Bílý Bůh

Svet je slzavé údolie hlavne pre ľudí, keďže ľudské kognitívne schopnosti ďaleko prevyšujú tie zvieracie (zrejme). Ľudia však zo svojho postavenia bieleho Boha spoľahlivo zabezpečia, aby bol svet slzavým údolím aj pre zvieratá. U tých si už nemôžeme byť až tak istí, do akej miery vnímajú svoje nešťastie, avšak emocionálna inteligencia je hlavne u psov nesporne veľmi vysoká. Moja výhrada voči tomuto maďarskému filmu spočíva v tom, že k hlavnému psiemu hrdinovi som si nedokázala vybudovať žiadny vzťah. Okrem toho naozaj nevyzeral ako kríženec, ako bolo viackrát spomenuté. Naopak, jeho ušľachtilý výzor evokoval čistú rasu. Grandiózne vystupňované finále ma nezasiahlo asi tak, ako tvorcovia zamýšľali. Každopádne, pozoruhodný počin, ktorý sa úplne vymyká všetkému, čo sa o psoch doteraz natočilo. (05.10.2018)

Mám dilemu, ako pristupovať k filmom ako Biely Boh. A nezľaknite sa, ďalej ako napr. Avatar, alebo rôzne zombie filmy. Kód je jasný, psy tu zastupujú niekoho iného (ale nie je to pre diváka nutnosť), mimozemšťania sú indiáni z dôb kolonizácie a zombíci sú obrazom tupého konzumného stádá. Napríklad. Baví ma potom sledovať film a v jeho priebehu si predstavovať namiesto psov práve menšiny a ako sa to bude metaforicky presne prekrývať s práve prebiehajúcim dejom. Biely Boh toho ponúkne však aj viac, vzťahy v rodine a ich porovnávanie so vzťahmi psov, vedľajších postáv a upozornením na motív dospievania a iné motívy, ktoré sa vyskytnú v pravý čas, mu pridávajú na intelektuálnosti. Stále však proste neviem, či je možné takýto film brať ako art, alebo či je Biely Boh vďačným diváckym sústom. Bez toho násilia by tento scenár super fungoval aj ako vážnejšia animovaná disneyovka. 70%. (28.07.2015)

Upozornenie!!! Rozhodne neodporúčam milovníkom zvierat. Nie, že by sa tu zaobchádzalo počas natáčania zo zvieratami nejako neadekvátne, zle a trpeli by ale príbeh túlavých psov je naozaj emotívne silný a dokonca sa mne tlačila nejaká slzička von, keď som videl ako hrôzostrašne krutý dokážu byť ľudia voči zvieratám. Maďarský film Biely Boh má v sebe dve dejové linky. Zaujímavé je, že sa snímka začína jednou, ktorá sa po čase rozdelí aby sa až v samotnom finále spojili a tak splynuli do pevného jednoliateho celku. Ako hlavné postavy tu máme 13 ročné dievča Lilly a jej psa, miešanca Hagena. Dievča má rozvedených rodičov a býva u matky. Zhodou okolností jej mama musí vycestovať za prácou do zahraničia bez nej, takže pár mesiacov musí zostať aj zo svojim psom u svojho otca. Ten sa po dni rozhodne, že sa psa zbaví, pretože nejde o čistokrvné Maďarské plemeno a musel by zaňho platiť smiešnu "daň". A tak ho surovo ho vyhodí na ulicu. Dievča je z toho zronené a tak sa začne flákať po vonku, navštívi diskotéku, opije sa, policajti u nej nájdu drogy a tak ďalej. Príbeh psa je však ešte zaujímavejší. Hagen, ktorý bol vždy navyknutý na rozmaznávanie od svojej paničky sa stretáva s krutou realitou sveta ľudí. Najprv naňho začnú poľovať zamestnanci útulku, je nádherne vidieť aké pocity pociťuje pes. Nemá ani len potuchy, že by sa mu chcelo ublížiť. Nakoniec si ho na silu privlastní jeden bezdomovec a predá ho chlapíkovi, ktorý ho nasledovne predá na psie zápasy. Tréning ktorý urobí z mierumilovného hafana vraždiaci stroj, je veľmi krutý a silne emotívny. Nakoniec sa psovi podarí ujsť ale jeden krvavý zápas z pitbullom však absolvuje, kameramansky je to perfektne zvládnuté. Aj tak sa nakoniec dostane do útulku a tu to začne byť ešte zaujímavejšie. Nasledovná časť je vyslovene metaforická. Pes, ktorý sa naučil žiť z ľudmi v ich svete začne premýšľať ako človek a tak sa začne aj chovať. Podarí sa mu oslobodiť z útulku a vypustiť asi 200 bojových plemien. Na čele tejto armády začne terorizovať a systematicky napadať obyvateľov mesta. Znie to čudne ale hovorím vám. nahrať 200 psov, ktorý utekajú mestom rovnomerne a napádajú ľudí, bez CGI efektov musela byť kameramanská makačka. Niektoré zábery na psov boli monumentálne, klobúk dole. Zaujímavý projekt. Že vraj všetky psi ktoré sa v snímke objavili boli vybrané z útulkov, asi žiadne cvičené... (21.11.2015)

Škoda, že se Mundruczó nevyhnul replikám jako z Hitchcockových ptáků, které v důsledku působily spíše směšně. Škoda je také to, že Budapešť zredukoval na maloměsto v důsledku snahy zaklínit do sebe jednotlivé úseky děje. Jinak jde ale o pěkné podobenství o tom, jak touha po čistotě a kontrole zatemňuje mozek. (13.08.2017)

Tento žánrový experiment, jak jej sám režisér Kornél Mundruczó označil, fascinuje tím, jak bezchybně funguje i přes množství zdánlivě nespojitelného. Jen si to představte: v hlavních rolích ztracený pes á la Lassie a jeho trápící se majitelka – třináctiletá holčička. V alegorickém příběhu ze současné Budapešti Mundruczó přepíná mezi syrově realistickým zpodobněním, jímavou sentimentální pohádkou a šokujícím hororem s takovou nepředvídatelností, jaká je jen zvířeti vlastní. A celou dobu si lámete hlavu nad tím, čím to, že mu to drží pohromadě. Tomu se říká tvůrčí genialita. (30.06.2014)