Šilhavé štěstí

Zlatá Palma - výběr (03.01.2006)

Napisem to takto : mylujem europsku kinematografiu - ci uz svedsku /Bergman/, Finsku /Levottomaty a nielen tie/, norsku, francuzsku /Gabin, Truffaut, Delon a dalsi/, taliansku /Fellini, Corbucci, Spencer Hill a mnohi dalsi/, rusku /Michalkov, a nielen on/, ba dokonca aj SFRJ /Emir Kusturica/. Ale neznasam polske filmy, lebo to bol, je a pre mna este dlho bude hnoj. Tento film som nepochopil, a silne pochybujem, ci ho pochopili aj miestne prechytrale tlchuby a samozvani ynteleguani /spoznate ich podla styroch a piatich hviezd/. Apropo : kritici tuna nasli yroniu, grotesku, prvky dramaticke a komicke, a akysi pribeh v duchu Voltaira. No jo jo - ja som nasiel este aj primitivizmus, rezisersky amaterizmus, snahu xmrti unudit divaka, mizerne herecke vykony a scenaristicku bezradnost. To myslim k tejto polskej konine staci. 5 % (08.10.2014)

Výborný film, který mě opravdu bavil. Už ten úvod s němou groteskou je vynikající. Hlavní hrdina je opravdu smolař (místo první noci s dívkou je zmlácen na demonstraci policií; ve válce se oblékne do důstojnické uniformy, načež je zajat Němci, ve Stalagu je ovšem odhalen jako podvodník a považován za špicla atd.). Hlavní herec Kobiela má velké komické nadání. Mé první setkání s režisérem Munkem tak dopadlo na jedničku. (15.10.2021)

Piščik trpí tým, že nie je sympaťák ako Švejk alebo Gump. Možno ešte ako teenager a ako starší pán, ktorého rozprávaním je film orámovaný. Ale ako muž stredného veku, budujúceho si kariéru, je so zhnitými zubmi neznesiteľný. Na Druhú svetovú vojnu sa podobnou formou nenazerá často, preto som aj spomenul tých dvoch obľúbených kvázi blbečkov hneď na úvod, i keď v spojitosti s inými konfliktami, to je ale jedno. Piščik dúfam nie je typický Poliak, i keď asi Munkovi šlo aj o zachytenie nejakých tých klasických vlastností našich horných susedov do jeho nátury. Piščikovi trochu chýba druhý "nosáň, s ktorým by mohol tankovať super". (28.07.2016)

Andrzej Munk bude podľa všetkého akýsi rozjuchaný a hravý intelektuál. Jeho nekompromisná epizodická skladba príhod večného smoliara Piszczyka naprieč poľskými dejinami (brilantné využitie historickej skratky nie nepodobné tomu, ktoré môžeme vidieť v Malom veľkom mužovi s Dustinom Hoffmanom) si priam hovorí o to, aby sa diváci vysmiali neperspektívnej poľskej mládeži medzivojnovej generácie, ktorú si pohadzujú systémy a politické zriadenia ako bábky neschopné vlastného kroku. Piszczyk len neustále odpozeráva od svojich priateľov, spolužiakov, bratov v zbrani či kolegov v práci a vyšších autorít model správania, ktorý má dodržiavať, ak chce byť úspešný. Žiaľ, podliezanie nestačí, a kde sa príliš rozumu nedostalo, tam sa šťastie nikdy dlho nezdrží. Formálne sa Munkova hravosť odráža (a tým taktiež mierne evokuje zábavné odpozerávanie u iných) v kombinovaní rozličných prostriedkov filmového jazyka, od nemej chaplinovskej grotesky, cez bláznivú lovestory, vojnovú komédiu, politickú satiru, frašku, ale napríklad aj modely noirového filmu (najlepšia je na ilustráciu pasáž z finančnej kancelárie, kedy hlavného antihrdinu navštívi krásna žena so žiadosťou o pomoc pri odhalení manželovej nevery, ktorá sa však trochu zamotá a nakoniec je všetko úplne inak). Zároveň kombinuje gagy a situačný humor s konverzačným, do ktorého pridáva Piszczykove vnútorné monológy (ktorý vlastne v retrospektíve rozpráva celý svoj životný príbeh) s nadhľadom. Zaujímavé sú postsynchróny a práca so zvukom, ktorá mi však pri sledovaní robila menší problém (kvôli opozdeným anglickým titulkom na youtube). O vážnych veciach nevážne. Nebyť spomínaného drobného problému, možno by som siahol po ešte vyššej známke. 80% DOPLNENIE: Keďže je moja jediná výčitka voči filmu chabá a ľahko napadnuteľná, dodávam inú, silnejšiu, ktorá lepšie zdôvodňuje neudelenie plných pomyselných päť hviezdičiek. Munkova neustála hra s formou a striedanie jednotlivých štýlov a postupov je značné, kvôli čomu dochádza na pár miestach k doslovnému presýteniu, ktoré odkláňa divácku pozornosť od podstatných detailov, ako sú reprezentované prvky národného folklóru, ktoré zdôrazňujú absurdnosť a humornosť situácie v dejinnom sociopolitickom kontexte. Navyše sa prikláňam k názoru, že je film pri tomto druhu recepcie epizodicky koncipovaného diela trochu zbytočne dlhý, čo v kombinácii s predchádzajúcim neduhom môže viesť až k neželanej nudnosti pre inak orientovaného diváka, neznalého plošného kontextu. Zároveň je však vďaka veľkosti dôvtipného prierezu spoločenskými zmenami funkčný nielen na regionálnej úrovni, ale do určitej miery spĺňajúci podmienky univerzálnosti, tj. je čiastočne uplatniteľný aj u nás. Túto argumentáciu pokladám za dostatočne dokladajúcu moju mienku a konečné stanovisko a verdikt sú definitívne. POZNÁMKA: Zhliadnuté v rámci semináru o poľskom filme. (08.10.2014)