Kad svane dan
La Partition inachevée
Keď sa rodí deň
When Day Breaks
Režie:
Goran PaskaljevičKamera:
Milan SpasičHrají:
Mustafa Nadarevic, Mira Banjac, Predrag Ejdus, Meto Jovanovski, Nada Šargin, Nebojša Glogovac, Marko Jeremic, Ratko Miletič, Bora Nenic, Ana Stefanovic (více)Obsahy(1)
Profesor hudby se v pozdním věku dovídá o svém židovském původu. Prostřednictvím jeho pátrání po vlastní minulosti odhalujeme historii holocaustu v Bělehradu i osudy současné židovské a romské komunity. Výjimečný pohled soudobé kinematografie exjugoslávského prostoru na druhou světovou válku nerekonstruuje minulost, ale hledá její stopy v přítomnosti. (Letní filmová škola)
(více)Videa (1)
Recenze (16)
Smířlivé povzdechnutí nad stavem současného světa, kde kvůli kariéře není místa ani pro malé množství lidství. S postavou emeritního profesora hudby nečekaně objevujícího dávno zaprášenou pravdu lze zpočátku sympatizovat, škoda že scénář dál zarputile rozvíjí jeho kmetsky dětinský motiv. Flashbackové sny, v nichž Goran Paskaljević zhmotnil další postavy, působí zbytečně. kult pro Cinema Mundi, 2013. Skvostný začátek, který režisér Paskaljevič utopil v kmetsky absurdním motivu. Až do snového nástupu Židů do plynového náklaďáku velice dobrý počin. Po loňské cestě fotbalistů do Montevidea úplně z jiného soudku. Srbská kinematografie, alespoň její mezinárodně uznávaná část, je na vysoké úrovni. Všimněte si (imho) zkaženého záběru ze svatby, kdy se nevěsta sedící za stolem naprosto nevhodně zadívá do kamery. ()
O pocte tým, s ktorými by sme chceli byť viac, o pokuse nadviazať spojenie s nimi prostredníctvom muziky. O nezáujme a neúcte potomkov, mladých ambicióznych trtkov aj trtošiek, o ich nezáujme o poznanie hrôz minulosti, cez ktoré je vidieť možné budúce tragédie. O odkrývaní nepoznaných stôp v osobnej aj spoločenskej histórii. O neutešenom dnešku, kde násilie holokaustu pokračuje inými formami. O tom, že ak Ti dnes naozaj niekto nezištne pomôže, sú to Cigáni alebo alkoholici. Teda tí, ktorí sami ako menšiny (etnické, závislé) sú najviac ohrozené masovou nenávisťou, snažiacou sa nájsť vinu za neutešenú skutočnosť na tých najzraniteľnejších. Formálne tradičné, ničím neprekvapujúce, otázkou je, či kvalitu je potrebné hľadať prevažne v inovácii formy, ako ma o tom rýchlo kvasení filmoví odborníci a ich epigóni často presviedčajú. Goran Paskaljevič ukazuje, že klasicky vyrozprávaný dojemný príbeh s poučením zmysel nestratil. ()
Fuilm je realita - ten stary profesor sa az sprostredkovane dozvedel o svojom zydovskom povode. Holokaust bol brutalny v Chorvatsku ale i modernom Srbsku - vtedy to bolo Spojene Kralovstvo Srbov Chorvatov a Slovincov. Zydy umiestnila vtedajsia vladnuca moc do belehradskeho geta, ktore sa - ako dobre pise Volodimir 2 - postupne transformovalo na koncentracny tabor. Takto, ja holokaust nespochybnujem a ani nepopieram, holokaust sa stal. Vseobecnym omylom je ale tvrdit, ze vyhladzovacich taborov bolo 6 /Chelmno, belzec, Sobibor, Treblinka, Majdanek a Auschwitz Birkenau/. No, bolo ich 7 : tych 6 spominanych + Jasenovac bol chorvatsky vyhladzovaci tabor. S Jasenovacom Nemci nemali nic spoločne, casto bol oznacovany za balkansky Osviencim svojou brutalitou a neludskym rezimom. Zriadili ho ustasovci, a ja zlikvidovali ustasovci. Dalsi malo znamy fakt je, ze jestvovala i kopirka zlocinca Hymmlera - volal sa Andrij Artukovic, to bol balkansky Hymmler alebo Hymmler 2. Artukovic zil 19. 