Deň, ktorý neumrie

Je to vydarená vojnová dráma. Má výborný príbeh o slovenskom vojakovi, ktorý unikne z východného frontu, na ktorom musel bojovať na strane fašistov, no tu sa hneď dostáva do zajatia, ale našťastie je vlak, ktorý ho preváža oslobodený partizánmi a zapojí sa do Slovenského národného povstania. Stane sa členom posádky pancierového vlaku a vďaka hrdinstvu si získava rešpekt svojich spolubojovníkov, ale jeho ženie vpred hlavne to, aby dostal Nemca, ktorý ťažko zranil jeho ženu. Spracovanie sa mi páči, síce to celé pôsobí o niečo povrchnejšie, než pri viacerých podobných filmoch tej doby, ale v tomto prípade s tým nemám väčší problém, lebo dôraz je skôr kladený na akčnejšie prevedenie. Preto je prakticky celý film mimoriadne dynamický, tu sa stále niečo deje, jedna zaujímavá situácia strieda druhú, a dobre podaný je aj samotný hlavný hrdina, ktorý tu nie je ten typický bojovník, ktorý bojuje hlavne za svoju vlasť a konečné víťazstvo na fašizmom, ale najradšej by mal pokoj, no pred bojom aj tak neuteká a túži hlavne po tom svojom Nemcovi. Bavili ma aj všetky tie situácie so slovenským ľudom mimo bojiska, ale mrzí ma, že dej miestami preskočí dôležité situácie, ktoré by malo byť vidieť, napríklad ako sa nejaká postava dostane zo zajatia alebo naopak a aj bez tých niektorých dlhších nemeckých pasáží by som sa obišiel. Ale toto sú tie jediné zápory, inak ma to dosť bavilo. Čo sa týka akcie, zo všetkých filmov na tému SNP je tento asi najakčnejší. Jednotlivé akčné sekvencie sú dlhé a prichádzajú približne v pravidelných intervaloch, poteší slušné nasadenie bojovej techniky, všetky tie klasické partizánske akcie, ale aj boje s pancierovým vlakom sa skutočne vydarili, takže v akcii sa je rozhodne na čo pozerať. S hereckým obsadením som dosť spokojný, Štefan Kvietik v hlavnej úlohe, Radoslav Brzobohatý ako nemecký dôstojník a plno zaujímavých a dobre obsadených vedľajších postáv, ktoré sa kvôli množstvu ani neoplatí menovať. Réžia a technická stránka sa určite dali ešte doladiť, ale pre potreby filmu to plne stačí a poteší plno pekných záberov na slovenskú prírodu. Na tému SNP mám viacero obľúbených filmov, ale najviac mi sedia dva, Prerušená pieseň a práve Deň, ktorý neumrie. 78% (05.09.2013)

Každý má toho svojho Nemca. Treba pochopiť, že toto nie je osobná vojna. Deň, ktorý neumrie, mohol byť osobnou psychologickou drámou, mohol byť klasickým revenge flákom. Keď Štefan Kvietik hovorí, že musí toho svojho Nemca zabiť, ide z neho strach ako z Charlesa Bronsona. Nakoniec je to ale spektakulárny vojnový akčný veľkofilm. Čo je myslím nakoniec aj dobre. Keď už je tých fráz veľa, tak vždy nastúpi ratata a treba uznať, že je sa teda na čo pozerať. Ono pri akčných filmoch až tak tá schematickosť nevadí, takže si viac zapamätáte tanky, samopaly a všadeprítomný rachot, ako napríklad dievča, ktoré je ochotné obetovať svoj život za to, že namiesto bandita povie partyzán. Len tá netitulkovaná nemčina vám už po tých mnohých našich vojnových filmoch začne pripadať ako zámerný žart režisérov na divákov, ktorí nemecky nevedia. (31.08.2014)

Debilných partizánskych filmov sa natočilo viac než dosť, tento nevyčnieva z radu. Za hodinu tu padlo asi viac výstrelov než v celej druhej svetovej vojne a keď stíchol hluk guliek, mnoho divákov si mohlo myslieť, že sú v nejakej jazykovej škole. Vo filme sa okrem slovenčiny hovorí aj poľsky, rusky a nemecky. Ťažké sústo aj na skúseného polyglota. (27.09.2018)

Na poli vojnovych filmov v ceskoslovenskej kynematografyji ide len o taky lahsi priemer, ktory stoji na dvoch hercoch : S. Kvietik /Boxer a Smrt/ a R. Brzobohaty /Vsichni DFobri Rodaci - osobne ho nemam rad/. Tematicky ide o SNP a boje s tym suvisiace. Reziser Martin Tapak sa teda do vojnovych filmov velmi nevyzna, na takeho Otakara Vavru a jeho trilogiu Dny Zrady - Sokolovo - Osvobozeni Prahy rozhodne nema. Ani reziser, a ani film. No ale zase, aby som len nekritizoval, parkrat sa vystrelilo a aj pancierovy vlak tu bol, takze vydalo na slusny priemer. Ovsem, nic viac. 60 % (10.12.2013)

Ivan Bukovčan patří k výrazným osobnostem slovenské původní dramatické tvorby sedmdesátých a osmdesátých let minulého století. Nesnadné téma Slovenského národního povstání, které je v zemi našich východních sousedů vnímáno stále jako rozporuplné (mj. i s ohledem na genezi slovenské státnosti), pojednal v rámci tehdejších okolností s relativním úspěchem (do úvahy je nutné vzít tehdejší cenzuru). Snaha postihnout slovenské národní hnutí neschematickým pohledem narážela na neprůstřelnou tezi o vedoucí úloze KSČ (KSS). Charakteristiky hlavních postav oscilují případ od případu se značně proměnlivým zdarem mezi ideologickým schématem a slušnou mírou zvládnutého zachycení jejich duševního světa. Mnoho herců, i ti nejlepší, často nemělo co hrát. Výsledný pohled i zásluhou monumentálního závěru však nevyznívá nejhůř (viz např. obdobnou, mnohem spornější italskou BITVU U EL ALAMEINU). Představa, že dnes zejména ve slovenských podmínkách by bylo možné natočit srovnatelným způsobem obdobné dílo, je iluzorní. A tak se naši slovenští přátelé patrně ještě dlouho budou musit spokojit s úrovní a výkladem děl, jejichž dokonalost bohužel zůstáva a zůstane přinejmenším spornou. (20.04.2008)