Noc v archíve

Hoci som dal 5 hviezd jedna epizódka si zaslúži s určitosťou 5*, ak nie metál. Reč je o časti venovanej chlapcom z piatej B, failom a patáliam typu vyšetrovateľ s chumáčom cukrovej vaty v krku, lúpežné prepadnutie v stredoškolskej kantíne, kradoško prepraviek či IT s ňufákom po obvode celej hlavy. Ale čo ma utvrdilo v presvedčení dať epizódke plný počet a ešte niečo naviac? Odpoveď sa ukrýva na inom mieste a síce v srdiečku a hlase jedného deduška. Pretože je to práve dedko, ktorý mi doslova vyrazil nielen zrak, ale aj dych. Héj dedko, héj dedko. Čo? Išli hudci horou, horou javorovou našli drevo krásnô na deduška, jásne. Prvýkrát zaťali, xicht mu vyťali, druhýkrát zaťali, baranicu vyťali, keď tretíkrát zaťali, dedka na kompletku vyťali. Už ho len obrúsili, postahovali opakujem postahovali mu hrany a nalakovali. K tomu korýtko a dvoch zajkov a príbeh je na svete. Jedná sa o otca prolhaného emigranta, ktorý obrátil na vieru nejedného farizeja, čoho dôkazom bude scénka s „beetleom“ v závere reportáže. Tento emigrant utiekol cez Juhosláviu do USA, no po správach, že v republike padla tyrania faraónov a že vzniká welfare štát, sa pod ťažobou svedomia, že utiekol z krajiny za dúhou, vracia domov do rodnej dedinky pod Tatrami, kde už na neho čaká tatko Kempetai, ktorý mu nič nedaruje. Jezu, jezu čo ti dám, keď nič nemám, dám toho naranča či citrónika, neboj sa. Možno by si niekto povedal, že aký krásny príbeh, ale ja sa priznám, že ešte nikdy som nevidel, aby drevené korýtko rozprávalo a ako by povedal Palo: „s prehľadom sráč jeden“. Dedko mal úplne zlé názory, no mohol ináč, keď vychádzajúc z Otázok leninizmu choval na zrkadielku dvoch gumených zajkov hrajkov, ktorí prísnym okom strážili teplo, atmosféru a totálnu stupiditu svetličky? Pri vyšetrovacích praktikách v rodinnom kruhu to jeden z pozvaných konfidentov nevydržal a pustil to priamo pod nohy nielen stola, ale aj ostatných členov skupiny, pričom mu nepomohlo ani zastreté zahováranie a obzeranie sa po strakách či kôloch. Ošipujúc sa, počúval a pritakával ďalšiemu vyšetrovateľovi s kontúrami A. Čikatila, ktorého zaujímala kubatúra štamprlíkov, ktorými ho jeho tetka počastovala v slávnej Amerike. Neveril, spočiatku neveril za toho šľaka, že dala a potom už viac nedala, ale čo mal robiť nakoniec podľahol a začal riadne veriť, že dala 1 pohárik a potom už nič. Dedko medzičasom dozrel, mráz ho poroztahoval, popučil, dohúkal a znovu zmraštil a keď sa už na neho vykopal, vypľul ho cez komín rovno do izbičky a neverili by ste, aký špica kus sa z neho vykľul. Ten Ti mal prehľad, tam vedel, to videl o tom počul, tu vymenoval, to nespomenul lebo mu štáb prešpikovaný ŠTBákmi hrozili oprátkou, tam nachystal a nedal, no proste paráda za všetky drobné. Postupom času sa začal pitvoriť v systéme zdravotnictva nielen v Československej socialistickej republike, ale čo je hlavné v Spojených štátoch amerických. Pre pána Boha len dúfam, že sa nevyjadrovali k otázke o ktorej mohli vedieť tak maximálne to hovno, čo tam pod stolom zanechal jeden z tých vyšetrovateľov USSR KGB. Nakoniec svoj prehľad potvrdil na dvorku, kde sa vydali všetci vyšetrovatelia aj s televíznym štábom, potom ako ukončili posedkávanie v kuchynke. Stredom bodom pozornosti sa razom stal susedovho otca syn alias kamarát navrátilca, o ktorom bola reč v úvode. Beetle nesúc si na hlave úľ sa pristavil pri komisii a spustil, že synátor bude dobrý komunista naisto zaprisahával sa chrobák, problém je len v tom, že asi sa už nevráti, čím Beetlejuicovi padol sen, ale podľa dedka za horúca tepaného nebolo všetkému koniec a tak spustil: „A ti fanna napíš tomu chumajovi, nech nedáva nič na americkú propagandu a nech sa bez obáv vráti do vlasti, kde bude žiť, ako každý druhý občan v republike.“ Tak túto pasáž museli deduškovi napísať na ľudovom komisariáte kultúry na objednávku, pretože tuhô pochybujem, že kým mu príslušník nemieril na brušnú slezinu revolverom, tak sa nestretol s týmto pojmoslovím obsahujúcom termíny ako občan, sloboda, vlasť a podobne. Nakoniec ešte všetkých v republike uistil, že synátor sa nemá naozaj čoho báť, pričom poukazoval na fakt, že jeho potomok je už doma 4 mesiace a nič sa mu zatiaľ nestalo, to je pravda, keďže bol zatiaľ v ochrannej karanténe, vrámci ktorej prebiehalo zbieranie materiálov a usvedčujúcich dôkazov so zámerom pochytať všetkých, ktorí len na moment zapochybovali o najdemokratickejšom režime od Uralu na západ. Tak sa všetci rozlúčili so slovami, že radšej budem žiť tu v kriminále, ako v USA v tom prekliatom slobodnom svete, zapálili dedkovi zemľanku, pustili psov, dedka vševedka zabásli a išlo sa do strižne v Mlynskej doline, teda až na dedka vševedka ten šupom úzkokoľajkou smer Soloveckij Lager Osobogo Naznačenija tak na tri roky natvrdo. (13.04.2011) (méně) (více)