Režie:
Jozef ZacharKamera:
Vladimír JešinaHudba:
Zdeněk LiškaHrají:
Štefan Kvietik, Emília Vášáryová, Ladislav Chudík, Ivan Rajniak, Felix le Breux, František Dibarbora, Vlasta Fialová, Ivan Krajíček, Emil Horváth ml. (více)Obsahy(1)
Ľudovít Štúr patřil k předním slovenským buditelům, zabýval se zejména spisovným jazykem. Snímek Jozefa Zachara, který o něm pojednává, sice vznikl v roce 1968, avšak ani v nejmenším neodráží jeho kvas. Vznikl uctivý životopis klasického střihu, hlavního hrdinu zachycuje v revolučním roce 1848, kdy Štúr vstoupil jako poslanec do Uherského sněmu. Téměř učebnicově prožívá nejen složitá dilemata v politice, ale také složité zákruty v milostných citech. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (15)
Zatímco Češi v roce 1968 prakticky deinstalovali totalitní komunistický režim, zrušili cenzuru a v oblasti náhle neregulované kinematografie natáčeli jedno revoluční dílo za druhým, Slováci stále ještě historicky vězeli v době národního obrození a filmem bojovali svůj zpožděný boj za národní emancipaci. Civilizační prodlení a krásná hudba Zdeňka Lišky. ()
" ... či to ozaj vždy tak bolo, že sa kolem politiky motalo toľko pochybných existencií?" ()
"Ľudia majú radi mŕtvych hrdinov, živý sú na obtiaž..." Ťažko sa mi hodnotí film o Štúrovi, ktorý vám o Štúrovi nepovie dokopy nič. Kvietik mi nevadil, myslím , že to zvládol, len je väčšina zvyknutá vídať ho v úlohách tvrdých chlapov. Dobrá polovica filmu sa venuje Štúrovmu romániku a tá druhá skôr revolučnému roku 1848 a revolúcie ako takej. Prípravy do boja, pochody armád boli ok, v súbojoch a bojových scénach sú samozrejme rezervy veľké. Z filmu mám celkovo zmiešané pocity, pretože pôsobí trochu chaoticky akoby nevedel o čom chce vlastne vypovedať. 60%. ()
Těžkotonážní začátek snímku ani v nejmenším nepředpovídá děj, potažmo scény, kterými bude film vrcholit. Slovenský nacionalismus má v dějinách našeho dlouholetého bratra nepochybně své místo, i když se jeho tvář i myšlenky měnily. Máme zde obraz boje, mající přívlastky jako zoufalý, či marný ale rozhodně ne zbytečný. Režisér Zachar nepochybně sázel na jistoty. Charismatický Kvietik a překrásná Emília jsou jen začátek. Tím nejlepším, v této československé spolupráci (myslím tím česky mluvící herce a české tvůrce), kterou režisér ukázal např. i ve filmu Zmluva s diablom, je nepochybně účast Zdeňka Lišky. Pochod sedláků s vidlemi do své zkázy za doprovodu těžkých bubnů a jeho klasických chorálů, je fantastický. Nyní se doba projevuje, utrpení, bolest a smrt. Silné scény (některé nedoporučuji ochráncům zvířat) a neméně silné drámo na závěr. Velmi povedený pohled do historie sloužící i jako slušná dějepisná pomůcka. ()
Začátek filmu se tvářil, že se bude rozhodovat mezi romantickou polohou připomínající Fanfána Tulipána a poetismem hodným Fráni Šrámka. Takový film mohl vzniknout prakticky kdykoliv. Ale když přišlo na revoluci a především její definici, bylo jasné, že tento film mohl vzniknout jedině v roce 1968. ()
