Himizu

Jak tento Sonův počin hodnotit? Divák který neví, že má před sebou komixovou adaptaci, se může cítít trochu zmaten. Jde o realistické sociální drama, nebo o autérskou záležitost? Furuyaho komixy se, až na prvotní komické záležitosti, nesou v realistickém duchu, je na nich však cítit autorský rukopis - libuje si v hraničních situacích, popisuje psychologicky labilní, tragikomické postavy, které nedokáží najít místo v kapitalistické společosti ani vztah k druhým lidem, jeho příběhy mají svéráznou, hořkou komiku. Je to tedy takový mix různých přístupů, které se odráží i na filmu. Konkrétní předlohu pro Himizu jsem nečetl, takže nemůžu posoudit, nakolik se předloha vedla k omezením, které jsou patrné u filmu - jako drama tento film alespoň pro mě příliš nefunguje, spousta scén je patetických, protože necítíme existenční naléhavost, která má být v jejich podtextu. Možná že to, co funguje v komixu, nemusí fungovat ve filmu. Je spousta skvělých dramat podle komixových předloh (Nana, Turn Left, Turn Right,...), tento film mě ale úplně nepřesvědčil. (24.08.2012)

Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015 (07.12.2015)

Tak Sono se v tomhle filmu opravdu nezapře, to se musí nechat. Dost drsný a trochu psycho filmeček o absolutní beznaději a zoufalosti pod tíhou okolností, ovšem stopáž je malinko přestřelená a nudnějších pasáží se zde nachází více než je zdrávo, i události samotné už jsou leckdy nad úrovní realističnosti a únosnosti ze strany diváka. Stejně jako Jirkovi mi ta holčina v hlavní roli trochu připomínala Miyazaki Aoi, je to podobný typ, ovšem herecky ani půvabností na ni rozhodně nestačí, ač tu předvedla kvalitní výkon. 65% (21.01.2017)

Pôvodne som chcel dať 4, ale koniec ma utvrdil v tom, že mnohé motívy, ktoré svojim majstrovským umom Sono rozohral, vyšumelí do prázdna. Príbeh je inak veľmi jednoduchý. Utrpenie, strata identity podmienená absenciou lásky a čohokoľvek trvácneho. Otupenie emócií na takú úroveň, že aj najväčšie gesto dobroty sa od hlavného hrdinu odráža bez toho aby si to uvedomoval. Pritom sa jedná o ďalší skvelý kaleidoskop postavičiek alá Sono. Dobrácky bezdomovci, morálny jakuzáci, ukecané dievča, deštruktívny a hlúpy rodičia a to všetko na pozadí katastrofy, aká znova prinútila Japoncov pochybovať o správnosti ich cesty. Film je v tomto smere takmer bezchybný. Jediné čo dostáva celý príbeh do vôd priemeru je nevyjasnená motivácia hlavného hrdinu. Prečo sa stáva zlým? Prečo túži po samostatnosti a nakoniec ju nezvláda. Prečo je pre neho zlý chodníček lákavejší ako ten dobrý. Prečo sa dokáže vrátiť naspäť? Náznaky nie sú jasne definované. Motívy ukončené. A ja som bol celý čas na pochybách či vlastne hrdinovi držať palce, alebo nie. A na konci som nebol o nič múdrejší. V tomto prípade sa totiž opakovaný motív stráca v preexponovanej konštruktívnosti Sonovho rukopisu. A to čo by v iných prípadoch fungovalo bezchybne, tu pokulháva na logike. Je to veľká škoda, lebo malo to niekoľko silných momentov - scéna v autobuse, otcovražda, alebo finálny beh. Ale keď si uvedomím čo mám na Sonovi rád - tu sa mi toho dostalo žalostne málo a aj to pôsobilo kŕčovito. (19.06.2014)

"Rozmýšľaj pomaly. Musíme zakopať Hitlera." Citát z filmu je možné označiť za jeho metaforu. Aj keď je to veľmi ťažké, je nutné potlačiť vybičované emócie (a že ich vo filme je!) pri ceste za zakopávaním Hitlera v nás. Či už je spôsobený rodičovskou neláskou, apatiou, psychickým i fyzickým zneužívaním. Prenášaním dlžôb nezodpovedných , opileckých rodičov na svoje deti, egoizmom, spôsobujúcim nenávisť k deťom, ktoré zaťažujú slobodný rozlet ocka i mamky. Traumy sa následne prejavia v deformovanom myslení detí. Je veľmi ťažké sa z toho vymaniť, definovať, čo je to zlo v nás, čo je ten führer nenávisti a túžby so všetkým skoncovať, spôsobuje, že hoci sa človek snaží o obyčajný život, dosť často niekomu ublíži. No zlo negenerujú len vzťahy. Často je za ním stav životného prostredia, kumulácia jedov v tele, zamorené prostredie, nebezpečná radiácia, živelné pohromy, devastujúci vplyv nič neriešiacich médií. Režisér Sono toto všetko umne prepája do jedného celku a ponúka riešenie. Nie spásu neponúkajú inštitúcie, lekári ani škola. Len priateľský (láskyplný) nezištný a pomáhajúci vzťah. Častokrát od tých, ktorí sami temer nič nemajú, len priateľstvo podobne vylúčených ľudí sociálneho či spoločenského okraja. (09.11.2020)