Obsahy(1)
Film chronologicky zobrazuje hlavné spoločensko-politické udalosti v tomto období, ktoré pútali "záujem" tajných výzvedných zložiek. Nosnými udalosťami bude okrem iného podpis Helsinského dohovoru o ľudských právach v roku 1975 a skutočnosti, či súvislosti so vznikom disentu v Čechách a na Slovensku. Ďalším aspektom bude aj vplyv Gorbačovovej perestrojky v bývalom ZSSR a odozvy u nás, ktoré vyvrcholili v novembri 1989 v tzv. nežnej revolúcii. Práve v tejto súvislosti sa vynára množstvo otázok a nejasnosti. Jednou z hlavných je: do akej miery bola zainteresovaná ŠTB v príprave novembra 1989.Zmluva so štátom. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (3)
Dva citáty z dokumentu: 1. "Celá revoluce 1989 byla vyvolána chorobnou lhavostí Drahomíry Dražské." (poznámka: DD bola žena, ktorá aktívne rozširovala správu o úmrtí študenta Martina Šmída (alias agenta Štb Zifčáka) po zásahu bezpečnostných zložiek 17. novembra 1989 na Národní třídě v Prahe a vďaka rozbúreným emóciám dav vyšiel do ulíc v nasledujúcich dňoch - koniec poznámky) ). Petr Uhl. 2. "Bývalí riadiaci pracovníci Štb mali obrovské informačné know-how a dnes sú z nich často milionári ba až miliardári. Najväčšou chybou po novembri 1989 bolo chýbajúce vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti." mladý historik Ústavu pamäti národa. Tagže, tieto dva citáty pre mňa predstavujú esenciu tohto dokumentu. Vďaka za ne :) Vo filme sa vyskytujú nasledujúce hovoriace hlavy: signatári Charty 77 a disidenti Stanislav Devátý a Petr Uhl, mladý historik Ústavu pamäti národa a agent Štátnej bezpečnosti Ludvík Zifčák. ()
Zaujímavým spôsobom ponúknutý pohľad očami disidentov ale aj azda najznámejšieho eštebáka Zifčáka na udalosti spred novembra a počas neho. ()
Další dokument, který mě svými výpověďmi zúčastněných, zase o něco více utvrdil v tom, jak jsem rád, že jsem tu dobu nezažil. Největší chybou je, že všichni estébáci a vysocí i níže postavení funkcionáři KSČ nebyli postaveni před soud, potažmo odstraněni doživotně z veřejných funkcí. A tak se tu s nima bohužel potýkáme dodnes a oni se nám smějí. Hezky o tom píše Barbara Masin, dcera protibolševického bojovníka Josefa Mašína v závěrečné kapitole knihy Odkaz. ()