poster

Control

  • Velká Británie

    Control

  • Francie

    Control

  • Slovensko

    Control

Drama / Hudební / Životopisný

Velká Británie / USA / Austrálie / Japonsko / Francie, 2007, 122 min

Nastala chyba při přehrávání videa.
  • Jordan
    *****

    mff bratislava/ hudobný fotograf a klipár anton corbijn sa vo veku 52 rokov rozhodol natočiť svoj hraný celovečerný debut a vznikol dvojhodinový sugestívny biografický hudobný film o veľmi krátkom a divom živote kultového lídra anglickej postpunkovej kapely Joy Division . . . film na debut nesmierne vyzrelý, čo dokazuje, že režisér točil o tom, čo pozná, že sa pohyboval vo vodách, v ktorých sa cíti ako doma, že vie, o čom točí . . . herecký výkon hlavného hrdinu bol pchvatný, tento neznámy mladý herec ma upútal natoľko, že to pokladám za jeden z najvýraznejších hereckých debutov (i keď si nie som istý, či debutoval, mám pocit, že asi áno) posledných rokov . . . hudba je, samozrejme, vynikajúca, filmárske remeslo (kamera, strih, dramaturgia, práca s motívmi, expozíciou nových postáv a tém) je excelentná, veľmi silný filmovo/hudobný zážitok, ktorý odporúčam všetkým (nielen priaznivcom tejto kapely, pretože ja som o nej a Ianovi Curtisovi skoro vôbec nič nevedel a i tak ma to oslovilo a vzalo, jediné, čo som od nich/o nich kedy mal možnosť zaregistrovať, je pieseň Love will tear us apart objavivšia sa už na soundtracku Donnie Darca . . .) naozaj stojí za to . . . film vznikol podľa románu Deborah Curtisovej, Ianovej manželky (veľmi dobre stvárnenej Samanthov Morton), takže máme možnosť sa pozrieť na mladého textára a charizmaického speváka Iana nielen stroho faktograficky, ale sledovať túto rozorvanú a epilepsiou silnú osobnosť aj v súkromí, ako otca, manžela, mladého muža, ktorého na prahu dospelosti dostihli veľmi fatálne existenciálne problémy, podobne sú veľmi autenticky a farebne (napriek tomu, že je film čiernobiely) zachytené tak atmosféra, ako aj figúrky hudobnej scény tejto špecifickej doby a tohto špecifického regiónu, i keď ako sám autor tvrdí, tento biografický film nie je návratom do minulosti za účelom vyvolania nostalgických spomienok a pocitov, ale s univerzálnym presahom sa snaží pochopiť na obraze vtedajšej doby všeobecne isté princípy doby súčasnej, hľadá analógie a analyzuje ich, i napriek tomu, že v podstate poznávame konkrétne postavy, členov kapely, manažéra, zvodnú femme fatale Annik, všetko jemne vykreslené a veľmi presne zrežírované/zahraté . . . hneď prvý film zhliadnutý na mff 2007 a už adept na jeden z najlepších (uvedený v súťažnej sekcii pvých a druhých hraných filmov) a skutočná lahôdka, ktorú si veľmi rád pri najbližšej príležitosti pozriem ešte raz.(2.12.2007)

  • nascendi
    **

    Predpokladám, že komentár k tomuto filmu môžu napísať aj tí, ktorí neboli, nie sú a nebudú fanúšikmi skupiny Joy Division a boli uvedení do omylu 83 % úspešnosťou filmu. Keď pominiem hudobnú stránku filmu ostane mi rozvláčny, nepríťažlivý opis záverečného úseku života mladého hudobníka, ktorý okrem obvyklých problémov samého so sebou a okolitým svetom trpí epilepsiou a nevidí svetielko na konci tunela. Nemožno sa čudovať mojej nesústredenosti pri sledovaní filmu, pretože som bol príliš zamestnaný bojom s neodbytným usínaním.(10.9.2010)

