Čtvrtá mocnost

Rutinný politický thriller, ktorý je v rámci Ganselovej filmografie jeho doteraz zrejme najambicióznejším projektom, mierne zlyháva v otázke prevedenia. Miesto invenčnejšieho pojatia preberá Gansel osvedčené schémy a postupy rozprávania, dosadzuje známe mená a cieli atraktivitu pre čo najširší okruh laického diváctva. Film sa dá rozdeliť na dve časti - tá prvá, expozičná, je skôr statická a odráža hrdinovu počiatočnú nehybnosť a pasívne prijímanie šokujúcich skutočností. Na počiatku sme šokovaní úvodnou retrospektívou z konca 90. rokov, ktorá naznačuje tušené súvislosti s tým, kam sa bude film uberať. S prechodom do prítomnosti sa dostavuje nutná iluzórna idylka; Paul navštevuje rozličné párty, získava priateľov i konexie, stretáva starých známych. V neposlednom rade sa dostane k veciam svojho zosnulého otca a zamiluje sa do Katje, ktorá sa zúčastňuje politických demonštrácií. Dávkovanie najpodstatnejších informácií prebieha nárazovo a za pre žáner typických okolností - niečo mu prezradí Katja, keď sa s ňou vyspí, niečo sa dozvie od uväzneného Čečenca. V prvej polovici filmu väčšinou nezaznamenávame presuny, ale dej je podaný skratkovito (čo mu, musím povedať, výrazne prospieva a udržuje si tempo) a z väčšej časti premiestnenie hrdinu znamená záverečný strih scény (jednou z mála výnimiek je rozhovor v limuzíne). V druhej polovici sa na spôsob filmov ako The Fugitive stáva z Paula prenasledovaný štvanec, ktorý sa snaží nájsť východisko zo situácie a je dohnaný k aktívnemu podieľaniu sa na zásadných udalostiach. Tejto časti dominujú exteriérové scény, presuny a naháňačky, ktoré dej výrazne zakčňujú a preklápajú z dialógovej roviny do čistokrvného thrilleru. Kamera sa drží hrdinu a jeho tváre, pozoruje "nutné zmeny" v jeho chovaní (čo je možné vnímať aj ako metaforu politických zmien, ktoré film tématizuje), ktoré však miestami zachádzajú za hranicu logiky. Stále však v medziach hollywoodskych žánrových pravidiel, ktoré mu hádžu pod nohy mierne predvídateľné polienka a vedú k očákávateľným zvratom a ničím výnimočnému záveru. Ani náznak autorského prístupu či oproti ostatku vynikajúcich zložiek (kamera, hudba) - snáď len výber niektorých hercov (Bleibtreu a sympaťák Šerbedžija). Dokonca sú mnohé postavy pre zjednodušenie jednorozmerné a majú signifikantné znaky, ktoré ich zároveň odlišujú i charakterizujú; do tejto sorty spadá agent sledujúci Katju, ktorý je zjavne neúnavným fajčiarom, alebo šéf výsluchu vo vojenskej väznici, ktorý je (z neznámych príčin, zrejme len vychádzajúc z banálneho argumentu "pracuje pre vládu) zlodušský a zámerné nasvietenie tváre mu ešte dodáva na hrozivosti. Vlastne si spomínam, jedna zložka predsa len vyčnieva, a to výborná Maileho hudba. Inak neurážajúci (štylizovaný) priemer, ktorý sa snaží vyvolať diskusiu na kruciálnu tému filmu. 60% (24.10.2014)

Mezi jednou hvězdou a odpadem. Velmi slabý a dějově řídký, rádoby thriller. Pohledem pravdoláskomilů zpracovaný hloupoučký příběh o jednom východním němci, který se nechal v ruském vězení multikulturně obohatit (ne, ve sprchách to nebylo) několika Abduláhy z Čečny. A nakonec pravda a láska zvítězila nad rozumem a logikou a kdo neusnul hned na začátku, tak si může nadávat, že rovnou neodešel... škoda času! Prvotřídní sračka! Kam se hrabe svojí naivitou na US sračky! Bohužel. (24.05.2013)

Hodně rutinní. Pisálek ze společenské rubriky se chce zalíbit lepé Rusandě a tak otiskne nekrolog politicky nevhodného novináře. Díky tomu se dostane do kolotoče událostí, které sahají až k jeho otci, čečenskému konfliktu a nástupu Putina, ačkoliv jeho jméno zde pochopitelně nepadne. Docela bych i věřil, že to takhle v Rusku, a nejen tam, funguje, ale to podání bylo trošku suchoparné, místy nudné a když přišla na řadu hádanka alá Dan Brown, tak i směšné. Hodně to stálo na výkonech Moritze Bleibtreu a přirozené kráse i talentu Kasii Smutniak a tady se musí zase uznat, že oba odvedli absolutorium. Němci tímto sice nepronikli do prvoligových vod hollywoodských paranoid thrillerů, ale v druhosledové, tedy většinové, konkurenci v pohodě obstojí. 65% (10.11.2014)

Takový celkem průměrný thriller o tom, jak se člověk dostal někam, kde být nechtěl. A asi se není moc čemu divit, že tím, co ho dostalo tam, kde nechtěl být, byla žena. Celkem klasické schéma, které má to štěstí, že má docela zajímavé kulisy Ruska a ne až tak špatné tempo, které však rozhodně není strhující. (21.11.2016)

Vídeňské Kinowelt má teď v březnu celkem fajn premiérovou nabídku, tedy alespoň pro fandy balkánské tvorby nebo třeba Radeta, kterému okamžitě patří celé plátno, kdykoliv se objeví na scéně. Platí to jak pro „Zemi krve a medu“ Angeliny Jolie, tak pro tuhle Ganselovu nepříliš objevnou, nadupanou moskevskou akci. (14.03.2012)