Filme do Desassossego

všechny komentáře uživatele /

whimsy

zážitok, ktorý som mala pri čítaní Knihy Neklidu, bol pre mňa jednou z najsilnejších literárnych skúseností. neskutočne osobné ponorenie do fragmentov myšlienok; depresie; vnútra človeka, ktorý dáva prednosť predstavám/prízračnému svetu pred realitou; sprostredkovaná skúsenosť osamote prežívanej úzkosti a neistoty. tá kniha je osobná v roztrieštení prežívania, presahujúcom hranice šialenstva/normálnosti. môžete ju otvoriť na ktorejkoľvek strane a narazíte na čosi blízke... Kniha Neklidu, ako nekončiaci sled fragmentárnych zápiskov a nedokončená spoveď portugalského spisovateľa Fernanda Pessou ako jeho semi-heteronym Bernardo Soares. táto adaptácia je predložením jej myšlienok... objektívne by som mala oceniť snahu sfilmovať knihu, ktorú tvoria väčšinou abstraktné pocity – čo je nepochybne odvážne rozhodnutie. a výsledkom je síce niečo autorské, ale neskutočne konkrétne, čo je v absolútnom protiklade k mojej skúsenosti z knihy. tento rozpor odráža aj moje hodnotenie (, ak by malo byť hviezdičkami, tak by bola tak 1; tak radšej nehodnotím vôbec.) na záver úryvok z knihy: „21. 6. 1934: Pokud můžeme považovat tento svět za iluzi a přelud, potom vše, co se nám děje, budeme moci považovat za sen, za cosi, co předstíralo bytí, protože jsme spali. Tu pak se v nás zrodí jemná a hluboká lhostejnost ke všem životním nepříjemnostem a neštěstím. Ti, kdož zemřeli, zašli někam za roh, a proto už je nevidíme; ti, kdož trpí, nás míjejí jako zlý sen, jestliže cítime, a jako nemilá předstva, jestliže myslíme. A naše vlastní utrpení nebude víc než to nic. V tomto světe spíme na levém boku a ve snech slyšíme stísněnou existenci srdce. Nic víc... Něco slunce, něco vánku, pár stromů rámujících dálavy, touha po štěstí, lítost nad uplývajícímy dny, věda stále nejistá a pravda stále skrytá... Nic víc, nic víc.... Ano, nic víc...“ a skúste si to predstaviť ako film.. podľa mňa by takto nevyzeral. pohľad z okna akoby zaviedol tvorcov tohto filmu na iné miesta ako mňa...(2.7.2014)