Tókjó kazoku

Parafráze Ozuova TOKYO MONOGATARI přesazené do současné společnosti. Oproti hlubokému duchovnímu poselství Ozua (v hlasování světových kritiků nejlepší film všech dob) jde o pojetí svou doslovností otevřené širšímu spektru diváků. Občas rozvleklé a na hranici sentimentality, nicméně krásné obrazy a zralé filmařství Jamady si diváka získají. (16.09.2016)

Pomerne plochý a rozvláčny japonský snímok bez väčšej výpovednej hodnoty. Ani Hisaishiho hudba nepozdvihla film a len reflektovala jeho nefarebnosť. Trochu mi Tokyo kazoku pripomenulo československé filmy s trpkým podtónom. Poodhalil veľa z každodenného života v japonskej kultúre, no príbehom nenadchol. (26.06.2015)

Neuvěřitelně skvěle zahrané, všechny ty detaily, záchvěvy v obličeji, postoj, držení rukou… Isao Hašizune a Kazuko Jošijuki jako starší pár byli nepřekonatelní. Velmi zdatně jim sekundovali i ostatní a pokud bych z nich měla někoho vypíchnout, byl by to Satoši Cumabuki za výborné zvládnutí "emočního výbuchu" na střeše nemocnice. Je to komorní film, jen zobrazuje návštěvu rodičů-prarodičů z venkova v hlavním městě. Jenomže jejich společensky úspěšné děti na ně nemají čas, ani náladu a je až bolestné, jak to vše s úsměvem zvládají. Film kritizuje současnou japonskou společnost a obrací se ke starým hodnotám, kdy rodina a stáří ještě něco znamenalo (hlavně v podobě postavy Aoi Jú – ačkoliv zde příběh lehce sklouzává k naivitě). Neuvěřitelně silný film, který nesedne každému a ne každý je ochotný naslouchat šepotu důchodců. Lepší 4*. Titulky. (17.01.2015)

Snímka režiséra Yojiho Yamadu z roku 2013 predstavuje remake filmu Tōkyō monogatari, klasiky japonskej kinematografie, ktorá uzrela svetlo sveta šesťdesiat rokov pred ním. Yamadova snímka odieva príbeh Ozuovej pôvodnej predlohy do moderného šatu dvadsiateho prvého storočia, pričom sa však zaoberá rovnakou problematikou - dospelé deti už nemajú čas na svojich rodičov, ktorí ich prichádzajú navštíviť do Tokia. Podobne ako v prípade pôvodného filmu, aj v tomto prípade sa režisér Yamada s rozprávaním nikam neponáhľa. Dej necháva pozvoľne plynúť, pričom prakticky na nič nekladie špecifický dôraz. Postavy zdanlivo necháva, aby sa v rámci príbehu vyvíjali samy, vďaka čomu sa postupne posúva aj dejová línia. Vo filme možno vnímať jasné paralely, respektíve identické scény, aké sa vyskytujú aj v o šesť dekád staršej snímke. To so sebou však, bohužiaľ, prináša aj skutočnosť, že Yamadovo dielo trpí rovnakým neduhom, ako aj Ozuov počin. A síce, že pomalosť, ktorá je jeho najvýraznejším rysom, je zároveň jeho katom, ktorý nepomáha celkovej filmovej kvalite. Pomalosť dominuje predovšetkým v prvých dvoch tretinách snímky, ktoré do veľkej miery určujú jej celkovú kvalitu. Verdikt - priemer. A to aj napriek tomu, že záverečná tretina je - myslené v dobrom - kvalitatívne niekde úplne inde ako zvyšok snímky. Ak by bola samostatným filmom, pokojne by mohla ašpirovať na najvyššie hodnotiace známky. Jej najvýraznejším aspektom je bez pochýb herecké obsadenie. To síce svoje kvality dokazuje naprieč celým filmom, ale v jeho záverečnej časti exceluje. Vynikajúci sú predovšetkým Isao Hashizume v role starého otca Shukichiho, Satoshi Tsumabuki ako syn Shoji či Yu Aoi ako Noriko, Shojiho priateľka. Tôkyô kazoku, podobne ako jeho predloha z roku 1953, má najmä silné stránky. Ale ako sme už uviedli, najvýraznejší prvok je aj v tomto prípade tým, čo najväčšmi znižuje jeho kvalitu. V každom prípade je Yamadov film veľmi dobrou rodinnou drámou zo súdobého Japonska. (15.09.2023)

Ťažko som mohol dúfať, že remake Ozuovej klasiky môže predčiť originál. A hoci mám pôvodný film veľmi rád, Jamadová adaptácia je nie len aktuálna ale zároveň nesie v sebe všetky prvky a témy, ktoré robia z klasiky také krásne dielo. Jamadov štýl je pomalý a jeho gendaigeky patri ak tomu najlepšiemu čo tradičný súčasný japonský film prináša. Veľkou devízou je postupná zmena rozprávača hlavného príbehu. Z otca na matku, na deti až na Noriko. Pritom je to ale súhra pohľadov a realisticky napísaných dialógov. Celé je to obohatené o krásne zábery panorám nie len Tokia ale aj Hirošimi. Emócie doslova vrú pod povrchom a niekoľko krát počas filmu nastala u mňa veľmi silná katarzia. Koniec je potom krásnym vydýchnutím za majstrovsky zvládnutím filmom. Tento film ma veľmi potešil. A hlavne pohladil na duši. Jú Aoi je nádherná a jej Noriko je dievča po akom by túžil každý muž. A Kazuko Jošijuki je zase babičkou a mamou, ktorá nám pripomína prečo máme radi tie svoje babičky a mamy. Jeden z najlepších filmov aké som mal za poslednú dobu možnosť vidieť. A jasný dôkaz toho, že ak skutočné emócie tak treba si pre ne ísť na východ. (18.02.2016)