Absolut Warhola

Byla to dost zvláštní fraška o Andyho tetách, strýcích a bratrancích, kterým posílal oblečení a obrázky končící jako čepice, lodičky nebo šipky. Dozvěděli jsme se i to, že v Mikové umřela starostka, takže každoroční pařba na počest Andyho se už asi konat nebude. Taky že Andy nebyl "homosexuálista, protože v Mikové se nikdy žádnej tenhle nenarodil", že v Medzilaborcích nesmí rómové do muzea (a ti jediní kolem něj neustále krouží), do něhož stejně zatéká (upřímně - těch 50 barevných kbelíků na odchyt vody bych, až bude problém někdy vyřešen, nelikvidovala - vypadá to totiž velmi "warholovsky") a spoustu dalších cenných informací. Snová byla devadesátiletá teta, která se podívala na červený portrét Lenina a pravila: "no jo, voni mu padaly vlasy už vod mládí". Což o to, vtipné to bylo dost, ale jako pop-artová tečka nebo pocta Andymu? Co by asi na tuhle bizarnost řekli jeho američtí friends. (05.01.2006)

Šílená mozaika o Warholovi z pohledu obyvatel jeho rodiště. Otec pop artu by určitě nebyl rád za takovou "folklór" prezentaci. Andyho vzdálená blonďatá příbuzná vyšívající slavnou Marylin. Boty od Warhola, které si Rusíni raději nechali na půdě a pak je vyhodili. Žena pletoucí si Warhola s Leninem. A hlavně nezapomenutelný poznatek: "Andrejko nebol homosexualista, Andrejko bol dobrý člověk." (09.10.2010)

Tento dokument je jeden z tých, kedy na začiatku otvoríte ústa a so zatajeným dychom a neveriacim úžasom ich zatvoríte až po skončení. Napriek tomu, že zahraničná delegácia režiséra, technikov s kamerami a dlho-bielo-vlasého podivína s rifľovkou bola nepochybne v severovýchodnom cípe Slovenska úkazom, museli pôsobiť totálne nenápadne. Výsledkom je úplne prirodzený prejav domácich obyvateľov, ich života, či zmýšlania. A kto bol v Medzilaborci tak vie, že i tak jest. Kombinácia travertínovej megastavby múzea so svetovými výtvarnými originálmi, osadenej doprostred mŕtveho verejného priestoru na periférii sveta, je sama o sebe úkazom. Nehovoriac o perličke, že cesta na koniec sveta vedie cez Havaj... (07.04.2020)

"A čo by sme robili - pijeme. " - povie 90 ročná babička v úvode a so širokým úsmevom vytiahne fľašu pálenky. Prehliadka ujov a tiet popartovej ikony - rusína Andreja Warcholu z Mikovej (ktorý rodný kraj viacmenej ignoroval) sa strieda s profilom múzea Andyho Warhola v neďalekých Medzilaborciach. Dedinka v kraji pánubohu za chrbtom. Ľudia sú prostí ale dobrosrdeční pijani, speváci a oberači plodov. Zábavná (trochu smutná) sonda do života príbuzných, snažiacich sa vyhrabať akékoľvek drobné spojenie na rodáka, o ktorom ani len nepripustia, že bol buzerant (to vraj boli len také reči, keby bol ostal doma, oni by ho už oženili, hoci aj násilím). Neváhajú priznať, že obrazy, ktoré im zaslal neskôr vyhodili, a predtým slúžili ako pomôcka pre papierové hračky (mimochodom vzhľadom na kvalitu jeho obrazov sa niet čo čudovať, veď ruku na srdce, Warhol žiadny umelec nebol). Svojrázny kurátor múzea zase hrdo povyšuje rôzne cetky na cennosti, napr. denník dlhov Warcholovej matky na významný muzejný exponát, pričom zdôrazní pôvodnú tužku pripojenú k notesíku. V každej serigrafii hľadá motív spojenia s domovom. Následne obhajuje zákaz vstupu Cigáňom do múzea, lebo smrdia a sú nespoločensky oblečení. Pôsobivé je upozornenie na ignoráciu kultúry na Slovensku: pohľad na zatekajúcu strechu múzea a porozastavané vedrá na dažďovú vodu v strede galérie hovoria za všetko. Obraz života na východe sa cez pohľady do života zopár ľudí podaril v takej kvalite, akej sa Warhol za života ani len nepriblížil. (05.01.2006)

S minimalistickým prístupom a s pomocou poľského komunikačného článku medzi lokálnymi obyvateľmi a nemeckým štábom dostávame nádherný obraz reality oddelenej civilizácie, z ktorej nie je ľahké, ale ani nemožné uniknúť. Pôvodné anglické titulky ponúkajú hanebne nepresný preklad väčšiny dialógov (najbolestivejší je preklad vozidla V3S ako WWII tank). *9/10 (17.01.2024)