VOD (1)
Obsahy(1)
Krátký film o lásce, které bylo umožněno naplnit se jenom prostřednictvím fotokopií životů. Československý emigrant se chce po třiceti letech vrátit domů, ještě jednou chce potkat svoji drahou bytost. Ale umírá a návrat je nemožný. Jediným způsobem, jak zůstat ve spojení s milenkou, je balíček kopií fotografií z přešlého života... Je-li každý film kruhem, který uzavírá svět, pak snímek kopírující obrazy dovnitř sebe sama, tedy jako čas ukrytý v čase, čas zapečetěný časem, znovu dokazuje absolutní neohraničenost nejmenšího dílu jakéhokoliv filmu směrem dovnitř i ven. Kopírování, násobení obrazu přebývá v nehybnosti všech věcí a jejím opakováním napodobuje film, snažící se o proměnu sebou samým vsakujícími se obrazy a věčný návrat jako současnou existenci nekonečného množství světů, které vznikají, rostou a zanikají z jedné materie, aby se staly souřadnicí divácké zkušenosti, jediné a nesdělitelné pamětí filmu. Non-fiction film o fiction lásce v balíčku kopií. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (7)
Hmm. ()
Slovenský študentský experimentálny film, ktorý vyzerá ako profesionálny zahraničný experimentálny film. ()
Obrazově zajímavé..po několikerém zhlédnutí musím ovšem změnit svůj původní názor, že mě tento dokument neoslovil. Jedná se o intimní zpověď muže, který kdyby mohl, tak by nejspíš změnil zásadní rozhodnutí svého života. ()
18. art film fest ()
Zajímavé a silné dílo, ale 4 hvězdy takovýto výtvor u mně prostě dostat nemůže. ()
5/10 ()
Film rozpráva príbeh emigranta, ktorý v 1968 roku nechal za hranicami svoju lásku. Ostáva mu mesiac života, no chcel by svoju drahú bytosť- ako ju vo filme nazýva, ešte raz vidieť. Jedinou možnosťou ako sa s ňou skontaktovať sú fotokópie artefaktov z jeho života. Autor filmu na jednej strane vytvára úplne jednoduchý a strohý príbeh, no na strane druhej naň nabaľuje inovatívne postupy prejavujúce sa predovšetkým v rámci obrazového rozprávania. Nápad s použitím kopírky ako komunikačného prostriedku autor nenechal len v rovine príbehu, ale inšpiroval sa ním aj pri vizuálnom poňatí filmu. Tento svoj zámer exponoval už úvodnými titulkami a postupne ho rozohráva. Svetelné pásy prechádzajúce obrazom evokujú proces kopírovania, ktorý umocňuje aj ruchmi kopírovacieho zariadenia odznievajúcimi pod danými obrazmi. Ďalšie tvorivé postupy, ktoré Milan Balogh využil, boli animácie fotografií. Jednotlivým fotografiám postupne dodával výraz ošúchanosti a opotrebovanosti. Tento výrazový prostriedok asocioval s prežívaním života respektíve s prchavosťou pamäti a spomienok. Tak ako sa zub času podpísal na fotografickom papieri, tak aj z ľudských spomienok ostávajú len fragmenty. Film 1,35 by sa dal svojím obsahom označiť slovným spojením „spomienka v spomienke“. Muž vo filme spomína na svoju emigráciu a na ženu, ktorú v ČSR pred tridsiatimi rokmi zanechal, no zároveň sa aj on stáva už len spomienkou, ktorá je zhmotnená a uchovaná v mozaike obrazov z kopírky. Pocit odcudzenia autor vytvára aj zvukovou réžiou. Divák nikdy nevidí muža hovoriť v synchrónnom zobrazení. Celá jeho výpoveď odznieva v podobe jeho vnútorného monológu. Týmto spôsobom sa postava stáva do istej miery nekonkrétnou. Síce divák má možnosť sledovať jej konanie v obrazovej zložke a počuť jej hlas vo výpovedi, no ku konkrétnemu spojeniu týchto dvoch zložiek v rámci jednému záberu nedôjde. Opäť teda vníma len určité fragmenty tejto postavy. Filmová reč, ktorou je príbeh filmu vyrozprávaný by sa dala označiť ako akási formálna hra. Autor používa veľmi alternatívne komunikačné prostriedky, ktoré miestami hraničia s experimentálnym uchopením témy. Je otázne či zložitá štruktúra zobrazenia témy, ktorú si autor zvolil, dokáže prekonať komunikačný šum existujúci medzi autorom a divákom a umožní mu tak pochopiť a absorbovať posolstvo, ktoré mu chcel autor prostredníctvom tohto filmu ponúknuť. Práve preto by sa dal za slabé miesto tohto filmu dala považovať práve jeho nekomunikatívnosť. to či tomu tak je ale závisí od konkrétneho prijímateľa. ()