Kdo, když ne my

Povojnové Nemecko a v ňom množstvo skrytých tajomstiev z obdobia 2. svetovej vojny. Aj tento film sa pokúša rozlúsknuť jeden oriešok, kedysi slávneho nacistického básnika, horlivého Hitlerového ctiteľa, Willa Vispera. Išlo o jedného z hlavných aktérov pálenia vzácnych ale ideologický závadných kníh a aj preto bol po vojne v Nemecku zakázaným autorom. Syn Bernward mal s otcom problematický vzťah a ťažko sa vyrovnával s otcovým zlyhaním. Jeho premena na radikalistu dochádza v spojitosti vo vzťahu so známou nemeckou teroristkou 60-tych rokov Gudrun Ensslinovou. Aj ona mala problematický vzťah s otcom, vojakom Wehrmachtu, ktorý si neuvedomil a prehľadal zlo daného režimu. Cez tieto dve hlavné postavy film podáva obraz vtedajšej mládeže, ich radikálne premeny, odpor k zaužívaným zvyklostiam, ich postoj pri spoločenskom a politickom pozdvihnutí a hlavne študentské protesty. Na jednej strane vidíme mladých ľudí, ktorí sa bavia, experimentujú so sexom, s drogami a na druhej dostávame priebežne správy z nemeckej politiky, ale aj o kubánskej kríze, o zastrelení amerického prezidenta Kennedyho o Vietname, v neposlednom rade o atentáte na Rudyho Dutschkeho aj o podpaľačskej akcii v obchodných domoch vo Frankfurte. Táto téma ešte nie je veľmi obohraná a tak dobre padne každá zaujímavosť histórie RAF (frakcia Červenej armády). Nemecká ľavicová teroristická skupina z rokov 1970 až 1993 mala na svedomí smrť 34 ľudí a nedala spávať nemeckým politikom celé to obdobie v ktorom bola aktívna. (08.12.2016)

To sa asi stáva, že pri boji za slobodu a demokraciu z toho môže niekomu v hlave slušne prepnúť alebo úplne drbnúť. Tak si tým nezískajú robotnícke masy, ani inteligenciu, možno ešte tých spomínaných psychiatrických pacientov. Z filmu Baader Meinhof som mal určite zážitok lepší, tu som sa v prvej polovici takmer unudil, druhá už mala slušný spád. Zvláštne mi pripadalo, že o všetkom dôležitom sa dozvedáme z televízneho vysielania a hraná časť filmu sa venuje len súkromiu a sexu. (04.11.2016)

Teda Zas som sa oklamal pri pozerani kadejakej nemeckej nadhery - film nema atmosferu 60. rokov, osudy hlavnych postav mi boli u prdele /teda pardon, som sa preriekol, samozrejme som chcel napisat ze neboli dostatocne strhujuce a ich osudy boli nezaujimave/ a cely film bol proste na picu /teda zase pardon, som chcel napisat, ze sa mi nepacil a celkove vyznenie bolo tristne/, aby som vyhovel aj prechytralym filmovym ynteleguanom. 30 % (05.11.2016)

Ryzí průměr, je to přesně, jak píše Radko - film je kompromisem toho, aby byl stravitelný pro co nejvíc diváků. Tudíž nepřináší převratné ani inspirativní myšlenky a spíš tak nějak solidně dokumentuje svou dobu. Postavy sice chvilkama vypadají jako blázni a to jejich věčný podvádění a hádání se už s přibývajícím časem leze pěkně krkem, ale i díky v rámci možností výborným hercům se to dá překonat. Prostřihy s reálnými záběry aktuálních událostí fungují dobře a umně uvozují nastalé období, přesto se tam na můj vkus moc skáče v čase a někdy se v tom divák ztratí. Asi mi chybí víc historických souvislostí, abych to mohl plně docenit. Opravdu to má zajímavý námět a některá navozená témata (mají nést děti vinu za hříchy svých rodičů?) jsou hodna úvah, ale bohužel špatně podána. Po tomhle filmu nezůstane druhý den v hlavě skoro nic. Škoda. 50% (04.01.2012)

Príbeh známej nemeckej teroristky Gudrun Ensslinovej a jej partnera je podaný presne tak, aby ho mohli prijať čo najširšie vrstvy diváctva - teda presne v duchu toho, o čom debatujú postavy zhruba v strede filmu ("Týmito výbuchmi v obchodných domoch chcete koho osloviť? Musíme osloviť masy."). Konvenčné, bez formálnych ozvláštnení, s málo inšpiratívnymi myšlienkami a bez očakávaných revolučnejších šokizmov (ak nerátam záverečnú scénu psychopatického "řádění", ktorá ale zase s tou revolúciu nejako nesúvisí ). Strednoprúdovému vyzneniu zodpovedá teda aj moje hodnotenie: 50%. Keďže ide o tému zaujímavú, a nepoučený divák sa predsa čosi dozvie, hodnotenie z abolútneho stredu posúvam o hviezdičku nahor. (07.11.2011)