Tiež sa pýtate, prečo jediný skutočný veľkofilm, zaoberajúci sa životom Ľudovíta Štúra nie je podobnou klasikou, ako Bielikov Jánošík? Obsahuje totiž vskutku veľkolepé scény, viacero bitiek, panorámy armád a veľkú lásku našich dejín, o ktorej sa učíme aj na školách. Po pozretí pochopíte. Za prvé Štúr je tu skôr iba jedna z postáv, ktorá tu zobrazeným príbehom až tak nehýbe, všetko je točené príliš na akademický efekt, bez života. Film napríklad skončí bez poriadneho vyvrcholenia, veľmi náhle. Rovnako všetky vzťahy tu sú zobrazené veľmi skratkovito a dej mi pripadal mierne zmätočný. Je to škoda, možno by stačil už len lepší strih a dlhšia stopáž, ktoré by všetko lepšie dramaturgicky prepojili. ()
Tvorcovia sa podujali natočiť romanticko-historický film o revolučnom roku 1948 a láske Ľudovíta Štúra k Adele Ostrolúckej. Celý príbeh pôsobí do veľkej miery ako sfilmovaná učebnica dejepisu, istá rezignácia na tvorcovský umelecký vklad je poznateľná, čo je na škodu. Strohý snímok však nikomu neublíži, ale ani nenadchne. ()
Život jedného tvorený z čriepkov života mnohých. Film veľmi zaujímavo zachytáva motivácie, túžby, obavy i nepriamych účastníkov revolučného diania- aby starenke vojaci nezničili variaci sa lekvár, revolúcia kazí business ženám ulice, hrajúci sa chlapci napodobňujúci vojenskú kapelu, žena kritizujúca vojakov spievajúcich po nemecky prepletajúca slovenčinu nemeckým "ach so", rabujúci povstalci, pomsta vojakov, nedbalosť polície o situáciu, tá má prácu za každého režimu, skaza revolúcie očami Štúra... Čriepky životov je však občas náročné pospájať do deja, porozumieť premenám- prečo revolucionári bojovali s či proti Maďarom a Rakúšanom. Táto náročnosť, zložitosť vyznať sa v postavách spolu s úsilím pochopiť hutné dialógy však našťastie spôsobili potešenie vďaka zaujímavej zápletke.___ Rozmýšľala som, prečo bol film zakázaný. ( Pár vždy platných výrokov: "Moc uznáva iba poslušnosť, slepú poslušnosť bez myšlienky." "Či to vždy tak bolo, že sa okolo politiky motalo toľko pochybných existencií?" "A nech sa naši ľudia neukazujú v uniformách. Mám rozkaz, aby Ríša vyzerala, ako slobodný štát.")___ Nezvyčajná atmosféra podporujúca zápletku, vizuálna pôsobivosť i opakujúce sa krásne hudobné motívy zanechali hlboký zážitok. ()
Zaujímavý historický snímok, ktorý sleduje našich národných buditeľov v boji za takmer nemožným. Určite to nie je životopisný film o Štúrovi, aj keď on v ňom má hlavné slovo. Na záver sa vo filme objavujú bojové scény, kde sa títo naši buditelia spolu s obyčajným ľudom stávajú dobrovoľne bojovníkmi revolúcie, a nielen obrazne. Nemyslím si však, že obsadenie Kvietika bol ten najlepší nápad, len ťažko som si naňho zvykal. A na koniec len konštatovanie, že hoc sa drží historických reálii a nenájdeme v ňom ani kúska socialistickej agitky, z témy sa dalo vytrieskať aj viac. ()
