Čas

"Nechci být hezčí. Chci vypadat jinak." Když zamilovaná Se-hi ve své pomatené hlavince dospěla k názoru, že její partner Či-u se po dvou letech společného soužití již nechce dívat na její obličej, tak jsem tomu celkem nerozuměl. Když si však vyměnila tvář a začala žárlit sama na sebe, tak jsem se začal bavit. Několikrát mne přitom nechtěně rozesmály asijsky neadekvátní reakce zúčastněných, ale příběh samotný, ač není příliš k popukání, tak rozhodně má něco do sebe. (21.01.2016)

Nevedel som, že plastické operácie sú v Kórei národným športom. Z môjho hľadiska úplne nezmyselným, pretože rozoznám maximálne ženu od muža, aj to iba keď sa sústredím. Na viac nemám, a preto film, v ktorom zmena tváre hrá významnú úlohu, je pre mňa a priori nepochopiteľný. Sú mi cudzie nielen problémy týchto ľudí, ale aj miera hystérie zapájanej do ich vysvetľovania a riešenia. Keby nebolo toľko obdivných komentárov, pokladal by som film za výhradne určený pre domáce publikum. Napriek tomu môžem konštatovať, že som sa nenudil a neobsadená socha na konci filmu ma v kontexte predchádzajúceho nadchla. (16.10.2009)

Posledný film Kim Ki-Duka je špecifický tým, že popiera tak obsahovo ako i formálne temer celú doterajšiu Kimovu tvorbu. Ranná Kimova tvorba bola charakteristická poetikou kombinovanou s násilím a jeho neskoršie filmy pôsobia harmonicky a snovo, obe však po obsahovej stránke deštruujú sociálne vzory správania sa tým, čo je pre ľudí prirodzené bez ohľadu na ich spoločenské postavenie. V Čase však práve naopak, niečo čo vyšlo zo spoločnosti – potreba byť neustále atraktívny a z toho vyplývajúca nespokojnosť so sebou samým, spôsobuje deštrukciu prirodzeného „ja“ hrdinov. Hlavná hrdinka si umelo vyfabrikuje problém a vmanipuluje seba i svojho partnera do sledu ňou umelo vytvorených situácií, v ktorých si tento problém potvrdí ako reálny fakt (áno, Kim je znalec ženskej duše) a rozhodne sa pre riešenie, ktorým zmení svoje pôvodné “ja“ na niekoho iného. Otázka je nakoľko ostáva želanie zmeniť sa prostredníctvom plastiky na niekoho iného len zbožným želaním. Pokiaľ ide o formu Kimov zmysel pre obraz je síce neotrasiteľný, výrazne však do úzadia ustúpila jeho potreba obrazom rozprávať , čo je dosť odvážny krok vzhľadom na skutočnosť, že práve toto z Kima spravilo režisérsku hviezdu. O to viac samozrejme museli prísť do popredia dialógy, v ktorých už často nefunguje to čo fungovalo pri obrazovom rozprávaní – zbytočne sa napríklad opakuje replika „musí ťa nudiť pozerať sa celé dva roky na tú istú tvár“, údernosť tejto vety tak vyšumí opakovaním do stretena, omnoho vhodnejšie by bolo použiť ho raz a presne ním niektorú zo scén vypointovať. Opakovanie scén s rovnakým obsahom tu už buď nie je také výrazné alebo plní úplne inú funkciu než v Kimových „nemých“ filmoch. Shigan mi skrátka pripravil šok, na jednej strane príjemný v tom, že Kim sa po nastavovanom Luku prestal opakovať a vybral sa niekam, kde ešte tvorcovsky nebol a na druhej strane mierne nepríjemný v tom, že i keď je to stále Kim, asi sa od neho vzhľadom k novému kurzu tvorby druhého Bin-Jipu nedočkám. 9/10 (11.12.2006)

Chorobná posedlost vlastním vzhledem a zahrávání si s city nemůže vyústit v nic dobrého. Až na zcela nelogický konec, pojící se se začátkem, to pro mě byl velmi dobrý film. I když mě tak napadá, že ten konec byl možná jen zdánlivě stupidní a Kim tím chtěl naznačit stupiditu těch, co si nechávají chirurgicky upravit to, co vůbec úpravu nepotřebuje. (12.12.2009)