11. 1899 - 16. 1. 1988, po tom ako Nemci a chorvatski ustasovci prehrali WWII, Artukovic usiel s falosnymi papiermi do Dublinu a odtial do USA. Tam zil dlho - do 1986, potom pred jeho 90 -kou ho Americania posunuli trestnopravnemu konaniu uradom byvalej Juhoslavie, ktore ho uznali vinnym zo zlocinov. Tolko len na okraj. Reziser Paskaljevic velmi dobre zobrazil ako profesor postupne odkryva svoje prave korene, film ma pomale tempo a vezie sa na smutnej nalade. Holokaust bol najodpornejsi zlocin v dejinach, a opakujem, ten ja nespochybnujem. Opat jeden z najlepsich filmov na temu kolokaust /natocili sa ich stovky, treba si ich vyhladat/, i po takmer 80 rokoch musim dat vysokych 89 % ()
Goran Paskaljevic natočil veľmi dobrý film Klamné leto ´68 a aj Sud prachu bol dobrý. Na staré kolená mu zajebalo a stal sa z neho klasický zapredaný protisrbský KURAC podľa zákazky Francúzskych živiteľov (resp tých ktorý to financovali z rôznych fondov). ABY BOLO JASNÉ, FILM JE FIKCIA A PRÍBEH SA NIKDY NESTAL. Tí čo tu dávajú vysoké hodnotenie nemajú asi ani šajnu o Balkáne a Srbských dejinách. Toto je nechutné prekrucovanie srbských dejín zvlášť na takú citlivú tému ako holocaust. Neznalý divák po vzhliadnutí tohto filmu nadobudne dojem že Srbi boli židobijci a spolu s rómami ich vlastnými rukami skoro vyhubili. OPAK je pravdou. Pokiaľ ide o záchranu židov sú Srbi určite ľudia ktorí na počet obyvateľov a obsadení fašistickými vojskami možno zachránili najviac židov. Len rabi vo filme štipne že jeho rodinu udali susedia. Akí ? Srbskí, židovskí, rómski alebo musulmani z Bosny ? A s Rómami podobne. To by bard Srbskej kinemetografie Nemjad Kusturica nenatáčal filmy kde nie je Róm ( pre mňa najlepší Crna mačka, beli mačor na csfd 84%). To pre Srbov natáčal filmy o ľudoch ktorých národ nenávidí ? Filmová scéna zo svadby kde nezámi ľudia podpália budovu v ktorej sa koná Rómska svadba je úplne scestná bez akéhokoľvek predchádzajúceho negatívneho kontextu. A teraz k táboru. Zemlinský Judenlager bol vybudovaný a spravovaný SS bez akejkoľvek spoluúčasti srbských vojakov, policajtov, kápov a pod. Splynovací autobus bol Made in Adolf Germany a splyňovanie vykonávali Nemci. Neskôr v tábore skončili aj srbskí komunisti, partizáni a tých tam pobili viac ako Srbských židov. Keď nebola kapacita lifrovali to do fašistického Chorvátska kde to v Jasenovaci riešili ustašovci kladivami, sekerami, nožami a povrazom. „Za dom spremni!