Alexandr Maleňkij

Film je natočený podľa skutočnej udalosti, opisuje epizódu ktorú skutočne prežil kapitán Alexander Lvovič Dymšic. Ten po vypuknutí 2. svetovej vojny dobrovoľne vstúpil do armády ako politický pracovník. Stal sa politickým komisárom práporu a redaktorom vydavateľstva novín v prednej línii. Jeho bojová cesta viedla až do Berlína, kde skutočne pomáhal v sirotinci s titulu funkcie vedúceho oddelenia kultúry v Úrade propagandy sovietskej vojenskej správy v sovietskej zóne Nemecka. Tu pôsobil až do roku 1949. Film by som rozdelil do štyroch časti. Prvá začína strašnou filmovou kronikou o deťoch v koncentračných táboroch, o deťoch strieľaných do tyla, o deťoch s vytetovanými číslami na rukách o deťoch ako bola Anna Franková ale aj o chlapcovi, ktorý čaká na otca aj keď bol fašista. Títo bezbranní tvorovia v prípade každej vojny trpia najviac. To všetko je zobrazované na pozadí eufórie nemeckého národa z ich idola Adolfa Hitlera. Koľko smútku priniesol tomuto svetu, ale aj vlastnému národu. Nemecko priviedol do trosiek, do chudoby, hladu, smútku, milióny ľudí bolo bez domova ale aj obrovské množstvo sirôt a utečeneckých bezprizorných deti. Druhá časť je o nájdenom chlapčekovi v perinke, ktorého vojaci pomenovali menom „Alexander malý“ (veď keď mohol byť Alexander Veľký môže byť aj Malý). Nie je mi jasný názov filmu, keď spomínaný chlapček sa vo filme objavil iba v dvoch záberoch. Tretia je o zlom nemeckom chlapcovi Pinzelovi a jeho prerode a posledná o záškodníckej činnosti fašistických fanatikov. Aj napriek určitým výhradám (vojak sa nikdy neotočí chrbtom k zbrani, aj keď je v rukách dieťaťa, aká by bola reakcia vojaka Červenej armády, keby mu Nemec povedal že je „ruský pes“?), tento film považujem za dobrý. (06.04.2018)