Ve jménu vlasti - Série 6

Najprv ku rozvíjaniu postáv: Carrie už nemá čím prekvapiť. Ako hlavná postava už ponúkla všetko a ďalej ju tvorcovia už neposúvajú, len opakujú rovnaké situácie, ako v predchádzajúcich sériách, napr. to, že prišla na niečo, čo iní prehliadli, je posudzovaná za svoju bipolárnu poruchu a je hysterická kvôli niečomu, čo môže stratiť. Quinn má svoje kvalitné momenty, ale jeho charakter je kvôli zraneniu otupený a tvorcovia ho nechávajú sa zbytočne a príliš dlho sa ľutovať. Ale našťastie ponúkne veľa prekvapení, ktoré diváka len potešia. Saul zaujme svojím správaním a riešením situácií. Dar Adal veľmi schopne intriguje, ale je zobrazený len ako výborný stratég s jasnými cieľmi, pričom mu chýba osobná ľudská rovina, ktorý by ho divákovi empaticky priblížila ako hodnotnú postavu. To slabé nostalgické iskrenie ku koncu a náznak, že mu predsa na niekom záleží, ma nepresvedčilo. Novozvolená prezidentka je len MacGuffin a príbeh nijako neobohacuje ani charakterom, ani hereckým výkonom svojej predstaviteľky. Ambivalenciu výborne využíva a najlepšou postavou série je Majid, ktorého charakter tvorcovia ešte nepokazili. Aj keď len opakuje svoje správanie, na ktoré je divák zvyknutý z minulosti, sú to práve situácie s ním, ktoré sú najnapínavejšie a najviac bavia. Dojem prvých dvoch epizód: Táto séria, rovnako ako aj piata, sa už len málo zaoberá špionážou a tak kvalitnou manipuláciou hutných charakterov, ako série predošlé. Teraz sa na manipuláciu pozerá z pohľadu ľudských práv kvôli precitnutiu jednej postavy a snaží sa z toho miestami robiť súdnu drámu. Totálne otočený koncept, než na aký bol divák predchádzajúcich sérií zvyknutý, navyše seriál tentokrát zbytočne moralizuje a tlačí v tom na pílu, z predtým kvalitných postáv robí nevhodne poľudštenejšie (je pekné, že sa tak snažia tvorcovia približovať obyčajným ľuďom, ale keď si pustím seriál o CIA, chcem CIA agentov a nie zlomené trosky) a tak tvorí melodrámu nevhodnú pre žáner thriller, ktorým bol seriál pôvodne zástupcom. V prvých troch epizódach séria nemá žiadnu pevnú hlavnú dejovú líniu, len roztrieštené dejové linky jednotlivých postáv, čo spôsobuje niečo ako multitasking, kde neviete, na čo sa skôr orientovať, všetko Vám vychádza len napoly a nič si tak naplno nevychutnáte. A ani tie nemajú jeden cieľ, ale tvoria miš-maš. Carrie, ako hlavná postavy, má cieľov najviac. Chce vyriešiť svoj prípad, radí prezidentke a chce postaviť Quinna na nohy, alebo chce preňho aspoň dôstojný život. Quinn sa potáca sem a tam, až v tretej epizóde nájde svoj cieľ. Po tretej epizóde našťastie tvorcovia prinesú starý dobrý Homeland so špionážou a manipuláciou. V piatej epizóde je už divákovi nad slnko jasnejšie, kto za ten bordel môže (aj keď od prvých epizód sú plány tej postavy takéto, v piatej epizóde už niet pochybností), ale rád sa nechá prekvapiť spôsobom, akým to odhalia ostatné postavy a zničia hrozbu. Od štvrtej epizódy dej šlape, ako sa na tento seriál právom patrí, aj keď s určitými logickými nedostatkami (napr. Quinnovo zranenie má svoju psychickú formu len vtedy, keď sa to tvorcom hodí), očakávanými posunmi v deji a nedostatočnou technickou vycibrenosťou natočenia. Ale Homeland sa po neistej piatej sérii vrátil (aj keď nie v plnom nasadení) a svojich fanúšikov teší tak od štvtej epizódy po polovicu tej poslednej, pretože na záver už tvorcovia ponúknu divákovi len nechutný hlúpy kalkul, ktorý sa z kedysi výborného seriálu pokúša v ďalšej sérii urobiť len dojnú kravu bez štipky invencie a úcty k postavám a logike predchádzajúceho deja. (03.09.2017) (méně) (více)