Válečný fotograf

James Nachtwey rozhodne nie je žiadna hyena profitujúca z nešťastia druhých a zarábajúca si ako vojnový fotograf, aby ukázala druhým, čo by nemali brať na ľahkú váhu a čo by im nemalo byť jedno. O tom, že je to dobrý človek svedčí jeho povaha, to ako sa prezentuje a to, čo hovorí, najmä na konci tohto dokumentu. Problémom je, že je za čudáka a ľudia, ktorí by mali byť ako on robia priestor tomu, čo potom on fotí. Ak ide o peniaze, tak protestuje veľa ľudí, ak ide o mier v inej krajine, tak je to ľuďom zväčša jedno až kým to nepríde k nim alebo jednoducho uveria klamstvám vlád, že tam treba vyslať vojakov, ktorí vraždami iných nastolia mier, no presne tí ľudia, ktorí ich tam posielajú, tam svoje deti nepošlú a pre svoje záujmy využijú väčšinu, ktorú oblbujú rečami, že zachraňujú ľudí pred tým, čo sami spôsobili. Vo vojne často nie je dobrá strana, ale trpia v nej ľudia a to presne zachytávajú vojnoví fotografi, aby akože upovedomili ľudí, no akosi sa to nedarí. Už sa zabudlo na to, ako OSN a NATO pre strategické záujmy nechali napospas ľudí v Rwande kvôli európskym konfliktom a ťažko povedať čomu ešte a už tu máme ďalšie konflikty a ľudia sa nie a nie poučiť. Mnohí žurnalisti svoje fotky upravujú, kvôli zisku klamú a pomáhajú vojnovej mašinérii, kvôli oceneniam často robia nehumánne veci a nasadzujú zbytočne svoj život a krehkú čiaru ľahko prekračujú a práve preto mi je ľúto, že sa v tejto téme viac neporýpali a že sa ani samotný James kvôli svedomiu a prevencii nepremohol. Proste z neho veľa nedostali a je smutné, že sme sa nedozvedeli niečo zo zákulisia, že to bolo akoby v medziach predpokladaného, ale aj tak to je silný film, ktorý za to stojí, no smutné je, že aj títo novinári sú len kolesom v svetovom pláne, ktorý je viac než zvrátený, najmä keď sa majú rozhodnúť, či pomôcť alebo urobiť fotku, tak mnohí zlyhajú. Škoda, že dnes nenatočili podobný film, ktorý by sa z tohto poučil a stal sa priam investigatívnym dielom, ktoré by zamietlo s ľudskou hlúposťou, naivitou, či ľahostajnosťou. (11.07.2013)

"Tieto zábery kazia obchod" - to je výstižné motto vojnových fotografií Nachtweya. Ohromné dávky utrpenia a skazy, ktoré za tie roky absolvoval, by priviedli na psychiatriu väčšinu z nás. Vnútorná disciplína a presvedčenie o zmysle toho, čo robí mu zrejme umožnili v relatívnom zdraví prežiť. Fotí priamo pri zdroji, čo si neviem dosť dobre predstaviť v jednom prípade a nie 25 rokov! Akceptovať toľko hrôzy robí probém normálnym ľuďom a zrejme preto dávame prednosť ľahkej zábave našich TV kanálov.. (07.01.2012)

*MĹKVY JIM* Díva sa na to miestami ťažko. A nie len kvôli obrazovému záznamu (foto a video), prostredníctvom ktorého sa stávame súčasťou videného, ale aj kvôli samotnej osobe fotografa, ktorý je v bezprostrednej blízkosti tragédie, meter od uplakanej tváre, od znetvoreného tela, od mŕtveho príbuzného... A kvôli nemu sa cítime tak akosi nepríjemne, až trápne. Je zvláštne vidieť všade navôkol všetku tú hrôzu a uprostred toho jedného človeka stláčajúceho spúšť fotoaparátu, ktorý tam pobehuje a mieri objektívom a pôsobí tak hrozne nezúčastnene. Som vďačný za svedectvo, ktoré cez svoje fotky James a iní jemu podobní prinášajú, pretože verím, že môžu vecami pohnúť. Ale rovnako viem, že by som nechcel byť vojnovým fotografom, teda človekom, ktorý nemá na výber a na rozdiel od fotografovaných, ktorí prežívajú "len" tú svoju hrôzu, on ich musí prežívať stovky. Verdikt v 1 vete: Nevídaný portrét jedného z najznámejších vojnových fotografov. 04.01.12 (04.01.2012)

Z dokumentu je zjavné, že James Nachtwey je veľmi špecifická osobnosť. Fotografuje ľudí, ktorí mu to dovolia, príbehy, ktoré majú čo povedať. Má cit, je oddaný a chce dať vedieť o veciach, ktoré sa vo svete dejú a nie sú správne. No moje pocity po zhliadnutí tohto dokumentu boli veľmi zmiešané. Neviem ho uchopiť, nerozumiem čo bolo Freiovým odkazom. Chýba tu kontext Nachtweyovej práce. Predpokladám, že fotografie sa najčastejšie neobjavujú ako také, ale v rámci určitých článkov. A v tom prípade je to hlavne o tom, čo je napísané. Kto to píše? Fotí sám, pretože chce? Fotí na zakázku? Môže zasiahnuť do toho, aký text je pri jeho fotografiách? Aký odkaz chce nimi povedať? Aby to svet videl? Aby sa zamyslel? Alebo aby sme s tým aj niečo urobili? Ide o povolanie ako také? O tom aké je to niekedy ťažké? Ide o neho ako osobnosť? V akom kontexte mám hodnotiť jeho prácu? Ako umenie? Asi nie. A ak ako odkaz, tak mi chýba vedieť veľa o tom, čomu vlastne svojimi fotografiami pomohol. Dynanika dokumentu je tiež veľmi roztiahnutá, dlhé zábery z "akcie" dávajú priestor na zamyslenie, ale o čom presne? Chýba mi hlbší impulz.... (14.12.2009)

Málo co se dá Christianovi Freiovi vytknout. Svůj dokument zcela přizpůsobil svému portrétovanému, Jamesi Nachtweyovi. Strohý, věcný a v dlouhých záběrech i neskutečně klidný. To, co však Freiovi schází, je určitý odstup, který by dokument dokázal zbavit zbytečné piety a přehnaného respektu, s nimiž režisér k Nachtweyovi přistupuje. Chápu, že s tímhle zamlklým šedovlasým vlkem nebylo lehké natáčet a už vůbec z něho něco vytáhnout, ale celému filmu chybí nějaká překvapivý moment či informace, kterou jsme ještě před zhlédnutím vážně nečekali. Je tak vlastně smutné, že dokument tak spíše klouže po obecných frázích, které jsme slyšeli asi milionkrát a nemusí být člověk zrovna humanistou, aby k podobným závěrům došel taky. Na druhou stranu kamera namontovaná na těle foťáku byl znamenitý nápad stejně tak sebeironická výstava v New Yorku. Avšak příště bych se rád Nachweyovi dostal i pod kůži. (16.04.2011)