Reklama

Reklama

Obsahy(1)

Politická intriga a psychologická dráma v jednom. Kráľovná je v ústraní, ukrývajúc svoju tvár od zavraždenia jej manžela. Je to už 10 rokov. Stále čaká na svoju smrť, aby sa mohla pridať k manželovi. Stanislas, básnik, ktorého pseudonym je Azrael, je sebevražedný anarchista. Jeho predstavivosť ho dohnala k nenávisti ku kráľovnej. Vstúpi do jej súkromných komnát s plánom zavraždiť ju a potom spáchať samovraždu, no zamilujú sa jeden do druhého, pretože Stanislas je mŕtvemu kráľovi nesmierne podobný. Stanislas sa snaží presvedčiť kráľovnú, aby znova prevzala politickú moc a objavila sa na verejnosti. Ona sa zasa snaží presvedčiť Stanislasa, aby našiel v sebe stratenú nádej. Zatiaľ kráľovnini nepriatelia kujú pikle za účelom zachovania milencov spolu, no snažiac sa popri tom skrížiť ich plány. (matriosa)

(více)

Recenze (4)

vesper001 

všechny recenze uživatele

Jako bych se nedívala na film, ale prohlížela si knížku s Cocteauovými kresbami. „Anděl smrti“ v podání blonďatého Jeana Maraise vypadá opravdu víc jako ilustrace k Les enfants terribles než jako živý člověk. Královna Edwige Feuillère má překrásné šaty a víc než figurku na šachovnici – kterou by z ní její okolí rádo udělalo – připomíná postavu z Shakespearových antických tragédií. Jejich závěrečná konfrontace tento dojem ještě umocňuje. Tak to dopadá, když se dvouhlavý orel bezhlavě zamiluje: anarchista vypadá jako král a královna se chová jako anarchista. ()

majo25 

všechny recenze uživatele

Kostýmová štúdiovka s teatrálnymi hereckými výkonmi a divadelnými dialógmi doprevádzanými ohnivými gestami a zvyšovaním tónu bez sebemenšieho dôvodu mala malú šancu si ma ako diváka získať. Zápletka okolo okolo chystaného, ale neuskutočného atentátu kvôli zamilovaniu sa, končí vraždou z lásky - aké ironické a zároveň nechcene úsmevné. Prehrávajúce duo nezaujme, možno ak tým, že mladý pupuš Marais je ešte blonďavý a šľachovitý. ()

Reklama

elizabeth_ba 

všechny recenze uživatele

Nedalo se nepřipomenout si film Ruy Blas, už jenom kvůli přítomnosti jedu v prstenu, ale tento se odehrával v jakési fiktivní zemi, která až příliš připomínala Rakousko-Uhersko s královnou, která cvičila jako Alžběta Bavorská (Sissi) a kterou štvala arcivévodkyně matka, měli tam hory a Marais tam oknem přiskočil v něčem, co vypadalo jako tyrolský národní kroj. A všude se motala tajná policie... Ale podobnost s něčím známým prý byla čistě náhodná ;-). Maraisova krása v těchto filmech je skoro až z jiného světa, takže se člověk ani nediví královně, že po smrti krále, který takhle vypadal čekala uzavřená a v černém závoji, až přijde někdo, kdo zase bude vypadat jako on, zřejmě opravdu byl jejím Osudem... A už vůbec člověk se nediví režiséru a scénaristovi Jeanu Cocteauovi, že se do Maraise zamiloval. :-)) Narozdíl od lidí, kteří mají rádi happy endy, já zase mám ráda konce otevřené (ty zapojují mou fantazii) a špatné (ty připomínají život). Tohle dokonce splnilo obojí. Proč? Na to si musíte odpovědět sami, až film zhlédnete. Děkuju autorovi titulků, po zhlédnutí s nimi jsem zvedla ze čtyř hvězdiček na pět. ()

Galerie (10)

Zajímavosti (2)

  • V roce 1947 chtěl producent Alexander Korda adaptovat divadelní hru Jeana Cocteau do filmu s Gretou Garbo a Marlonem Brandem. Garbo se s Marlonem setkala po představení jeho divadelní hry „Tramvaj do stanice Touha“ v prosinci 1947 a vyjádřila zájem o spolupráci. Ta však nevyšla, když se Korda nemohl uvolnit kvůli jiným závazkům a Jean Cocteau mezitím film natočil sám, se svým milencem Jeanem Maraisem v hlavní roli. (kenny.h)
  • Snímek obsahuje nejdelší nepřerušovaný monolog v hraném filmu. Přednesla ho Edwige Feuillèr a trval 20 minut. (ČSFD)

Reklama

Reklama