Recenze (2)
Prvý celovečerný film režírovaný a zároveň napísaný Masaom Adachim, známym skôr ako scenárista filmov Kojiho Wakamatsua má len 55 minút. Anglický názov na čsfd ešte nie je, tak vám ho prezradím – Closed Vagina. Práve o tom je tento film, o žene, ktorá nesexuje vo svete, čo ju vníma ako objekt túžby, resp. sexuálny objekt. Začína sa lekárskym termínom, netradičným zobrazením názvu filmu a škrípavými zvukmi. Šero, konsenzuálny sex so ženou dole a príliš veľký kontrast čiernej a bielej. Mladý chlap vyzerá byť neuspokojený. Sex je pod plachtou, nie explicitnejší, ako v neskorších Wakamatsuvých dielach. Nepočujeme žiadny dialóg, len búchanie biča. Kamera sa pomaly presúva na sochu ženy ako z doby kamennej, ktorá má oblečenú podprsenku. Nemá ale len torzo, ale komplet telo a kamera upriami pozornosť na jej ohanbie spolu so škrípavými zvukmi. Atmosféra sa Adachiho dielu rozhodne uprieť nedá. V piatej minúte dostávame aj dialógy. Žena vraví, že ju nebaví predstierať, že je pes. On vraví, že je už uspokojený, no ju to neuteší. Hlavná hrdinka sa bodne nožom na maslo do vagíny. Máme tu aj asi krematórium. V ňom pripravujú mŕtvolu starej ženy na poslednú cestu za sprievodu pridaných škrípavých zvukov. Na pohrebe už chýbajú titulky, ktoré sa objavia o chvíľu neskôr. Niekoľko postáv stojí nad niečím nerozoznateľne bielym položeným na stole. Dozvedáme sa, že ide o to ľudské telo starej mamy, rozložené na kosti po spálení, ktoré pomenúvajú toto sú nohy, členok, bok. Pri tejto scéne už nemáme škrípavý zvuk, ale napínavé zvuky potupného vybitia, ktoré dodávajú scéne pravidelne sa opakujúcu nepravidelnosť. Scéna je aj vďaka možnej naturálnosti, a vďaka štylizácii a schovaniu si jednej časti kostí niekým pôsobivá a nechutná. Potom sa deje niečo nezrozumiteľné kvôli obrazu vo výrazne bielej farbe, podporeného šokujúcimi, náhlymi zvukmi. Potom tu máme nejaký surrealizmus, kde hlavná hrdina leží oblečená tvárou k posteli vysilenej nejakými plagátmi alebo novinami a štyri postavy okolo nej chodia a do postele zatĺkajú klincami tie plagáty či noviny, pričom počujeme bičovanie mladíkom a vidíme jeho výraz tváre. Vidíme nohy bicyklujúce v priestore, niečo akoby náhly úder a strih a náhle nájazdy kamery na ženy jediace kvety a pozerajúce do neprítomna. Zádumčivá hlavná hrdinka nasadne do autobusu a počujeme nejakú jej myšlienku ohľadom operácie. Pri jazde autobusom tu máme obraz na ňu prelínajúci sa s obrazom okolia. Vstupuje do miestnosti so zvedavým, plíživým pohľadom a nabok položenou hlavou. Položí sa na zem a odpadáva. Potom vidíme ošetrenie lekárov a komentovanie rany. Počujeme dialóg páru o smrti a sexualite no nevidíme ich hýbajúce sa pery. Surrealizmus pokračuje a vôbec nie je isté, či tam je aj niečo reálne a ako to interpretovať. Lynch by mal ale radosť. Atmosféra pri určitých scénach ale nie je všetko a vďaka nie úplne zorozumiteľným scénam a deju som príbeh a film nemohol naplno prežiť. ()
Boj ženy a jejího partnera -když žena trpí uzavřenou vaginou- ve světě, který ji vidí jen jako objekt příjemnosti a reprodukce.,,,,Přeexponovaný obraz životopisu ženy. Pozdější dojmy z pohřbu v krematoriu, kde kosti zemřelého jsou drceny. Konečné jemné gesto říká sbohem mrtvým ze světa živých. Pak opět divocí mladí mezi sexuálním dobrodružstvím a voláním revoluce, vlající vlasy a detaily tváří ve vytržení, pak snímky z nemocnice, mrtvá těla. Jeden se točí po nekonečné spirále neústupně společnosti. Poslední krásný obraz: ženské oko, polootevřené v přeexponování. Nevíte, zda se dívá unaveně skrze mlhu po aktu touhy anebo je už mrtvé. Ostaně obraz je vzhůtu nohama, jelikož je zřejmé v životech všech lidí, kteří cupkají skrze film jako těla duchů. Film Masao Adachiho jej jako vždy výzvou. (Schneeland na IMDb) ()