The Death of Yugoslavia

Z mojej strany je to na rozhraní 4 a 5 hviezd, pretože tento dokument je o veľmi vážnych udalostiach, kde o život prichádzali ľudia a nebolo všetko najsprávnejšie spracované. Dokument by mal začať nejakou históriou o tomto území, pretože vojna sa týkala sporov, ktoré sa niesli už dlhšie, aj taký Ratko Mladić stratil otca pri bojoch s Ustačovcami počas 2. svetovej vojny, kedy navyše podobne ako počas 1. svetovej vojny a aj v iných vojnách na Balkáne prebiehali etnické čistky, napríklad spomeniem ustašovský koncentračný tábor Jasenovac. Takéto udalosti proste zakorenili nenávisť v týchto ľuďoch a aj napriek tomu ako sa pretvarovali, boli falošní. Úvodu chýba aj história udalostí na Kosove, pretože tam niekde započalo toto všetko po smrti Tita, ktorý pevnou rukou otvoreného komunistu vládol týmto krajinám, no urobil aj chyby, ktoré neskôr vyplávali na povrch. Tie reči, že Srbi, ktorí sa Miloševićovi na Kosove sťažovali boli výmysly, neboli pravdivé, pretože dnes už vieme, že Albánci sa jednoducho snažili cez svoju ideu Veľkého Albánska postupne ukrajovať územia na Kosove a aj keď tam boli mnohí mierumilovní moslimovia, napríklad aj Srbi tam majú časť svojich obyvateľov s moslimským vierovyznaním, tak wahhábisti alebo provokatéri skrátka boli. Nebudem vylučovať, že si možno niečo tamojší Srbi aj vymysleli, veď koniec koncov sa cítili v Juhoslávii ako národ, ktorý by nemal byť utláčaný, ako národ, ktorý tvorí akési srdce celej krajiny. Napríklad aj kvôli tomu, že mali na svojom území hlavné mesto, boli najpočetnejším národom, navyše možno niečo vycítili v Miloševićovi, ktorý bol viditeľným kariéristom, populistom a pred kompromismi zjavne preferoval nacionalistické myšlienky, no tak mierne vyhrotená atmosféra namiesto nejakých policajných čistiek prerástla v to, že Milošević sa dal strhnúť nacionalizmom a vojensky šiel riešiť tamojšiu situáciu. Zastaviť vášne mal však možnosť, no nebol otvorený nejakému dialógu, pritom kosovský albánec Azem Vllasi, ktorý sa s nim dostal do sporu bol za celkom mierové a férové riešenia. Bublajúci nacionalizmus a nezhody, ktoré tam boli sa vyhrotili stále silnejším a neústupným jednaním Miloševića v prospech Srbov, čo sa vyhrotilo až do odchodu slovinskej delegácie po výsmešnom odmietaní ich návrhov na straníckom zjazde, no a tam sa prakticky rozpadla Juhoslávia. Chorváti sa postavili na stranu ukrivdených Slovincov, našli si zámienku, aby dali do popredia svojich nacionalistov na čele s Tuđmanom, vybavili si zbrane, ich odhalené klamstvá ešte viac pobúrili Srbov, ktorí sa začali obávať o rozpad krajiny, až cez snahy o odzbrojenie a prevzatie opätovenej kontroly prišlo k vojne, kde sa centrom sporu stalo aj srbské územie Krajina, kde tamojší Srbi chceli zostať v Juhoslávii a Chorváti chceli, aby patrili územne pod ich novovznikajúci štát, skrátka tam, kde sa dal urobiť kompromis, tam ho nikto nespravil a územia menšín do ohňa len benzín priliali ako sa vraví. Nakoniec sa nacionalizmus nevyhol ani Bosne a Hercegovine a vojna sa nielenže rozrástla, ale aj potiahla o viac rokov. V dokumente mi príde, že nakoniec sa všetko začalo zvaľovať na Srbov, aj keď je pravda, že jedného ich hrdloreza Željka Ražnatovića alias Arkana nespomenuli. Bosniak Naser Orić je v