“ Ustaše. To aj otrlí návštevníci z SS pri prehliadka metód likvidácie vracali a apelovali na „humánejšie“ metódy. Je asi dobré poznať aj príbeh malej Marie Jany Korbelovovej, pražskej rodáčky, neskôr židovky Madeline Albrightovej, ktorá dvakrát žila a prežila v Belehrade medzi „krutými“ Srbmi, počas WWII a po nej. Toto napísala Secretary of State Madeleine K. Albright 26/3/1999. I remember a little Serbian from my days in Belgrade as a child. My father was a Czechoslovak diplomat there before the Second World War. When the Nazis invaded Czechoslovakia, my father escaped to Yugoslavia with his wife and baby -- me. I will never forget how we were warmly welcomed as friends in need of help. A tak to býva, táto krvavá skurvená mäsiarka Balkánu nariadila bombardovanie Srbska ktoré trvalo od 24.3. do 10.6. v roku 1999. Urob psovi dobre – oblije ti plot. Alebo, ak hľadáte príbeh o táboroch, je lepšie vyrozprával príbeh Diany Budisavljevićovej, ktorá zachránila 12 000 detí z ustašovských táborov v NDH, dokonca desaťkrát viac ako slávny „oscarový víťaz“ Šindler. Macedóci s týmto filmom nemajú nič spoločné, je to film Srb/Fra/Chorvátsky. Ukážka ako Ustašovci holocaut, vybíjanie Srbov a Rómov na Balkáne by radi hodili na Srbov. Косово је Србија! () (méně) (více)
Od roku 1937 až do roku 1941 na ľavom brehu Sávy bolo v prevádzke belehradské výstavisko kde boli pravidelné jarné a jesenné výstavy aut, lietadiel ale aj remeselné veľtrhy. Na tomto mieste na pokyn nemeckého vojenského veliteľa v Srbsku Franza Böhme bol zriadený koncentračný tábor (Sajmište, Semlin), tu boli umiestňovaní Židia, Cigáni, politickí väzni a partizáni. Už 28.10.1941 tu bolo dovezených takmer 5000 prevažne Židov. Začiatkom roka 1942 bolo dopravené z Nemecka špeciálne utesnené skriňové dodávkové auto. Vždy 80 až 100 väzňom bolo oznámené, že sa sťahujú do lepšieho tábora a tí sa natlačili do skrine auta. To odišlo za brány tábora, vodič rozpojil výfukové potrubie a vpúšťal výfukové plyny do skrine auta. K usmrteniu došlo za niekoľko minút a mŕtvoly boli odvážané do hromadných hrobov na vojenské cvičisko Jajince, splyňovalo sa denne a posledná jazda s väzňami sa uskutočnila 8.5.1942, celkovo bolo takto zabitých 6280 ľudí. Do júla 1944 prešlo táborom asi 32 tisíc ľudí a 10 600 bolo zabitých, alebo zomreli od hladu alebo na rôzne choroby. V nasledujúcich rokoch miesto ostalo praktický opustené a zabudnuté. Dnes si ho pripomína iba opravená vyhliadková veža a pamätník stojaci na brehu rieky Sávy. Film je skutočným príbehom učiteľa hudby, ktorý sa dozvie pravdu o svojich rodičoch, ktorí zomreli práve v tomto koncentračnom tábore. Aj on bol celý svoj život ľahostajný k záchrane pamiatky objektu utrpenia mnohých ľudí. Film sa snaží ukázať, aké je dôležité mať na pamäti pamiatku na mŕtvych, poukazovať na ich utrpenie a informovať budúce generácie o skutočnostiach, ktoré sa stali. Výsledkom je, že pokiaľ sa ma daná udalosť priamo netýka nie je ani záujem o konfrontáciu ľudí s touto smutnou kapitolou dejín. Odkaz filmu je, že práve hudba nám vyrozpráva príbeh, ktorý sa stáva skutočný, hmatateľný, viditeľný. Ako keby to bol jediný kľúč, ktorý odomyká ťažké dvere zabudnutia. A hudba musí znieť na mieste smrti. ()
Galerie (11)
Photo © Sophie Dulac Distribution
Reklama