  • ancientone
    ***

    Pre tentokrát je Anton Corbjin tým, kto stratil kontrolu. Postava a krátka žitná dráha Iana Curtisa je bez váhania skvelý, melancholicko šťavnatý námet priam vyžadujúci filmové spracovania a to väčšou škodou je, ako zmätkovito to celé na vo filmovej podobe dopadlo. .......... Dosť nepríjemne pôsobí tónovanie tempa filmu, rozrušené neplynulým, skákavo hektickým sledom obrazov/scén, ktorým by častokrát prospeli plynulé premostenia namiesto disonantných, ostrých skokov. Nielenže vytvárajú dojem rytmickej zbrklosti, neusporiadanosti filmovej reči, ktorá akoby rýchlo listovala medzi kapitolami a rušivo vynecháva prirodzené prechody, ale naviac absolútne nekorešponduje so snahou docieliť melancholický pulz snímky. Kvôli tomu pôsobí film v útrobách rozrušene, akoby sa snažil takouto nenápadnou cestou sprostredkovávať epileptické mykania sa, čo myslím vôbec nepatrilo medzi jeho cielené snahy a motivácie. Spomenuté prechody mohli okrem skoordinovania narácie plniť funkciu sprostredkovateľa obrazov kŕmiacich, v danom prípade veľmi dôležitý, atmosférický ráz filmu, oveľa lepšie, než dosť samoúčelné zvolenie monochromatického obrazu. .......... Naopak si film skvelo počína v častiach venujúcich sa čisto hudbe. Muzika Joy Division je nadčasovou dominantou na rockovej scéne za posledných zhruba 30 rokov, na čo sa režisér a celé jeho dielo až priveľmi spolieha. Pasáže z koncertov sú spracované zo všetkých najlepšie, hlavne vďaka tomu, že stoja najmä na samotnej hudbe a obraz je už len akýmsi doplnkom, príjemným nie na vytváranie, ale dotváranie zážitku. To je, nanešťastie, jav typický pre celý film. CONTROL sa nejaví ako svojbytné dielo sugestívne rozprávajúce životopisný príbeh podkreslený skvelou hudobnou zložkou. Skôr ide o vágne (opäť narážam aj na samoúčelnú monochromatickosť) atmosférické doplňovanie akého-takého kontextu a podhubia k jednotlivým skladbám, ktoré znejú hlasnejšie, než dejové línie medzi, či skôr až pod nimi. ......... Pre Curtisa boli jeho texty katalyzátorom stavov, ktoré prežíval. Jednalo sa o akési špice jeho duševných rozpoložení, sprostredkovaných v perfektnej hudbe. Corbjin sa vo svojom filme akoby spolieha na skladby, ako na špongiu, odkiaľ sa všetka tá silne kumulovaná emocionálnosť vyžmýka do slabej rekonštrukcie udalostí, ponúkanej jeho filmom. .......... Keďže sú pri sumarizovaní celkového záverečného dojmu všetky spomenuté neduhy naďalej ututlávané do popredia stavanou hudbou, čo samo o sebe môže byť ďalšou položkou na zozname neduhov, vytvárajúcou však senzuálne narkotikum, stoický stav prímeria, naďalej sa jedná o v priemere príjemné filmové dielo, ktoré však malo oveľa väčší potenciál, než byť " v priemere príjemným".(25.2.2014)