dokumente ukázaný priam ako ten, čo len bránil svoj národ, pritom to bol zločinec. Taktiež Chorvát Ante Gotovina, ktorý sa podieľal na etnickom vyčistení Krajiny od Srbov akoby v tomto dokumente nefiguroval. Izetbegovićovi zahraniční moslimskí mudžahedíni tu tiež neboli ukázaní. Všetko to tým pádom vytvára lepší obraz na Chorvátoch a Bosniakoch, čo je zlé. Úlohu provokatérov zo zahraničia, ktorí mali provokovať nielen Bosniakov, ale aj Srbov a iných, tu v podstate nespomenuli, to sa odhalľuje až teraz napríklad vďaka Robertovi Baerovi. Je to dosť oficiálny dokument hrajúci sa na objektívny už len tým, že dal možnosť vyjadriť sa vodcom tých krajín, no nie je investigatívny. Práve útoky pod falošnou vlajkou, možno niektoré len údajné, nielen pri Srebrenici, ale ja v Sarajeve, ktoré napokon viedli k bombardovaniu Srbov, by sa tu patrilo tiež rozobrať. Úloha Nemcov, ktorí mali v rozpade tiež svoje prsty, tu nie je veľmi výrazne ukázaná. Nezmyselné váhanie mierových síl a Európskeho spoločenstva tu tiež nie je tak zvýraznené ako by malo byť, pretože OSN nejednala podobne ako v Rwande a v oboch prípadoch zlyhala. No a potom nastúpilo NATO a hrátky o územia falošných vodcov krajín, ktorí využívali utrpenia svojich ľudí na svoje politické ciele a dokonca občas si napľuli, iste často oprávnene, aj do vlastných radov, napríklad Milošević alebo Šešelj. Mladić zas tým, že po čase bol mysľou už mimo, len priťažil svojej krajine a Karadžić tiež zohral svoje. Vtedajší politici viac ublížili svojim krajinám ako pomohli, čo nakoniec malo za následok rozdrvenie srbskej Krajiny, vyhnanie Srbov zo Sarajeva, ktoré obliehali a masakrovali tam aj vlastných, ktorí sa dali na obranu multietnickej Bosny a po konfliktoch s NATO aj prischnutiu nálepky na Srbsku, že bolo hlavným agresorom, k čomu prispela aj Srebrenica a nakoniec im zbombardovali krajinu za opätovné neskoršie riešenie situácie v Kosove, pár rokov po tomto diele. Nakoniec z toho v úvodzovkách vyšli víťazne vyšli Slovinci, Chorváti, Bosniaci, čiastočne Čiernohorci, praví juhoslovanskí komunisti vyšli ako porazení, lebo nedokázali extrémizmu často aj z vlastných radov zabrániť a zomierali nakoniec niektorí aj pri pomoci inému národu, než z ktorého boli. Macedóncom Srbi a Albánci priťažili a Srbi vyšli ako porazení, napriek tým hrátkam o územie na záver pred Daytonskou dohodou. Na tomto diele môžte uvidieť, že nič nie je čiernobiele, vidieť tú zvrátenú diplomaciu a šach s bežnými ľuďmi, kde sa brat obrátil proti bratovi a neodpúšťalo sa viac než len iné vierovyznanie, či iná národnosť. Navyše okrem OSN zlyhali tiež Rusi. Boje sa veľmi rýchlo prebehli, niečo sa preberalo konkrétnejšie, niečo vôbec, dosť sa skákalo, preto k obrazu o tej vojne nestačí, aby ste vzhliadli len tento dokument, ktorý vám však môže pomôcť aj tak výrazne. Môže to slúžiť k tomu, aby ste videli, ako rýchlo môže skončiť multietnická federácia, ak sa nezatočí s nacionalizmom a povyšovaním sa a dohody, ktoré mali byť na začiatku sa diali až na konci pod hrozbami z vonka. Tu je aspoň vidieť, že rozpad Juhoslávie mimo nej mnohým vyhovoval a dnes si jej jednotlivé štáty podmanili, až ju smerujú k opätovnému zjednoteniu v Európskej únii, koľká irónia, koľká zbytočnosť krvipreliatia. (31.12.2013) (méně) (více)