčistejší pohľad na svet, je kvôli nepriazni často krát odsúdený strašnejšie ako jeho morálne skazené okolie, ktorému chcel pomôcť a v ktorom sa tiež znížil na jeho úroveň. Zbožňujem filmy prebúdzajúce otázky k diskusií a tiež ak majú v sebe nejakú myšlienkovú neukotvenosť. Tarr chcel povedať filmom veľa a som rád, že môžem napísať, že sa mu to podarilo. Jeden z tých filmov čo zostanú v pamäti a keď príde na ne reč bude sa o nich pri pive výborne kecať. ()

ORIN 

všechny recenze uživatele

Byt jako forma (uvěznění) ... Zde je již bez debat patrný Tarrův příklon k formalismu, přece jen občas ještě tenduje ke svým raným dílům. Tento fakt je snadno rozpoznatelný v několika dialozích, kdy je kamera poněkud roztěkaná a protagonisté spolu opravdu hovoří, tzn. že jeden reaguje na druhého. V ostatních dialozích každá z postav pronáší monologové pasáže bez téměř jakékoli reakce toho druhého. Nejvíce je tato výše načrtnutá rozpolcenost vidět ve scéně rozhovoru matky se synem. Dlouhý monolog je po chvíli jakoby symbolicky narušen matčinou fackou a slovy: "Ty mě vůbec neposloucháš." [==] Tarr v tomto díle experimentuje se světlem, nasvícení herců a interiérů působí jako značně stylizující prvek, použití oranžovočervené a chladně modré barvy silně kontrastuje oproti Tarrovým předešlým černobílým snímkům. Ač výše uvedené hodnotím víceméně jako klady, je jasně vidět, že se Tarr svým stylem ještě zcela nevyhranil a občas jakoby nevěděl, co přesně chce natočit. ()

Galerie (43)

Zajímavosti (2)

  • Ceny: Maďarský filmový týden 1984: nejlepší herec (Miklós B. Székely), MFF Locarno 1984: Cena Ernesta Artarii (Béla Tarr). [LFŠ 2010] (Jeremy.jk)
  • Průměrná délka záběru: 57 sekund. (Rosomak)

Reklama

Reklama