  • Melies
    ***

    6 / 10 Joy Division je poézia pomaly krvácajúca dolu chodníkom, sýtočervený pramienok drobiacej sa ľudskosti uprostred rozrastajúcej sa šedi; poézia divoká i krásna, atmosférická, melancholická, trochu teatrálna, odťažitá a vysiaca uprostred chladného hannetovského vákua. Bohužiaľ, zatiaľ čo títo chalani ju hľadali v otvárajúcich sa ranách (nielen) britskej hudobnej scény, medzi ohlodanými paberkami recyklovaných riffov a neodvratnej punkovej implózie, Corbijn ich na oplátku vracia späť do stuchnutej minulosti, zrieka sa farieb a textúr a nazýva to depresiou, poctou svojim idolom. Ako rozprávač sa upiera čisto na Curtisa, čoby ústredný *ZAKAŠLANIE* element, a kapelu necháva v prachu za sebou. Tým sa, pravda, nutne vzďaľuje od onoho živelného epicentra diania, pretrháva dôležité nitky a z filmu robí naháňanie bubákov skrývajúcich sa v spevákovom podvedomí. Čo je úplne v poriadku, je to jeho autorský zámer, problém však nastáva, keď sa mu v tomto útržkovitom mikrosvete, ktorý zrejme mal byť “Madchesterom” sedemdesiatych rokov, nepodarí zasadiť všetky Curtisove traumy do vierohodnejšieho, snáď plnšieho kontextu. Nádejný materiál sa tak stáva režisérovým tápaním od neurózy k afektu a divák má v konečnom dôsledku pocit, že za všetko môže, obrazne povedané, nešťastná love story. A Curtis ako 'prorok urbanizačného rozkladu a odcudzenie sa' (viď. oveľa zábavnejší a informatívnejší 24 Hour Party People) sa v tom všetkom beznádejne stráca a len si tak smutne hľadí do prázdna a píše básničky. Aby som však nikomu nekrivdil, určite za to nemôže Sam Riley, ktorý z plytkejšieho scenáru vytiahol maximum a svojej postave prepožičal nádherne krehkú, neistú charizmu. Plus, jeho podobnosť s predlohou je do očí bijúca, čo je ostatne prípad aj zvyšných členov kapely a ich predstaviteľov. Stále to však nič nemení na fakte, že film ako taký postráda osobitejšie kúzlo a až na pár Bowieho plagátov a kvázi zasvätených kecov o Buzzcocks človek nemá pocit, že je súčasťou scény, niečoho väčšieho, ako je on sám. Nulové referencie na iné kapely a hudobnú scénu vôbec, Manchester vyzerá ako rumunská metropola a nie ako priemyselný diamant vyklovaný z kráľovskej koruny, nehulí sa tu, nešuká sa tu, no ale hlavne, že je to čierno-biele. A tým sa vraciame späť na začiatok. Nie, Control nie je zlý film, len šnorchluje tam, kde sa mohol hĺbkovo potápať. A to je na projekt, okolo ktorého sa podľa všetkého točilo mnoho zasvätených (súčasný New Order, Curtisova manželka, vlastne aj sám Corbijn) trochu málo.(6.4.2009)

  • Morien
    *****

    Bacha, budou spoilery. A budu taky sprostá, mám teď takovou náladu. Vysoce depresivní film, po kterém jsem vymyslela definici génia. Génius je ten, co se oběsí ve 23 letech a zůstane po něm něco dalšího kromě nedokouřené cigarety. Hudba, se kterou film velice zručně pracuje, je hutná jako vzduch a stejně zkurvená. Bolí to, když nedýcháme, a když dýcháme, tak to bolí a bolí tím víc a dýl. Poetická mluva rozeřvaný duše vábí jednu sortu lidí a tu druhou odpuzuje. Zelená a červená mají stejnou barvu, takže jak se kruci pozná, který srdce krvácí.(1.9.2010)

  • - Scéna, ve které Joy Division poprvé vystupují v televizi, je velmi autentická. Studio vypadá stejně jako to, ve kterém skupina v roce 1978 hrála, a dokonce i řeč Tonyho Wilsona je originální. Jediný rozdíl mezi realitou a filmem je v písni, kterou Joy Division hráli. Ve skutečnosti nehráli skladbu "Transmission", kterou složili až v roce 1979, ale "Shadowplay!" (Taxi88)

  • - Režisér si vzal na natočení filmu půjčku a zaručil se svým domem. (don corleone)

  • - James Anthony Pearson, který hraje Bernarda Sumnera se naučil hrát na kytaru za dva měsíce. (don corleone)