Oficiálny text distribútora je podľa môjho názoru trochu zavádzajúci, keďže v prípade filmu Niet inej cesty sa nejedná o klasický životopisný film. Ľudovít Štúr je síce hlavnou postavou filmu, ale dej filmu skôr ako jeho život opisuje revolučné udalosti z rokov 1848 – 1849, hlavne ozbrojené povstanie Slovákov proti politike Pešti. Film je čiernobiely a je nakrútený v širokouhlom formáte. Je druhým kolibským filmom režiséra J. Zachara, tým prvým bola komédia Zmluva s diablom, ktorú nakrútil rok pred tým. Snímka zrejme vznikla pri príležitosti okrúhleho (120. výročia), ktoré uplynuli od ozbrojeného povstania Slovákov v roku 1848. V tomto revolučnom roku sa odohráva aj iný kolibský titul nakrútený v roku 1968 – Bielikovi Traja svedkovia. V hlavnej úlohe Ľudovíta Štúra sa predstavil Štefan Kvietik, jeho lásku Adelu Ostrolúcku si zahrala Emília Vášáryová , jej otca, grófa Ostrolúckeho stvárnil František Dibarbora. Ivanovi Rajniakovi sa ušla postava J. M. Hurbana, v menšej úlohe J.V.Friča sa mihol český herec Josef Laufer. Exteriéry filmu sa natáčali aj vo Viedni, kde sa časť filmu odohráva. Film ma nenadchol, ale ani nesklamal, pri jeho sledovaní som mal pocit, že mám pred sebou učebnicu dejepisu. Ide o zabudnutý titul, ktorý tak trochu právom zapadol prachom. ()
Sloboda, rovnosť, bratstvo, to sa v uhorských podmienkach premenilo na politické intrigy. Ako si štúrovci v úvode na hrade Devín sľúbili, že budú celkom oddaní svojmu spoločnému záujmu a nevyruší ich od toho žiadna žena, matka ani milenka, tak hlavnou myšlienkou filmu bola práve láska Ľudovíta a Adely. Zvyšok, ako politika a skutočné bojové scény, sa mi zdal druhoradý a priznám sa, že ma nebavil. Preto aj slabšie hodnotenie, že sa vo filme nepodarilo pritiahnuť pozornosť na to podstatné, čo Štúr robil. Liškova hudba bola majestátna, ako vždy, a pomaly jej prichádzam na chuť. Výborné herecké obsadenie sa mi zdá trochu nevyužité, ale nemusim byť ani Ľudovít, aby som sa na prvý pohlad zaľúbil do filmovej Adely. –––– Kto chce žiť, nesmie sa trápiť. Aj žalosť srdca je choroba. A možno najhoršia. –––– Čo idú robiť? – Chrániť nás. – Niekto nás napadol? – Ešte nie. Ale keď budú tak vykrikovať, niekto nás určite napadne. ()
Elita vtedajšej slovenskej hereckej brandže vo filme, ktorý sa podľa mňa snažil napodobiť diela českého režisérskeho velikána Otakara Vávru. V pamäti mi utkvel ani neviem prečo, Ivan Krajíček, ktorého som identifikoval len podľa nezameniteľného hlasu.. ()
Vydržel jsem půlku. Pak mě to přestalo bavit i zajímat. ()
"Uhorsko nie je Francúzsko." Viete, tieto národné povstania, my si ich nesmieme nijako idealizovať. Obzvlášť keď celibát vyznávajúcimi intelektuálmi vedení roľnícki synkovia tiahnu proti podstatne lepšie zorganizovanej a vyzbrojenej cisárskej armáde, dopadne to tak ako to musí dopadnúť. Národ si do budúcna samozrejme zapamätá hrdinstvo a revolučný odkaz, ale pre priamych účastníkov to nebola žiadna sláva. Okrem neúspechov na poli bojovom sledujeme aj Štúrovo tápanie v oblasti citovej a nejaké tie politické intrigy. Dobre zahrané, miestami dobovo patetické, relatívne výpravné, slušná hudba, nezaškodila by tomu farba. ()
První polovina dramatu, která je laděna spíše filosoficky, s řadou zajímavých (i když ne vždy původních) monologů a dialogů, se následně zvrhne díky tragicky zrežírovaným "bojovým" scénám a silné zmatenosti scénáře spíše do komické trapárny. Kameraman se sice snažil (druhá hvězda), ale Zachar opravdu nebyl moc dobrý režisér. ()