Režie:
František VláčilScénář:
Dušan MitanaKamera:
Jaromír ŠofrHudba:
Jarmil BurghauserHrají:
Jaroslav Filip, Jan Kačer, Peter Debnár, Zora Kolínska, Jiří Prager, Jiří Menzel, Elena Kucháriková, Ivan Romančík st., František Dibarbora, Petra CibulkováObsahy(1)
Už svojími prvými zábermi na vyľudnené, zasnežené bulváre elegantného Petrohradu strháva televízny film Albert na seba nevšednú pozornosť. Výnimočná osobnosť českej kinematografie, režisér František Vláčil, tvorca takých opusov ako Markéta Lazarová /podľa románu Vladislava Vančuru/, Údolie včiel, Adelheid, Ďáblova past, nakrútil v roku 1985 podľa scenára Dušana Mitanu adaptáciu rovnomennej poviedky klasika ruskej literatúry 19. storočia Leva Nikolajeviča Tolstého. V centre rozprávania stojí mimoriadne nadaný hudobník Albert, predtým prvý huslista petrohradskej opery, teraz alkoholik a troska, žijúca na okraji spoločnosti. Objavuje sa v aristokratických salónoch ako trpený návštevník, hoci jeho hra vie úprimne všetkých očariť. Napriek tomu sa však jeho sociálna situácia nijako nemení. Milostné vzplanutie k vysokopostavenej dáme, manželke generála, ho kedysi pripravilo o miesto v divadle. Odvtedy sa osud k nemu postavil chrbtom. Počas jednoho večierka u Anny Ivanovny /Zora Kolínska/ zaujme Albert kultivovaného grófa Delesova /Jan Kačer/, ktorý sa rozhodne zmeniť jeho ponižujúci život. Pozve ho ho bývať do svojho domu, zverí ho do opatery dobromyselného sluhu Zachara /Peter Debnár/, nabáda ho, aby prestal piť a venoval sa hudbe. Pokúša sa vybaviť mu návrat na muzikantské výslnie - do operného orchestra. Od tej chvíle sledujeme konflikt dvoch pováh a dvoch prístupov k životu. Delesov je sporiadaný, slušný človek, no bez fantázie. Myslí si, že je možné druhého prevychovať tým, že sa mu zlepšia materiálne podmienky. Neurotický Albert, obdarený nevšedným talentom a umeleckou predstavivosťou, ale so sklonom k sebazničeniu, sa podvedome, neskôr aj otvorene bráni Delesovým zámerom. Cíti sa ohrozený vo vnútornej slobode. Vymení pohodlnú klietku za osamelé vyhnanstvo uprostred zafúkaných, ľadových námestí výstavných palácov a pravoslávnych chrámov?
Poviedka Albert, ktorá pochádza z ranného obdobia Tolstého tvorby, sa zaoberá univerzálnym problémom vzťahu výnimočného umelca a spoločnosti. Inšpiráciu ponúkli spisovateľovi vlastné životné zážitky, keď pozval k sebe do Jasnej Poľany hudobníka Rudolfa Kiesewettera. Existenciálne zúfalstvo Bohom obdarovaného vydedenca, závislého od ľubovôle povrchnej a obmedzenej vrchnosti, presvedčivo zahral Jaroslav Filip. V snímke, kvality ktorej ocenili v roku 1989 aj na Medzinárodnom televíznom festivale v Tokiu Zvláštnou cenou poroty, vytvoril jednu zo svojich najlepších filmových úloh. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (19)
Bez vědeckých výzkumů a letitého bádání veděl už L.N.Tolstoj o alkholismu tolik, ne-li víc, než vědátoři dnes. Inscenace je mimořádně povedenou studií o tomto problému zasazenou do atraktivního prostředí báťuškovského Ruska. Bizarní, ale o to patrně věrohodnější je, že se režie ujal člověk, který alkoholovou závislost precizně znal zevnitř, a v době natáčení už s ní svůj vlastní boj pomalu prohrával. ()
„Umění je největší projev lidských schopností“ I v tomto slovenském (jinak spíš průměrném) televizním snímku projevil František Vláčil své nezpochybnitelné filmařské schopnosti (viz třeba působivý záběr ze spodu na opilého Alberta kráčejícího ke kostelu). Téma vypořádání se umělce s alkoholismem přitom muselo být, pokud vím, samotnému Vláčilovi poměrně blízké. Mě zas byly blízké všechny ty luzné tóny houslí (ač tedy Filip „hrál“ občas na ty housle trošku mimo rytmus). Vše zcela příhodně končí tóny ze závěru Mozartova Dona Giovanniho. Vždyť alkohol umí člověka stáhnout vskutku až do horoucích pekel… ()
Do hlavy bohéma nie je jednoduché nahliadnuť a tobôž do hlavy a duše bohéma, sklamaného láskou. Áno, za súčasný zúbožený stav výrazného umelca môže samozrejme žena. Za snovú atmosféru zasneženého Petrohradu, nóbl salónov a Albertových nápaditých vízií zase Vláčil. Je vlastne jedno, či je to televízna záležitosť alebo nie, potrebný účinok sa totiž dostavil. Kačer a Filip sú skvelá dvojka a ich konfrontácia a dilemy sú pochopiteľné. Určite by na väčšom priestore mohli byť viac, privítal by som kľudne aj seriál o Albertových osudov od mladých liet cez lásku až po sebazničenie. ()
Asi nikto iný ako Jaro Filip by sa tak nehodil za geniálneho hudobníka psychicky nie celkom zrelého. Vrátane zanedbaného výzoru a podliatin pod očami. Škoda, že ma tí starí ruskí klasici oslovujú veľmi málo, a podobne aj v tomto prípade, len na slabšie tri hviezdy. –––– Spí len tak, ako prišiel, vôbec sa nechcel vyzliecť. Je to naozajstný umelec. ()
Velmi pěkný televizní film z období normalizace. Jeho literání předlohou je povídka ruského autora, takže i ideologicky bylo všechno v cajku, protože tehdy platilo, že co je ruské, to je dobré, zatímco dnes je tomu právě naopak. Hrdinou příběhu je poněkud deklasovaná osobnost. Rád bych viděl, jak by Vláčil zfilmoval novelu Konec od Samuela Becketta. I jejím hrdinou je deklasovaná osobnost, jenomže trochu víc problematická, a příběh vyznívá mnohem tragičtěji. ()
Reklama