Le Bonheur c'est une chanson triste

Intelektuálska pizda z reklamnej agentúry nájde na ulici videokameru. Rozhodne zahrať sa na nezávisláčku, sekne s dobre platenou robotou, doterajším vzťahom, býva v byte bez vybavenia, postaví sa s kamerou na ulicu a začne vyspovedávať ľudí s otázkou čo je to šťastie. V hranom pseudodokumente nezabudne snáď ani na jedného typického predstaviteľa veľkomesta, ani na jeden typ reakcií. Popri všetkom nezabúda zvestovať jej osobné mizérie z otupne konzumnej práce, čo jej nič pozitívne nepriniesla, vyspí sa s bývalým spolužiakom aby nakoniec skľudnila hormóny a vrátila sa so sklopenými ušami späť do roboty. Len miestami zvíťazí básnivé videnie, či nadhľadový humor nad snobským hysteričnom a patetickým humanizmom a vtedy nastúpia i zaujmú náznaky jemnej poetiky vyjadrené v pár zaujímavých myšlienkach, či obrazoch hrajúcich sa s farebnými filtrami. (14.09.2005)