poster

Misère au Borinage

  • Velká Británie

    Misery in the Borinage

Krátkometrážní / Dokumentární

Belgie, 1933, 36 min

Komentáře uživatelů k filmu (1)

  • Radko
    *****

    S tým, čím sa dnes nik v oblasti zamestnaneckej, sociálnej a bytovej politiky nejako zvlášť neserie, to ešte pred vyše 80. rokmi oficiálnej moci vadilo. Film bol roky zakázaný. Ak si totiž pozriem dokument dnes: čo uvidím? Štrajk baníkov. Dnes sú štrajky kadejaké - zisky z nich minimálne. Policajnú brutalitu. Tá zodpovedá zhruba tej dnešnej. Výkony exekúcie - dnes sú exekúcie jedným z najúčinnejších nástrojov štátneho výpalníctva, slúžiaceho súkromným podvodníkom a úžerníkom, poskytujúcim pôžičky s nekresťansky vysokými úrokmi. Všetko je podporené štátom a neschopnosť splácať úroky potvrdená súdmi. Tie dajú lajstro exekútorovi: Na, môžeš zhabať, čo vidíš. Všetko sa deje podľa zákona. Tisíce ľudí obrané o majetok. Nútení sú robiť mechanizované otrocké práce za minimum. Jednania robotníkov so zamestnávateľmi - vtedy aj dnes len z pozície sily a výšky peňazí. Biedne bývanie tých, čo nemajú prácu - najviac mi búdy z filmu pripomínali cigánske chatrče v Halnách za Breznom, dnes v 21. storočí. Nerovnomerné podmienky na vyjednanie si lepších pozícií - zase to isté sa deje dnes. Silnejší a peňažne lepšie postavený pes jebe. Všetko vykreslené presvedčivo. No dnes to už nemá údernú silu polovice 30. rokov. Robotnícka trieda ako celok nefunguje. Bola rozdelená. Alebo triedi materiál, či uťahuje tesnenia na montážnej linke. Ďalšia časť pôvodného robošstva sa stala prekariátom. To sú tisícoraké, prevažne dočasné pracovné miesta. A zasa späť k Mizérii v Borináži. Vidieť všetko: finančná kríza zastavuje ťažbu uhlia, pretože je veľa prebytkov, ktoré nik nekupuje. Sklady sú plné, obchodníci radšej ničia tovar, ako by ho mali ponúknuť pod cenu. Nik nechce nič nové vyrábať, bane sa zatvárajú. Sociálne a platové podmienky baníkov klesajú strmo nadol. V rodinách zavládol hlad, obavy. Ten hnusný pocit: strach! Baníci štrajkujú. Polícia útočí. Strieľa do davu. (Zhruba v rovnakom období sú robotnícke nepokoje aj na Slovensku a v Čechách, vrámci hladových pochodov, či protestov poľnohospodárov četníci postrieľali od konca 20. rokov do roku 1931 desiatky protestujúcich: Duchcov, Košúty, Polomka, Frývaldov - tu by bolo zaujímavé vyhodnotiť počet takto skrátene odsúdených na smrť s rozsudkami trestu smrti v 50. rokoch a porovnať tak mieru slobody režimov z tohto uhla pohľadu). V bani sa znižujú ochranné štandardy, dochádza k nešťastiu, Baníci štrajkujú, mzdu nedostávajú. Nemajú z čoho platiť nájom. Nastupujú exekútori, rodiny končia v chatrčiach, pripomínajúcich tie najbiednejšie z cigánskych osád na východe a v strede Slovenska). Majitelia ponižujúco a z pozície sily vyjednávajú s robotníkmi. Pravicový nacizmus, ponižujúci jednu vrstvu ľudí, v plnej sile. Odkazuje všetkým podriadeným: "Ak nebudeš počúvať a neprispôsobíš sa platu a pracovným podmienkam, ktoré Ti určíme, skap. Na pomoc nemáš nárok, ak nepracuješ. Ak pracuješ, pomôž si sám z toho, čo si zarobíš." Na Ivensov film čiastočne naviazal Michael Glawogger dokumentom Smrť robotníka, o zániku sily tejto vrstvy obyvateľstva, zdecimovanej na hrdlačiacich otrokov, v práci nechávajúcich svoje fyzické sily, zdravie aj dušu. Dnes totiž všetci ubiedení robotníci a zmienený prekariát stratili jednu z vyjednávacích výhod: ich potrebnosť pre zamestnávateľov a majiteľov. Jednoducho nie sú potrební. Automatizácia a robotizácia spôsobila, že takýchto ľudí sú obrovské nadbytky. Nikomu nechýbajú. Preto napríklad bola zo strany Organizácie spojených národov, Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu odpísaná Afrika ako kontinent už koncom 80. rokov 20. storočia.(27.7.2015)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace