Hardkor Disko

[Febiofest 2015] Nepovažujem za príliš rozumné film tak rýchlo odkopnúť na základe tu prezentovaných postojov a prístupov negatívne hodnotiacich užívateľov. Pohybujú sa totiž na opačnom extréme voči tomu, ako film prezentuje režisér. Hardkor Disko možno považovať za provokatívnu a v mnohom kontroverznú žánrovú hru - miestami skutočne "Hardkor" a v počte významových odleskov skutočne veľmi "Disko", kde každá plôška pomyselnej striebornej gule znamená čosi iné. Krzysztof Skonieczny zmontoval podivný a štylisticky veľmi nestály, až experimentálny naratívny nástroj, ktorého problém tkvie v tom, že si my diváci (a možno ani sám režisér) nie sme vedomí jeho účelu. Čo sa v jednej chvíli tvári ako generačná výpoveď, zmení sa vzápätí na čiernu komédiu, transformuje v mysteriózny thriller, prevráti vo vyprázdnené rozprávanie, z neho do anarchistických spomaľovačiek a späť do vôd minimalistického hororu, aby sa z neho napokon vykľula bizarná melodráma, v ktorej sa krehká love story prepadá do surreálneho psychedelického pekla. Otázka "Co tím chtěl básník říci?" je teda na mieste. Oháňanie sa prostým vyjadrením, že ide o zámer je podobne pofidérne, ako tunajšie neadekvátne prijatie (nakoľko je jasné, že režisér rozhodne chcel spraviť postavy a vyznenie veľmi nejasným a hmlistým, teda o neschopnosti motivovať ich konanie tu nemôže byť reč - ak by aj, ide o neschopnosť iného druhu). V pár bodoch sa pokúsim vysvetliť, prečo._____Nestálosť formy by mohla naznačovať rozorvanosť a nečitateľnosť hlavného hrdinu, mladíka Marcina, alebo skôr signalizovať autorskú nerozhodnosť režiséra. Každopádne ona neukotvenosť dovoľuje plne sa pohrúžiť do dravého štýlu, ktorý je syntézou celého radu autorských postupov a ktorý ako celok natoľko vybočuje, až padá do šuplíka diel pomerne ignorovaných pre svoju neuchopiteľnosť. Skonieczny rovnakou mierou využíva mobilnú ručnú, steadicam i statickú kameru, vždy podľa druhu a vyznenia scény (ručná pri Marcinových potulkách, statická pri výraznej kompozícii so skrytými indíciami atď.). Podobne operuje s ostrým, vnútrozáberovým a dokonca staccatovým (diskotéka) strihom. Nebojí sa použiť scudzovací efekt (pohľad do kamery), štylizované úvody kapitol cez detské kresbičky a "reygadasovské" zábery, ktoré akoby k ničomu nepatrili, ale do štruktúry filmu prenikajú aj autentické domáce záznamy z rodinného archívu. Práca s hudbou a zvukom má niekoľko primárnych rovín. Prvú tvorí playlist zložený z domácich a zahraničných diskotékových a rockových hitov od 80. rokov po súčasnosť, zastupujúci hudobný vkus modernej mládeže. Klasická hudba slúži ako pozadie pre umelecky štylizované expresívne momenty - možný prostriedok účinnej ironizácie či toľko skloňovanej revolty. Ambientná zvuková stopa v sekvenciách vrážd uprostred lesov je postupne utlmovaná a nahrádza ju prírodný šum, ktorý prebíja aj diegetický ruch, vydávaný zápasiacimi postavami. Poslednú rovinu tvorí niekoľko poľských piesní, svojim textom priamo nadväzujúcich na filmový naratív a dopĺňajúcich tak informácie komunikované obrazom. Skladba Skoniecznieho filmu preto nevdojak pripomína videoklip. Prípadné argumenty o zastaralosti a neinovatívnosti klipového pojatia sú však vzhľadom na odlišnosť vývoja kinematografie v postsocialistických krajinách absurdné._____Množstvo otázok, žiadne odpovede, množstvo indícií, žiadny kľúč k ich priraďovaniu. V útržkovitom príbehu sa povaľujú desiatky odkazov, citácií a audiovizuálnych kódov, no je takmer nemožné dešifrovať ich význam v rámci jediného rozprávania. Skonieczny si od neskorého Jima Jarmuscha (pozorne ukrytého na plagátoch v apartmáne) vypožičiava obmedzenú naráciu a od Davida Lyncha (ktorého kniha Works on Paper nenápadne leží na zemi pri stole) zasa popieranie existencie zápletky. Tu však paralely ani zďaleka nekončia, pretože v Hardkor Disko figuruje aj koncept známy z Lynchových filmov Lost Highway a Mulholland Drive (jeho zárodky však možno pozorovať už v Blue Velvet a veľmi originálnu variáciu vo Wild at Heart), pozorovateľný i vo Funny Games a Caché Michaela Hanekeho. Aj tu sa stretávame s domom, respektíve bytom ako jediným zdanlivo bezpečným prístavom pred nápormi iracionálneho zla, obývajúceho vonkajší svet. Pasáže, v ktorých sa postavy stretávajú a rozprávajú pri spoločnom stole sú tými najpokojnejšími, opakujúci sa symbolický motív cesty vedie v ústrety neznámemu a potenciálne smrteľnému nebezpečenstvu. Za "lynchovskú" inšpiráciu možno teoreticky považovať aj spomínané zábery, ktoré akoby k ničomu nepatrili. Ak sa však pokúsime, ako sa to často práve v prípade Lyncha skúša, pristupovať k látke psychoanalyticky, zákonite pohoríme na chabých informáciách o postavách a Marcinovej vytrhnutosti z osobných a spoločenských väzieb, ktorá ho činí univerzálnou figúrou. Tu sa zasa v súvislosti s filmom spomína meno Krzysztof Kieślowski a keď si spomenieme na jeho Krótki film o zabijaniu, zistíme, že toto spojenie vôbec nie je nezmyselné a márne. I Jacek Lazar predstavuje mladého človeka bez motívu a morálky, ktorý jedného dňa v akte rebélie zavraždí taxikára. Dialogické prepojenie týchto filmov je zrejmé a v mnohých zahraničných textoch je film interpretovaný ako "akt vraždy rodičovskej generácie" (Kieslowski) či "portrét zrážky animalistickej rebélie a buržoáznej pohostinnosti" (Haneke). V širšom zmysle pojednáva o strete starého a nového sveta, ktorý je tu charakterizovaný rozhodne inteligentnejšie a pre výklad filmu zaujímavejšie, ako sprofanovaná "fejsbuková generácia" skrz výstižnejšie označenie, ktoré mu dáva Olin otec - "generácia pohybu a obrazu". Tu sa dostávam na tenký ľad, ale som toho názoru, že práve to je jedna z ústredných tém, o ktoré tu vlastne ide - technologické napredovanie, ktoré z niekdajšej fascinácie pohyblivým filmom, ktorú zažívali staršie generácie, plynulo prechádza k interaktívnym šou a performanciám založeným na rytmickej súhre obrazu, pohybu a zvuku (na ktorej je postavený celý film), moderným happeningom až virtuálnej realite (s tým posledným sa však vo filme priamo nestretávame). Režisér si však dovoľuje oveľa viac a nanáša ďalšie mätúce vrstvy a symboly, ktorých lúštenie hrozí nadinterpretovaním - káčatká a labute (žeby narážka na rozprávku o škaredom káčatku?), Hannah Arendt (leták s ňou sa objavuje v diskotékovej sekvencii, ktorá vo vysokej kadencii staccatového strihu podsúva nálož nezachytiteľných grafických obrazcov - pre dôkladnú analýzu by stálo za to si každý záber osobitne zastaviť a pozrieť sa naňho zblízka), šteklivejšie časti domácich videonahrávok z detstva (jemné náznaky detskej pornografie) a samotné používanie detských kresieb ako úvod ďalšej časti rozprávania._____Hlavné úskalie spočíva práve v problematickom podchytení filmu, vďaka ktorému nie je možné určiť, či a nakoľko je zvolená forma adekvátna výpovedi. Nie som totiž, napriek zábavnosti a sugestívnosti tohto neobyčajného debutu, dostatočne presvedčený, že o niečom skutočne vypovedá (lenže ani o opaku). Zároveň však necítim potrebu vidieť ho znovu a bol by som radšej, aby Krzysztof Skonieczny natočil ďalší film, v ktorom preukáže svoje schopnosti a štýl. Až potom budem schopný Hardkor Disko doceniť, alebo zavrhnúť. Rozhodne to však nejde zďaleka tak ľahko, ako si tu viacerí myslia. 60% (03.04.2015) (méně) (více)