Watašitači no há há
Our Huff and Puff Journey
Luv Ya Hun!
Obsahy(1)
Chie a její tři kamarádky žijí na malém městě Kita Kyushu v prefektuře Fukuoka a všechny čtyři zbožňují rockovou kapelu Creephyp. Dívkám se dostane příležitosti mluvit se svými idoly po jejich koncertu ve Fukuoce a ti je pozvou na koncert do Tokia. Dívky neváhají a rozhodnout se vydat se tam. Chtějí ujet celých 800 kilometrů na kole, své dobrodružství si natočit a následně vše ukázat kapele. Na svém lehkomyslném výletě do Tokia pak řeší nejen píchlá kola, ale také znavená těla, nedostatek peněz a v neposlední řadě i vzájemné přátelství, které začne skřípat. Před maturitou tak zažijí svou první a také poslední společnou cestu. (Zlín Film Festival)
(více)Recenze (1)
Snímku režiséra Daiga Matsuiho z roku 2015 je možné zaradiť do kategórie coming of age filmov. Dramaticko-komediálne road movie sleduje štvoricu japonských stredoškoláčok, ktoré za svojou obľúbenou hudobnou skupinou CreepHyp vyrážajú na bicykloch do ďalekého Tokia. Matsuiho filmu nechýba nápad, aj keď samotný koncept road movie bol už tisíc a jedenkrát v rôznych podobách zrecyklovaný. Ako sa však postupne rozvíja jeho príbeh, ukazuje sa, že zobrazenie cesty na bicykloch nie je také zaujímavé, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Snímka síce ponúka viacero dobrých scén, dôraz však predovšetkým kladie na prácu s postavami. To by samo osebe nemusel byť problém. Práve naopak, ak by film pracoval s postavami dobre, mohlo by ísť o veľké plus. Matsuiho snímka to však až tak dobre nerobí. Divák síce vidí jasnú a citeľnú prácu s postavami, ktoré sa naprieč príbehom vyvíjajú, ale zároveň čoraz viac zisťuje, že ho v konečnom dôsledku až toľko nezaujímajú. A to nie je dobré. Postupne preto viac-menej stratí záujem aj o už spomenutý príbeh ako taký. S filmom ako celkom to však až také tragické ale nie je. Pozitívami, ktoré v ňom možno nájsť, sú práca s kamerou - ako ručnou, tak aj "klasickou", výprava naprieč viacerými mestami a miestami Japonska, a takisto hudba. Watashitachi no Haa Haa je kvalitatívne rozporuplnou snímkou. Divák by sa na Matsuiho dielo aj chcel pozerať optikou kvalitnejšieho filmu, ale pre vyššie uvedené dôvody mu to samotná snímka nedovoľuje. A to je škoda, pretože nakoniec tak pôsobí iba ako premárnená príležitosť. ()