Smrť ministra

Slovenský televizní historický/politický film o Vladimíru Celementisovi , komunistickém ministrovi zahraničí, kterého v padesátých letech semlela vlastní mašinerie strany. Působí to komorně ( z nouze ctnost když není vysoký rozpočet ) a solidně psychologicky ( dobré herecké výkony ) , ale chybí tomu uvěřitelná atmosféra, čemuž nepomáhá hudba alá tóny nedělní chvilky poezie a slovensky mluvící Stalin kdesi v garsonce taky nepůsobí moc přesvědčivě. Film pro úzkou cílovou skupinu fandů. (24.01.2020)

Tu a tam mě popadne záchvat špatného svědomí nad tím, že nemám vlastně žádný přehled o dramatické tvorbě našich východních sousedů, a Smrt ministra měla nějaké to bílé místo zaplnit. Co napsat... Kdyby v roce 1973 natočila televize osudy komunistického funkcionáře, který ukončil svou životní pouť v nacistickém žaláři, vypadala by televizní inscenace v podstatě stejně. Podobně laciná výprava, totožné záběry na mluvící hlavy, zkrátka za 35 let se nic na výrobních postupech nezměnilo, což je smutné konstatování. Vadily mi i drobnosti jako dialogové výstupy Clementisova právníka, který by jako prověřený soudruh těžko vypouštěl některé věty z úst, byť by to bylo v tak extrémních podmínkách pár hodin před popravou svého mandanta. Celkový dojem: 35 %. (06.10.2022)

kompletny dej smrti ministra je zalozeny na dialogoch, ktore su alfou a omegou tejto revue clementisovho zivota. v takomto pripade je strategickou uloha scenaristu, kedze tu namet a scenar tvoria dobre 2/3 produkcie. preto treba v prvom rade vyzdvihnut majstrovsky zvladnutu pracu lubosa jurika, nakolko je film v podstate jeho dielo. jurik sa uz dlhsie zaoberal myslienkou sfilmovania clementisovho pribehu, z jeho pera vzisiel namet i scenar, na ktory STV vyclenila rekordne skromny rozpocet 3 (!!!) miliony korun a ktory reziser a kvalitne vybrani herci slusne dotiahli do uspesneho konca. nenudnym, velmi inteligentnym a jasnym sposobom sa dozvieme o zivote jedneho z najvacsich slovenskych statnikov, ktoremu sa da pripisat privlastok "svetoveho formatu". vyborne resersovanie a znalost problematiky nam umoznia nahliadnut do clementisovych idealov, dilem, nazorov i kontroverznych momentov. za srdce chytia silne momenty - ako napriklad debata na temu zidov (nepriame priznanie sa clementisovho obhajcu), otazka slovenskej a madarskej mensiny ci stretnutie so stalinom. smrt ministra je absolutne maximum vytazene z absolutneho minima. ze by konecne usvit po epoche tmy slovenskej televiznej tvorby? (12.01.2010)

Prekvapujúco pútavé a historicky zaujímavé a podľa toho čo viem tak aj vierohodné. Netreba sa baviť o formálnej stránke, tá je samozrejme minimalistická a "televízna". Všetko si vynahradzuje obsah, príbeh a postavy...Aj pri kratšej stopáži sa podarilo povedať to, čo povedané byť malo a v rámci slovenskej (žalostnej) televíznej tvorby sa jedná jednoznačne o nadpriemer... (13.12.2009)

„Poučenie neexistuje. Moc je nepoučiteľná.“ Svojim postojom k STV televízii sa netajím, ale raz za šesť sedem mesiacov ma dokáže niektorý z jej stoviek riaditeľov (kto si má tie mená nastrčených bábok bez vlastnej vízie a rozumu pamätať? Veď sú tam len na to, aby podpisovali rozhodnutia politkov, ktorí sú práve pri moci.) urobiť dobré rozhodnutie. Po tom, čo som bol nadšený z toho, keď sa Ivo Gogál s Danou Košickou rozhodli naživo (!) zahrať DÔVERNÝCH NEPRIATEĽOV, som si myslel, že teraz bude riaditeľ XYZ ticho ako voš pod chrastou až do volieb 2010, kedy ho nahradí iná bábka. A aha! Ešte v ten istý rok dal zelenú SMRTI MINISTRA. Samozrejme, rozpočet bol vedľajší (najvýpravnejšou scénkou je tá, v ktorej dvaja muži sedia na lúke a z kopca pozorujú dedinu) a herecké obsadenie komorné (ale Jaroslav Mottl a Alexander Kučerenko, ako Stalin, dokazujú, že niet malých rolí). A akčnú scénu by bolo naivné očakávať (hodinu a pol trvajúci film je IBA o dialógoch a monológoch). Napriek tomu tvorcovia produkujú napätie, prameniace z vtedajšej doby. Ústredným hrdinom je bývalý advokát a minister zahraničných vecí Československa, príliš tolerantný komunista Vladimír Clementis, ktorého obesil vlastný režim. Snímka vonkoncom nezaujme divákov, ktorých nezaujíma svet okolo seba a oháňajú sa frázami o tom, že všetci politici sú svine. Snímka vďaka výborne napísaným dialógom („Len hovorím pravdu.“ – „Ale to od vás predsa nikto nechce.“) a zaujímavým myšlienkam („Majestát smrti? Čo je dôstojné na smrti?“) je vysoko aktuálna i dnes a rafinovane sa vyjadruje na margo niektorých Slovákov v politike („Opovrhujem tými, ktorí si národniarstvom liečia komplexy.“) i niektorých Maďarov v politike (trojminútový monológ o tom, ako nám to Maďari dávali v minulosti vyžrať). Dominantou televíznej snímky je Ján Kroner, ktorého inak nemusím, ale tu bol dobrý. (18.12.2009)