Vyznání Anny Elliotové

Persuasion (česky jako Anna Elliotová nebo Pýcha a přemlouvání, 1817), jakožto poslední dílo Jane Austen, je poněkud zastíněné některými oblíbenějšími díly. Nicméně se jedná o velmi zdařilý zralý román. Mezi filmaři není tolik oblíbený jako Pýcha a předsudek nebo Emma, ale o to víc může potěšit. BBC televizní produkce se Sally Hawkins v titulní roli je velmi roztomilá, všechny ty náhody a nepohodlí a náznaky jsou rozehrané tak autenticky, jak jen je to v daném žánru možné. Navíc tu má maličkou vedlejší roli moje stará láska Stella Gonet, takže jsem si to vysloveně užila. (21.08.2023)

Anna Elliotová je můj druhý nejoblíbenější román od Jane Austen - po Pýše a předsudku. Anna Elliotová je nejkomornější příběh, svým způsobem hodně osobní, pocitový až s náznaky melancholie. Je to román, který nabízí naději i víru, výrazně většinu románu (filmu) spíše nostalgickou atmosféru a pocit, že ten vhodný čas už dávno minul. Osobní pocit a neochvějné kouzlo, ne náhodou je Anna Elliotová posledním dopsaným románem Jane Austenové, který však bohužel vyšel až po její smrti. Možná nejvýrazněji je zde patrné rozložení společnosti té doby. Přenést atmosféru knihy se zde i díky hereckým představitelům povedlo opravdu výborně. 100% (16.04.2012)

Príšerne vážne a teda neaustenovské. Pritom práve irónia vnáša do príbehov a lá "červená knižnica" (samozrejme uvedomujem si tu aj ten filozofický moment, ktorý spomína MacIntyre) vítanú dvojznačnosť, nadhľad, ľahkosť, dialóg dvoch spôsobov žitia a tým aj reálnosť a živosť. (...) A čo je ešte horšie, zo všetkých charakterov sa ukrojila tá časť, ktorá ich robila ľudskejšími a zostali neznesiteľne jednorozmerné "funkcie v príbehu". Anča je uplakaná Popoluška, Wentworth len zazerá ako podgurážený ogrgeľ v krčme, Charles pre istotu žiadnu povahu nemá a nezjemňuje tak neznesiteľné výstrelky svojej ženy, Lady Russellová pôsobí skôr ako vypočítavá žena než ako milujúca náhradná matka atď. A aj antagonisti (s výnimkou bratranca Elliota) majú v knihe pôsobiť skôr smiešne, karikovane, ako v prípade starého Elliota a jeho obsesií zo zovňajška a z knihy šľachtických rodín - pre Anne sú skôr zdrojom pohŕdania a hanby. (...) Pre zvýšenie súcitu a vygradovanie celého prerodu sa z Anne stala prakticky slúžka, pritom práve Anne sa sama aktívne snaží pomáhať druhým, čím sa odhaľuje predovšetkým jej láskavá a trpezlivá povaha. Týmto sa podľa mňa len maskuje fakt, že samotné rozprávanie nedokáže čímkoľvek prekvapiť a vynahradiť tak straty, ktoré sa udiali na predlohe a pretvára (v medziach vymedzených dobou) v podstate samostatne mysliacu, sebareflexívnu a hrdú, akurát trochu zdeptanú ženu, na pasívnu hračku. Anne v knihe nebola osobou, ktorá sa musí odpútať od vlastnej podriadenosti. Ona už dávno nie je podriadená a nesamostatná - na rozdiel od Mary, Elizabeth a otca. Cieľom je preklenúť priepasť zloženú z predsudkov, hnevu a sklamaní, ktorá sa utvorila medzi dvoma ľuďmi vinou okolitej spoločnosti. (...) Štýl sa upachtene snaží o simuláciu psychických stavov svojich hrdinov, ale práve kvôli totálnej doslovnosti a jednorozmernosti toho všetkého to pôsobí zbytočne redundantne, až telenovelovito smiešne, pričom práve štylistické postupy mali byť, tak ako v prípade Austenovej, využité na iróniu a viacznačnosť. Veľmi zlé, pretože v porovnaní s 200 rokov starou predlohou, to pôsobí príšerne neživo, didakticky, sploštene a nezaujímavo. (25.01.2022)

Nuda a hlavně nesympatické postavy, zejména pak Anna si mě rozhodně nezískala. Knížku jsem nečetla, tedy nemohu říct, zda-li je ta nuda na obrazovce natočena stejně, jako je napsána předloha, pokud ano, tak to snad ani točit neměli, na mě tohle prostě nefungovalo, nepůsobilo a ve finále mi bylo jedno, jak to dopadne (i když samozřejmě všichni víme, jak to asi dopadne, když to napsala Austenová). Lituju, že to vě mě vyvolalo lhostejnost, protože Austenovou mám moc moc ráda. Jo a z tý kamery mi bylo občas nevolno. (30.01.2011)

Adaptácia románu Jane Austen, ktorá vyšla na Slovensku pod názvom Láska Anny Elliotovej nás vovádza znovu do starého Anglicka, do austenovského sveta plného lásky, povinnosti, nenaplnených túžob, predsudkov ale aj snobizmu a pýchy. Hlavná hrdinka Anna dusí svoju zranenú a nenaplnenú lásku hlboko vo svojom srdci veľa rokov. Trpí a divák trpí s ňou. Už dávno oľutovala, že dala prednosť rodine, ktorá si veľmi zakladá na svojom šľachtickom pôvode pred vlastným šťastím a láskou k mužovi z nižšej spoločenskej vrstvy. Dočká sa ešte svojho šťastia? Scenár filmu sa snaží dodržať hlavnú líniu príbehu, aj keď je oproti predlohe predsa len v mnohých detailoch odlišný a podstatne oklieštený. Nepôsobí to však rušivo, najmä nie pre diváka, ktorý príbeh nepozná. Výkon Anny v podaní Sally Hawkins je dosť presvedčivý, dokonca ani tá atletická scéna v závere mi až tak nevadí. Zdá sa, že práve ona ešte viac vyhrotila stresovú situáciu a časovú tieseň, do ktorej sa Anna vo finále filmu dostala. Zrazu bola ochotná riskovať svoje zdravie, ba dať i svoj život, len aby nepremárnila šancu na šťastie, ktoré bolo zrazu tak blízko. Film ma emocionálne opäť obohatil, tak ako iné diela Jane Austen, ale viem si predstaviť aj lepšiu adaptáciu. S réžiou nie som stotožnená na 100 %. (07.12.2008)